Nejkrásnější hlas. Barytonista Nicolae Herlea by slavil devadesátiny

Najkrajší hlas
Nicolae Herlea študoval operný spev na konzervatóriu v Bukurešti a potom na rímskej Accademii di Santa Cecilia. V roku 1950 debutoval na javisku v úlohe Leoncavallovho Silvia a potom úspešne putoval z jednej medzinárodnej speváckej súťaže do ďalšej. Získal ceny na súťažiach v Ženeve, Prahe a Bruseli a od roku 1958 úspešne prenikol na významné svetové operné javiská. Slávil úspechy v Moskve, Berlíne aj Viedni, v roku 1961 spieval Rossiniho Figara po boku slávnej Terezy Berganzy. V milánskej La Scale debutoval v roku 1963 ako markíz Posa z Verdiho Dona Carlosa a v rokoch 1964 – 1967 s úspechom hosťoval v Met.

Radi ho vítali na javiskách v Barcelone, Paríži, Budapešti, Prahe a Neapole a v roku 1960 hosťoval v SND vo svojej najobľúbenejšej úlohe ako Rossiniho Barbier, ktorého spieval 550-krát. Jeho hlas sme už vtedy poznali z nahrávok Supraphonu, a tak sa nám zdalo, že bratislavské vystúpenie trocha podcenil. Po bravúrne zvládnutej cavatine totiž potom do konca predstavenia spieval pomerne úsporne. Aj tak však poodhalil svoje hlavné prednosti – nádhernú zamatovú farbu hlasu a cit pre dramatično, čo z neho urobilo potom ideálneho verdiovského interpreta. Jeho „bratislavského“ Rigoletta v roku 1975 som bohužiaľ nevidel.

Úspešnosť speváka sa dá merať aj podľa dirigentov a speváckych partnerov, s ktorými vystupoval. V jeho prípade šlo napríklad o Karajana, Maazela, Pretra, Santiho, Patanèho, Eredeho, Santiniho, Kondrašina. V La Scale spieval Figara s Fiorenzou Cossotto, ako aj Gounodovho Valentina s Gjaurovom a Geddom, v Tokiu Toscu s Montserrat Caballé, v Met Rigoletta s Corelli, Luciu so Sutherland, Otella s Mariom Del Monaco a Tonia s Helge Roeswängem.

Na nahrávkach ho možno počuť ako Germonda (s krajanmi Jonom Buzeom a Virginiou Zeani) alebo ako pomstychtivého Dona Carlosa di Vargas (s Bergonzim a Kabajvanskou). Okrem verdiovského repertoáru vytvoril Bizetovho Escamilla, Borodinovho Igora a Musorgského Rangoniho a ďalšie operné postavy. Na Slovensku sme ho mohli počúvať zásluhou operných rozhlasových koncertov predovšetkým v slávnej árii Renata z Maškarného bálu.

Nicolae Herlea bol jedným z bohatej plejády rumunských operných spevákov, ktorí čiastočne legálne, ale väčšinou ilegálne putovali po významných operných javiskách. Patrili k nim tenorista Petre Munteanu a aj v SND hosťujúci Ion Piso, spomínaný dramatickejší tenor Jon Buzea, mezzosopranistka Viorica Cortez, sopranistky Nelly Miricioiu, Mariana Nicolescu, Leontine Vaduva a Ileane Cotrubas. Osobitnou kapitolou boli rumunskí barytonisti Vasile Martinoiu, Dan Iordăchescu (obaja činní v prvých rokoch na Zvolenských hrách zámockých), Sándor Kónya (v SND hosťoval ako Eugen Onegin) a v Bratislave viackrát prítomný David Ohanesian (Rigoletto, Mefisto).

Nicolae Herlea bol držiteľom Zlatej medaile Pražskej jari 1954 i Zlatej medaile Giuseppe Verdiho z Milána (1963) i držiteľom niekoľkých rumunských vyznamenaní. Pokiaľ ide o krásu hlasového materiálu, zo svetových barytonistov mu mohol konkurovať jedine Ettore Bastianini.