Vaša cesta od umeleckej kariéry k súčasnej pozícii bola nepochybne významnou životnou zmenou. Ako ste ju vnímali osobne?
Z primabaleríny som sa stala riaditeľkou takpovediac zo dňa na deň. Pri obsadzovaní bežných „neumeleckých“ manažérskych postov sa predpokladá dlhodobejšia príprava, postupný profesijný rast. Je to proces. Ja som v prostredí profesionálneho baletu vyrastala a pôsobila celý profesijný život. Mala som šťastie učiť sa od najlepších, v problematike som bola takpovediac doma. Do funkcie som nastupovala s jasnou umeleckou víziou a zadefinovanými cieľmi.
Bola to pre vás výzva alebo skôr prirodzený vývoj?
Bola som veľmi motivovaná. V istom období som cítila, že v mojej profesionálnej kariére nastal zlom. Počas pandémie som mala čas premýšľať. Mala som pocit, že som si už zatancovala všetko, čo som chcela a že je čas posunúť sa ďalej. Naučiť sa niečo nové, prípadne odovzdávať to, čo som sa v profesionálnom živote sama naučila. Skutočne som mala šťastie na tanečných pedagógov a choreografov, ktorí mi boli veľkou inšpiráciou. Obrovským vzorom mi je legendárny tanečník a môj ex-šéf Manuel Legris. Často spomínam na jeho neuveriteľnú energiu, entuziazmus a „život pre tanec“. Jeho profesijná osobnosť ma stále „ovplyvňuje“ v mojom celkovom nastavení a aj pri mnohých rozhodnutiach.
A ako sa na túto zmenu pozeráte dnes, s odstupom času?
Zmena nebola jednoduchá. Ako tanečnica som bola zodpovedná sama za seba, teraz za prácu 80–90 ľudí, za umeleckú úroveň predstavení, ktoré sa podpisujú na prestíži súboru, a tým aj Slovenského národného divadla. Čelila som výzvam iného charakteru, než na aké som bola zvyknutá. Z baleríny, ktorej bolo dennodenne hovorené, čo má robiť, som sa ocitla pred veľkým kolektívom vo vedúcej pozícii. Zrazu som ja bola tá, ktorá hovorila, čo má kto robiť. Za štyri roky vo funkcii som sa posunula, ale ako som spomenula je to proces, ktorý sa nekončí. Prichádzajú nové a nové podnety, ktoré vytvárajú priestor pre nadobúdanie nových poznatkov a skúseností, učenie sa.
Aká bola reakcia súboru, vašich spolupracovníkov?
Na pozíciu riaditeľky som nastupovala s novým vedením, viacerí riaditelia boli noví. Personálne zmeny na vedúcich pozíciách prirodzene v zamestnancoch vyvolávajú rôzne pocity. Ocitla som sa v pozícii, keď som bola nadriadená ľuďom, s ktorými sa poznáme od školských lavíc, dokonca baletným majstrom, ktorí ma v minulosti učili. Vnímala som individuálne a veľmi odlišné emócie, názory a očakávania. Vyhovieť všetkým sa nedá a ani to nepovažujem za správne. Čo som ale videla vtedy a vnímam doteraz, je potenciál mnohých entuziastických tanečníkov s talentom a chuťou umelecky rásť. Považovala som za dôležité stavať na kvalitách súboru, pracovať s týmito talentovanými ľuďmi, neostať v intenciách pohodlnosti a priemernosti. Sú to veci, s ktorými ešte stále bojujem. S priemernosťou, prípadne s ľuďmi, ktorých pracovné návyky ostali v minulosti, v inom období a nastavení.
Po období tvrdej práce vidím výsledky. Súbor je aj vďaka svetovému repertoáru na úplne inej úrovni. Dobrý repertoár láka dobrých tanečníkov, ktorí k nám chodia na konkurzy zo skutočne prestížnych baletných škôl z celého sveta. Súbor dnes tancuje inak, pohyb má inú kvalitu, tanečníci sa naučili prijímať výzvy, nebáť sa riskovať a tancovať na doraz. Z tejto zmeny som naozaj šťastná. Spoločne sme urobili kus práce, na ktorú môžeme byť hrdí. Verím, že ten posun vnímajú aj diváci.
K zmene vašej pozície naviac došlo v období pandémie, ktorá zasiahla celý kultúrny sektor. Ako ste vnímali prechod v tomto náročnom období?
Obmedzenia boli všade. Vďaka lockdownu som si užila prepych žiť „normálny“ život. Vtedy som si uvedomila ako veľmi je tanečník počas tej krátkej kariéry odkázaný na svojho šéfa. Na jeho preferencie, vkus a rozhodnutia. Uvedomila som si význam a dopad tých rozhodnutí. Dnes, vo vedúcej pozícii si pri rozhodnutiach neraz predstavujem, čo by som si priala ako tanečnica.
Pre tanečníkov Viedenského štátneho baletu ste vytvorili choreografiu Daneben (Vedľa) a pre Balet SND choreografiu Thaïs alebo duet do Fashion Balletu (Chvenie okamihu). Nelákalo vás „choreografovanie“ vo väčšej miere?
Vždy som pred choreografmi mala veľký rešpekt. Párkrát som si vyskúšala choreografovať a môžem prezradiť, že spolu s Jakobom Feyferlikom [pozn. aut.: první sólista Bavorského státního baletu v Mnichove] pripravujeme našu najbližšiu premiéru v nadchádzajúcej sezóne – Prokofievov celovečerný balet Romeo a Júlia, ktorého hudbu úplne milujem. Stačí zavrieť oči, započúvať sa a máte husiu kožu. Práve kvôli Prokofievovej geniálnej partitúre mám pred týmto dielom veľký rešpekt a veľa času venujem príprave. Nestaviam sa do pozície inovatívneho choreografa, ktorý vynájde nové pohyby, zadefinuje nový štýl a urobí dieru do sveta, ale mám ambíciu vytvoriť tradičnú inscenáciu, ktorá bude v plnej miere rešpektovať Prokofievovu partitúru, bude klasická a ľudia jej budú rozumieť. Som rada, že o choreografiu sa delím s Jakobom Feyferlikom. Verím, že sa divákom bude inscenácia páčiť. Určite však nechcem, aby od môjho choreografovania závisela celá dramaturgia súboru.
Máte pocit, že tanečníci nad svojou budúcnosťou po aktívnej kariére premýšľajú, alebo skôr žijú prítomnosťou?
Netrúfam si odpovedať za tanečníkov. Vnímam však rozdiel v motivácii, ktorá je kľúčovým faktorom pri vykonávaní tanečnej profesie. Na rozdiel od Slovenska, kde tanečníci majú po dvoch rokoch zmluvu na dobu neurčitú, vo Viedni boli reťazové zmluvy – vždy len na rok za celé obdobie. Prílišná istota z doživotnej zmluvy je pre niektorých tanečníkov demotivačná, čo sa často odráža na kvalite predstavení.
Moje nastavenie vychádza z osobnej skúsenosti vo Viedni. Kariéra tanečníka je krátka a je jeho povinnosťou využiť svoj čas naplno. Chápem, že nie každý deň je dobrý, nie vždy sa darí, ale vždy sa dá pracovať zodpovedne a naplno. Tanečník by mal na konci dňa s čistým svedomím konštatovať, že urobil maximum. Často pred predstaveniami tanečníkom vravím, že nevadí, ak sa niečo nepodarí, ale nech si to užijú, nech idú do toho naplno. Je to fantastický pocit, keď vydáte zo seba všetko.
Každá vedúca pozícia prináša dilemy a konflikty. Museli ste niekedy urobiť rozhodnutie, ktoré bolo pre vás obzvlášť ťažké?
Samozrejme, že táto pozícia prináša aj neľahké rozhodnutia. Nie som človek, ktorý sa rozhoduje zo dňa na deň. Keď ide o závažné rozhodnutia, nechávam si čas. Niekedy nie sú príjemné, ale ak som presvedčená, že sú prospešné pre rast súboru a pre dobro inštitúcie, pre kvalitu, ktorá pomôže napredovaniu súboru, urobím ich. Nie som ani človek, ktorý by chodil okolo horúcej kaše. Pre mnohých to nie je jednoduché. Moja profesorka a dlhoročná tútorka, pani Klára Škodová, mi pred smrťou povedala, že „mám ísť za tým, o čom som presvedčená“. Počítam s tým, že nepopulárne opatrenia sa môžu stretnúť s nevoľou niektorých ľudí, ale bolo by nezodpovedné a neprofesionálne k nim nepristúpiť, ak sú v prospech súboru a inštitúcie.
Máte okolo seba ľudí, na ktorých sa môžete spoľahnúť, keď potrebujete odbornú radu alebo osobnú oporu?
Myslím, že pre každého šéfa je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorým dôveruje, s ktorými zdieľa podobnú víziu, vkus a vnímanie. Som veľmi šťastná, že takýto tím ľudí, s ktorými si rozumiem a ktorých názory si vážim, mám. Stretávame sa a radíme každý deň. Považujem za dôležité počúvať relevantné názory spolupracovníkov.
Chceli by ste niekoho konkrétne spomenúť?
To by som tu mohla vypísať celý zoznam! Ale ten najbližší tím sú manažéri umeleckej prevádzky Natália Cipárová a František Šulek, projektoví manažéri Sonička Pasuľková a Braňo Stanček, dramaturgovia Kristián Kohút a Evička Gajdošová a ekonóm Juraj Kľučárik. Neviem si predstaviť prácu bez hociktorého z nich. Dokážem sa na nich spoľahnúť, a to mi veľmi pomáha odbremeniť sa od stresu. Niektorí študovali balet aj tancovali tu v divadle, dokonca Natálka bola mojou spolužiačkou. Kristián, náš šéfdramaturg, je fantastický. Máme podobný vkus, chodievame na predstavenia, myslím, že rozhľadenejšieho človeka v tomto odbore na Slovensku asi nenájdete. Som veľmi rada, že takýchto ľudí tu mám.
Napriek množstvu povinností stíhate sledovať dianie aj iných veľkých scén? Poskytuje vám v tomto smere Slovenské národné divadlo podporu, napríklad formou ďalšieho vzdelávania či profesijného rastu?
V prvom rade považujem za povinnosť sledovať všetky domáce predstavenia. Ak mi to okolnosti dovoľujú, som v hľadisku a pozerám sa na prácu tanečníkov, výsledky nášho spoločného snaženia. Som členkou novo vytvorenej skupiny baletných riaditeľov svetových súborov Positioning Ballet. Pravidelne sa stretávame, píšeme si, radíme sa. Je prospešné zdieľať svoje skúsenosti a učiť sa od kolegov… a je zaujímavé vidieť, že často zdieľame rovnaké pohľady na prácu. Ak mi to pracovné povinnosti umožnia, rada vyhľadávam novovznikajúce trendy baletného sveta. Pravidelne tiež navštevujem medzinárodné súťaže a konkurzy, kde sa prezentujú perspektívni mladí umelci.
Dá sa pre vás ešte tanec v divadle zažiť čisto ako umelecký zážitok, alebo je to už vždy aj práca?
Úplne odosobniť sa neviem, je to choroba z povolania. Snažím sa „navnímať“ všetko – kulisy, hudbu, choreografiu, pozerám na ľudí, či ich to baví a aké sú reakcie publika. Napriek tomu je pre mňa každé predstavenie emotívne a výnimočné.
Slovenské národné divadlo s Tanečným konzervatórium Evy Jaczovej spolupracuje dlhé dekády. Uvažovali ste o spolupráci aj s inými konzervatóriami alebo zahraničnými, napríklad v blízkej Viedni či Brne?
Nebránim sa žiadnej prospešnej a zmysluplnej spolupráci. Od minulej sezóny dávame príležitosť k absolvovaniu stáže mladým tanečníkom z rôznych kútov sveta. Celkom úspešne rozvíjame pracovné vzťahy s divadlami v Prahe, Brne, s Košicami, občas s Viedňou a hlavne s Budapešťou. Nielen v oblasti výmeny tanečníkov na gala predstavenia a pod., ale aj pri organizačných záležitostiach, napríklad pri požičiavaní kulís alebo kostýmov.
Pri spolupráci s konzervatóriami ide najmä o praktickú časť – logistiku. Situácia ohľadom tanečných konzervatórií na Slovensku je kuriózna. Máme tu množstvo konzervatórií na tri profesionálne baletné súbory, ale na konkurzoch nevidím adekvátny prílev kvalitných slovenských tanečníkov. Zdá sa mi, že systém nefunguje v prospech kvality. To vidím priestor na zmenu.
Keby sa znížil počet tanečných konzervatórií, myslíte si, že by sa zvýšil počet technicky dobre vyškolených absolventov?
Na počte kvalitných tanečníkov by to zrejme nič nezmenilo. Systém s normatívom na žiaka zlikvidoval výberovosť. Na tanečných konzervatóriách nemá ísť o vysoké počty absolventov, ale o absolventov, ktorí sú talentovaní a schopní uplatniť sa v profesionálnych súboroch.
Vidíte na Slovensku dostatok perspektívnych tanečníkov-študentov?
Keby ste potrebovali súbor naplniť [pozn. aut.: pouze slovenskými absolventy], nejak by ste ho naplnili, ale pravdepodobne by sa to negatívne premietlo v kvalite. Bola by som šťastná, keby k nám chodilo viac našich perspektívnych tanečníkov.
Vzbudzuje podľa vás pozornosť alebo diskusiu to, že ste žena na vedúcej pozícii?
Táto téma je v 21. storočí nerelevantná. Nie som si vedomá, že by bol problém s tým, že som žena. Nijako to nesúvisí s výkonom mojej funkcie. V histórii Baletu SND som už treťou ženou vo vedúcej pozícii súboru. Pri výkone ktorejkoľvek profesie sú dôležité výsledky a kvalita, nie pohlavie. Ľudia by na svojich pracovných pozíciách mali byť kvôli schopnostiam a nie kvôli čohokoľvek inému.
Bolo niečo, čo ste ako interpretka vnímali kriticky a teraz máte možnosť to ovplyvniť? Alebo naopak, čo vás inšpirovalo natoľko, že to teraz uplatňujete?
Videla som, že šéfovia baletu nemali čas sa s tanečníkmi rozprávať. Nechcem byť šéfka, ku ktorej si musíte dohodnúť termín stretnutia cez sekretárku týždne vopred. Tanečníkom vravím, že na moje dvere môžu hocikedy zaklopať, že vždy som tu. To ale automaticky neznamená, že mám vždy čas, no vieme sa na ňom dohodnúť. Komunikácia je dôležitá, predchádza zbytočným nedorozumeniam. Vďaka nej dokážem vnímať problémy z druhej strany a zaujať k nim stanovisko. Nie som šéf, ktorý je pre tanečníkov neviditeľný. Za veľmi dôležitú považujem moju prítomnosť na baletnej sále. Keď mi to čas dovolí, idem na sálu sledovať a pracovať s tanečníkmi. Tiež sa snažím byť v nastavenej línii konzekventná, vďaka tomu každý vie, čo má robiť.
Spomenuli ste stres. Máte konkrétnu skúsenosť alebo sa preventívne snažíte z tohto hľadiska o súbor starať a ľudsky vytvárať príjemné, otvorené pracovné prostredie?
Atmosféra v práci má byť produktívna. Sme na pracovisku, cieľ by mal byť jasný – smerovať k nejakej umeleckej excelentnosti. Šéf je lídrom kolektívu, ktorý je zodpovedný za napĺňanie stanovených cieľov. Je to jeho pracovnou náplňou. Od zamestnancov sa špeciálne pri takom náročnom povolaní, akým je balet, očakáva maximálna profesionalita. Výsledkom vzájomnej dôvery a profesionality sú kvalitné predstavenia a spokojní diváci.
Máte pocit, že pri toľkých zamestnancoch by ste sa dozvedeli, ak by sa dialo niečo vážne? Prišli by vám to povedať?
Založili sme Radu baletu. Sú to traja reprezentanti baletného súboru, s ktorými sa pravidelne stretávam. Snažíme sa komunikovať naozaj veľmi otvorene. V budúcnosti by som rada robila anonymné a pravidelné dotazníky spokojnosti. Plánovali sme ich už v minulosti, ale, bohužiaľ, mi to bolo zo strany bývalého vedenia divadla zatrhnuté.
Prezradíte nám niečo, čo sa riešilo aktuálne?
Spomenula by som možno dve veci. Máme internú fyzioterapeutku, ktorá sa spolu s masérom stará o tanečníkov, a to považujem naozaj za dôležitý krok.
Druhou vecou sú korepetítori. Do môjho príchodu bolo zvykom púšťať na skúškach hudbu z nahrávok, čo tanečníkov úplne odnaučilo reagovať na zmenu tempa živej hudby, živého orchestra. Tento z môjho pohľadu úplne neprofesionálny spôsob skúšania klasického repertoáru sa tu dial roky s podporou baletných majstrov. Je to neprofesionálne a pre mňa úplne nepochopiteľné. Dnes konečne máme fantastických korepetítorov, ktorí chcú hrať. Bolo veľmi náročné ich nájsť, ale dnes máme umelcov, ktorí hrajú radi a navyše veľmi dobre. Povedali mi, že sú pianisti a že chcú hrať, nie púšťať reprodukovanú hudbu. Z takého vyjadrenia cítiť skutočný rešpekt k profesii.
Ako sa vaša pracovná pozícia odráža na osobnom živote? Je z tohto hľadiska jednoduchšie byť tanečníkom alebo riaditeľom? Dá sa to vôbec porovnať?
Je to neporovnateľné. Niet pochýb, že práca tanečníka je fyzicky aj psychicky neuveriteľne náročná. Ale práca šéfa vám vezme všetok čas, práca nikdy nekončí. Je to zodpovednosť, ale som veľmi šťastná, že mám manžela, ktorý síce robí úplne niečo iné, ale veľmi ma podporuje a pomáha mi. Veľmi si ho vážim. Pri minuloročných problémoch mi bol veľkou oporou. Dokážeme sa o týchto veciach porozprávať. Mám šťastie, že ho mám.
[Pozn. aut.: Generální ředitel Slovenského národního divadla (SND) Matej Drlička na začátku divadelních prázdnin 2024 odvolal ředitelku baletu Ninu Polákovou, která do divadla nastoupila v roce 2021 jako členka jeho nového týmu. Jako důvod uvedl dlouhodobé napětí a demotivující atmosféru v souboru. Na její místo jmenoval Andreje Sukhanova. Ten přijel do divadla na jediné pracovní setkání. Ministerstvo kultury (MKSR) označilo ale odvolání Polákové za neplatné, protože Drlička porušil statut SND.]
Balet SND ponúka kombináciu svetového repertoáru, domácej tvorby, tradičné balety i moderné. Aký pomer medzi nimi považujete za, nazvime to, ideálny? A mali by sme sa viac sústrediť na zahraničné inscenácie alebo podporovať pôvodnú slovenskú tvorbu?
Rovnováha je dôležitá, ale neznamená pomer 50 na 50. Máme Nurejevove Labutie jazero, ktoré po našej premiére mnohí odborníci z celej Európy označili za najkrajšie na svete. Podarilo sa nám získať licencie na nádherné ľúbostné drámy ako Onegin od Johna Cranka a Manon od Kennetha MacMillana. Úplným hitom sa stalo Bolero s rukopisom Shahara Binyaminiho. Ako protiváha svetovej tvorbe vznikol počas môjho vedenia projekt Fashion Ballet, v ktorom dostali príležitosť slovenskí tvorcovia. Počas uplynulých ročníkov tohto projektu vzniklo dvanásť krátkych pôvodných baletov, v ktorých sa nakumuloval talent viacerých domácich tvorcov, a to nielen choreografov, ale i módnych dizajnérov a hudobných skladateľov. Navyše tento neobvyklý formát prilákal do divadla úplne nový typ diváka.
Vraveli ste, že často divákov sledujete. Odhliadnuc od štatistík, čo myslíte, že divákov naviac zaujíma?
Ešte predtým, než som sa na Slovensko vrátila, som si myslela, že slovenský divák je dosť konzervatívny a preferuje veľké klasické balety. Nie je to však úplne pravda. Ukázalo sa, a neskromne poviem, že aj vďaka mojej vízii, že diváci oceňujú kvalitu. Je jedno, či ide o klasické, neoklasické alebo súčasné diela, vždy ocenia kvalitu.
Dá sa divák vzdelávať?
Spojenie „vzdelávať diváka“ mi znie podceňujúco voči nemu. Myslím si, že ho treba nasmerovať k novým dverám a ukázať mu viacero podôb baletu. Takto môžeme bojovať proti stereotypom a nezmyselným očakávaniam, ukázať mu neobmedzené možnosti a všetky podoby krásy tohto umenia.
Vyhovuje vám blokový systém uvádzania baletov?
Z pohľadu kvality predstavení to má výhody. Pre interpretov je jednoduchšie sa koncentrovať na jeden konkrétny titul, ale je náročné všetky predstavenia v bloku vypredať. Potrebujeme podporu kolegov z marketingu. Blokový systém je výhodný aj kvôli javiskovým technikom, postavia kulisy, ktoré stoja niekoľko dní, nemusia do noci búrať a na druhý deň ráno stavať nové kulisy, aby sa mohla zahrať iná inscenácia. Vďaka tomu, že javisko je pripravené, tak môžeme zahrať viac predstavení.
Predpokladám ale, že na reprodukovanú hudbu môžete naštudovanie uviesť rýchlejšie.
Vždy preferujem, aby sme mali baletné inscenácie so živým orchestrom. Ide o iný zážitok. Napríklad detský balet Narodil sa chrobáčik sme v jednom období museli hrať na reprodukovanú hudbu a myslím si, že to inscenácii veľmi uškodilo. Radšej som ju stiahla z repertoáru než by som mala divákom ponúkať polotovar. Rovnaký problém je aj s Carminou Buranou, ktorej by živý orchester dodal správne „grády“. Pre tanečníkov je samozrejme ľahšie kvôli tempám tancovať na reprodukovanú hudbu, tempá živého orchestra môžu byť niekedy veľkou výzvou.
Je v tomto smere orchester obmedzujúci?
Orchester je obmedzujúci iba z prevádzkových dôvodov. Máme jeden orchester, ktorý musí pokryť požiadavky Baletu aj Opery. Prevádzka divadla je zložitá.
Ako vnímate aktuálnu politickú a spoločenskú situáciu?
Vnímam, že ľudia sú v spoločnosti polarizovaní. Našťastie divadlo ponúka únik z reality. V hľadisku neviete, kto vedľa vás sedí a ani vás to nezaujíma. Neviete, či je to volič opozície alebo koalície. Rozdielni ľudia sa pozerajú na to isté a zážitok prichádza ku všetkým divákom. Aj keď sme každý iný, všetci sme rovnakí.
S tým všetkým čo sa udialo, zmenilo sa niečo vo vašich pracovných podmienkach?
Pred rokom som dostala otázku, či by som chcela ďalej pokračovať vo svojej funkcii. Povedala som áno, ale len pod podmienkou, že budem mať úplnú slobodu pri napĺňaní mojej vízie. K žiadnym zásahom do mojich právomocí či dramaturgie neprišlo. Ani zo strany novej generálnej riaditeľky, ani zo strany zriaďovateľa. Zásahy som pociťovala v prípade minulého vedenia divadla a nesúviselo to s politikou.
A odstúpili by ste, pokiaľ by ste pocítili obmedzenie tejto slobody?
Nemohla by som ručiť za kvalitu a napĺňanie svojej vízie.
Samotný odstup už ale predstavuje akt, reakciu. Napríklad vyjadrenie nesúhlasu s tým, čo vám bolo povedané.
Áno. Vždy sa čudujem, že ľudia, ktorí verejne vyhlasujú, že sú obmedzovaní, tak na svojich postoch ostávajú. Máme tu kombináciu pokrytectva a dvojitého metra. Kým ja som za zotrvanie vo funkcii bola častovaná dehonestujúcimi prívlastkami, iní za zotrvanie vo funkciách boli „bojovníkmi za slobodu.“ Osobný konflikt bol v prezlečení za politický boj zneužitý vo vlastný prospech. Je smutné, že ľudia, ktorí seba nazývajú „kultúrou“, sami vyzývajú ľudí, aby za umením nechodili. V divadle som prežila celý svoj život a to, že ho mám rada, dokazujem svojou prácou a nie manipulatívnymi rečami a efektnými heslami na tričkách.
Čo vás vtedy najviac udivovalo?
Že niektoré médiá vydávali účelové klamstvá za pravdy bez akejkoľvek snahy o overovanie informácií. To bolo oveľa horšie než samotné podsúvané klamstvá. Tie som po osobnej skúsenosti viac menej očakávala, aj keď ma prekvapila ich prízemnosť.
Snažili ste sa proti tomu nejak sama bojovať?
Rozmýšľala som nad právnymi krokmi, ale rozhodla som sa sústrediť na budúcnosť.
Myslíte si, že už je to za vami?
Celú kauzu s bývalým generálnym riaditeľom beriem ako lekciu. Hovorí sa, že skúsenosť je neprenosná. Takúto skúsenosť nikomu neprajem, ale naučila ma byť v dôverovaní ľuďom oveľa obozretnejšou. Najmä pred ľuďmi s neprimeranými ambíciami.
Naďalej som súbor viedla historicky najúspešnejšou sezónou, naďalej robím to, čo milujem. Pokusy o očierňovanie mojej osoby zrejme neskončia, ale výsledky hovoria za všetko. Balet SND je súborom s množstvom krásnych a talentovaných umelcov, so svetovým repertoárom. Som na súbor a jeho prácu skutočne hrdá.
Z režijního rozhlasu se ozve výzva na nástup, za pět minut začíná představení. Škoda, musíme se rozloučit. Její vyprávění mě pohltilo, Nina Poláková je totiž nesmírně inspirující, úspěšná a otevřená osobnost.
Nina Poláková se v únoru 2021 stala uměleckou ředitelkou Baletu SND a od února 2022 působí na pozici ředitelky Baletu SND. Vystudovala Taneční konzervatoř Evy Jaczové v Bratislavě pod vedením Kláry Škodové a Rafaela Avnikjana. Ještě během studia se stala sólistkou Baletu Slovenského národního divadla, kde také pokračovala po absolutoriu. Ztvárnila hlavní role v baletech Bajadéra, Giselle, Korzár, Labutí jezero a Spartakus. Od roku 2005 působila ve Státním baletu ve Vídni, od roku 2011 na pozici první sólistky. Tančila hlavní role v dílech legendárních světových choreografů (např. Rudolf Nurejev, John Neumeier, Manuel Legris, John Cranko, sir Kenneth MacMillan, George Balanchine, Serge Lifar, Jerome Robbins, Twyla Tharp, Jiří Kylián, William Forsythe, sir Frederick Ashton, Pierre Lacotte ad.)
