Tvoje sólo Ja som placebo se stalo inspirací pro motto celého letošního festivalu MOVE Fest. Jak tě napadlo choreografovat o síle lidské mysli a síle zvyku?
Potreboval som vytvoriť akýsi reminder – pre divákov, ale asi rovnako aj pre seba –, že život, ktorý žijeme, nemáme až tak pod kontrolou, ako sa nám často zdá. Veľká časť toho, čo počas dňa robíme, sú vlastne zautomatizované programy uložené niekde v podvedomí. Cesta do práce, ranné rutiny, spôsob, akým sa pozdravíme, ako sa usmejeme, ako reagujeme na určité situácie. A práve tieto drobné opakovania zároveň vytvárajú to, kým sme. Identita je do veľkej miery opakovanie v bytí.
Fascinovalo ma uvedomenie, že vedomé rozhodovanie tvorí možno oveľa menšiu časť nášho každodenného života, než si chceme pripustiť. Že sme vlastne tak trochu naprogramované ľudské stroje. Ale pre mňa to nie je pesimistická predstava. Práve naopak. Keď si svoje automatizmy začneme uvedomovať, môžeme s nimi pracovať. Verím, že človek je schopný svoje programy postupne prepisovať – a tým možno do istej miery prepisovať aj svoj vlastný osud.
A nebola to pre mňa iba teoretická téma. V období, keď Ja som placebo postupne vznikalo v mojej hlave, som niečo podobné intenzívne prežíval aj osobne. Sám som sa snažil rozhýbať svoje neuróny, vystúpiť z niektorých zaužívaných vzorcov a zistiť, čo sa stane, keď začnem vedome meniť veci, ktoré som dovtedy považoval jednoducho za „seba“.
Zkušenost s placebem máme všichni
Máš osobní zkušenost s placebo efektem tak, jak ho známe v medicíně?
Pojem placebo poznáme najmä z medicínskeho prostredia a často má trochu negatívnu konotáciu. Predstavíme si pod ním akýsi trik alebo klam – dostaneme tabletku, ktorá sama osebe nemá liečivú látku, ale pretože veríme, že nám pomôže, naše telo na túto vieru nejakým spôsobom zareaguje.
Pre mňa je však placebo oveľa širšia otázka viery. Nemusí to byť len tabletka. Placebom môže byť náboženstvo, láska, viera v osud, v šťastie, v druhého človeka alebo jednoducho v to, že niečo dokážeme. Fascinuje ma, čoho je naša myseľ schopná a čo potrebuje ako katalyzátor, aby sa v nej niečo spustilo. Čomu potrebujeme uveriť, aby sme dokázali meniť sami seba?
A v tomto zmysle si myslím, že osobnú skúsenosť s placebom máme asi všetci. Už ako deti. Spadli sme, rodič nám pofúkal boľavé koleno a zrazu to bolelo o trochu menej. Alebo nám dali Coca-Colu na boľavý žalúdok a my sme boli presvedčení, že práve to nás zachráni. Možno práve v takýchto malých momentoch sa ukazuje, aký zvláštny a silný vzťah existuje medzi tým, čomu veríme, a tým, čo reálne prežívame.
Jako tanečník znáš svoje tělo mnohem lépe než řada lidí, pro které to není hlavní pracovní nástroj. Myslíš, že mu umíš dobře naslouchat a že rozeznáš třeba psychosomatické potíže od fyzických?
Niekedy mám pocit, že my tanečníci práveže svoje telo počúvať nechceme. (smiech) Máme posunuté hranice bolesti, sme zvyknutí ísť cez únavu, cez diskomfort a často aj cez vlastné limity. Takže samotný fakt, že svoje telo veľmi dobre poznáme, ešte automaticky neznamená, že ho aj rešpektujeme.
Samozrejme, vnímanie tela je u nás prirodzene oveľa intenzívnejšie než u človeka, ktorý sa pohybu profesionálne nevenuje. U mňa však potreba skutočne mu načúvať prichádzala postupne – so skúsenosťami a s uvedomením, že telo je môj hlavný pracovný nástroj a mám vlastne iba jedno. Veľa som sa naučil aj pozorovaním kolegov, ktorí si prešli vážnejšími zraneniami alebo operáciami. V tomto môžem povedať, že som sa našťastie často učil na chybách druhých.
Veľkou inšpiráciou sú pre mňa aj ľudia, s ktorými som mal možnosť pracovať a ktorí kladú dôraz nielen na výkon, ale aj na zdravie a bezpečnosť tanečníka. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že telo s nami komunikuje neustále. A hranica medzi fyzickým a psychickým prežívaním pre mňa nie je vôbec ostrá – jedno veľmi intenzívne ovplyvňuje druhé. Neviem, či vždy dokážem s istotou povedať: „Toto je psychosomatické a toto čisto fyzické.“ Skôr sa učím vnímať signály, ktoré mi telo dáva. Pretože nestačí naučiť sa telu načúvať. Treba sa mu naučiť aj odpovedať.
Za Já som placebo jsi loni získal prestižní divadelní cenu Dosky a vůbec je to choreografie ověnčená úspěchem. Co si myslíš, že na ní lidi nejvíc poutá? Pokud to tvůrce může nahlédnout s odstupem…
Práve som sa vrátil z tanečného festivalu v Gdansku, kde som s Ja som placebo získal druhé miesto v medzinárodnej súťaži sólového tanca, takže ma to predstavenie stále dokáže prekvapovať a robiť mi obrovskú radosť. A stále ho veľmi rád tancujem. Myslím, že kým bude baviť mňa, je veľká šanca, že bude fungovať aj smerom k divákom.
S odstupom takmer dvoch rokov od premiéry a po viac než tridsiatich reprízach ma fascinuje, že predstavenie stále nie je úplne rovnaké. Vyvíja sa spolu so mnou. Niektoré veci sa spresňujú, iné sa naopak uvoľňujú a ja v ňom stále objavujem niečo nové.
Ťažko sa mi, samozrejme, odhaduje, čo presne na ňom ľudí priťahuje. Z reakcií však vnímam, že veľmi silno funguje spojenie sugestívnej hudby Jozefa Vlka s fyzickosťou a pohybovou pamäťou. Divák navyše dostáva trochu zvláštnu úlohu – môže ma kontrolovať. V jednej časti tancujem v presnej synchronizácii so svojím obrazom na projekcii, takže publikum môže sledovať, či sa náhodou nepomýlim, či sa moje živé telo začne od svojho zaznamenaného „dvojníka“ odchyľovať. Vzniká z toho takmer interaktívna hra pozornosti.
A možno funguje aj to, že téma predstavenia je veľmi univerzálna. Každý máme svoje návyky, automatizmy, svoju pamäť a veci, ktoré opakujeme bez toho, aby sme o nich premýšľali.
Tanečník všudezdejší: slovenská scéna jako křehký průsečík
Pohybuješ se mezi Slovenskem, Českem a Německem. Kde bys řekl, že je teď tvoje hlavní základna?
Minulý rok som cestoval tak veľa, že som mal chvíľami pocit, že mojou hlavnou základňou je môj batoh. Keď sa ma niekto v zahraničí spýtal „Where are you based?“, buď som ukázal na batoh, alebo som odpovedal: „Nájom platím v Prahe.“ Momentálne sa však snažím tráviť viac času práve v Prahe. Ťahá ma sem aj láska, takže mám konečne o jeden celkom dobrý dôvod menej cestovať. 🙂
Pracovne je to komplikovanejšie. Keby boli ideálne podmienky, veľmi rád by som veľkú časť svojej energie venoval tvorbe na Slovensku a podieľal sa na rozvoji prostredia, z ktorého som vyšiel. Momentálne však vnímam podmienky pre slobodnú kultúru na Slovensku ako veľmi neisté a pre mnohých ľudí z umeleckého prostredia dlhodobo ťažko udržateľné. Aj preto je pre mňa dôležité, že môžem pracovať naprieč krajinami.
Našťastie sme v Európskej únii, hranice pre mňa nie sú veľkou prekážkou, takže môžem medzi Slovenskom, Českom a Nemeckom pendlovať. A postupne som sa naučil, že niekoľkohodinová cesta vlakom je vlastne celkom dobrá kancelária na vybavovanie mailov.
O projektech, ve kterých účinkuješ v Německu příliš mnoho nevím, můžeš je trochu přiblížit? Jsi interpret, tvůrčí interpret nebo spolutvůrce?
V Mníchove pôsobím už dvanásť rokov v spolupráci s úžasným choreografom, výtvarníkom a kurátorom Michom Puruckerom. Micha je pre mňa zvláštna kombinácia veľkého intelektuála, umelca a zároveň skvelého človeka s úžasným zmyslom pre humor. Asi aj preto sa k jeho projektom každý rok tak rád vraciam.
Jeho spôsob tvorby je dosť špecifický. Predstavenia sa prakticky nereprízujú – vzniknú, odohrajú sa väčšinou počas troch večerov a tým ich život končí. Je v tom niečo krásne aj trochu kruté. Človek strávi týždne tvorbou niečoho, čo potom existuje len veľmi krátky čas. Možno práve preto majú tie večery zvláštnu energiu a bývajú vypredané. Divák vie, že to, čo vidí, sa už možno nikdy nezopakuje.
Čo sa týka mojej pozície, Micha je jednoznačne choreografom a autorom svojich diel, ale tanečníkov nevníma iba ako telá, na ktoré prenesie hotový pohybový materiál. Necháva veľmi silno vyznieť osobnosť každého interpreta a často s nami pracuje individuálne, aj keď ide o skupinovú choreografiu. Takže by som svoju pozíciu asi opísal ako tvorivý interpret. Do procesu prinášam vlastnú fyzikalitu, skúsenosti a osobnosť, ale vždy v rámci jeho veľmi jasného umeleckého sveta.
Po dvanástich rokoch spolupráce sa, samozrejme, veľmi dobre poznáme a vznikla medzi nami veľká dôvera. Micha vie, čo odo mňa môže dostať, a ja zase rozumiem jeho spôsobu myslenia a tvorby. Práca s ním je pre mňa za odmenu.
Jsi součástí (a spoluzakladatelem) uskupení Jedným dychom a stále patříš na slovenskou scénu. Cítíš stylovou odlišnost mezi tím, jakou tvář má současný tanec v našich třech sousedících zemích? Třeba i v podvědomé snaze dobře a srozumitelně komunikovat s divákem – nemusí to nutně znamenat nic negativního.
Divadlo Jedným dychom vzniklo práve z potreby vytvoriť si na Slovensku slobodný a bezpečný priestor pre vlastnú tvorbu. A keď sa pozriem na tri prostredia, medzi ktorými sa pohybujem, mám niekedy pocit, že Slovensko je pre mňa akýmsi prienikom toho, čo zažívam v Česku a v Mníchove. Skúsim vysvetliť. 🙂
Samozrejme, v každej z týchto krajín existuje množstvo rôznych smerov súčasného tanca, fyzického divadla či performance, takže môžem hovoriť iba zo svojej osobnej skúsenosti. V českom prostredí stále cítim silnú tradíciu pantomímy, fyzického divadla a v posledných desaťročiach aj nového cirkusu. Často je prítomná výraznejšia divadelnosť, naratívnosť, vizuálny efekt a možno aj väčšia potreba komunikovať s divákom zrozumiteľne. A ako hovoríš, vôbec to nemusí byť negatívne. Tvorcovia si budujú určitý rukopis a divák približne vie, do akého sveta prichádza. Niekedy mám však trochu provokatívny pocit, že sledujem to isté predstavenie, len tentoraz v iných kostýmoch. 🙂
V Mníchove zažívam trochu inú situáciu. Súčasný tanec tam má dlhšiu tradíciu a je to vidieť aj na publiku – generačne je podľa mňa oveľa pestrejšie. Bežne tam stretávam starších divákov, ktorí majú za sebou desaťročia sledovania súčasného tanca a sú zvyknutí aj na veľmi experimentálne formy. Možno aj preto si tvorcovia môžu dovoliť byť menej doslovní. Diela, s ktorými sa tam stretávam, bývajú často intelektuálnejšie, minimalistickejšie a odvážnejšie v narúšaní zaužívaných divadelných pravidiel. Paradoxné je, že minimalizmus tam často vzniká ako vedomá estetická voľba aj napriek lepším finančným podmienkam, zatiaľ čo na Slovensku môže byť minimalizmus niekedy jednoducho ekonomická nevyhnutnosť.
Slovenská scéna je pre mňa možno práve niekde medzi týmito pólmi. Je malá, finančne krehká, ale práve preto v nej občas vznikajú veľmi svojské veci a zvláštne fúzie. Ja osobne si z týchto troch prostredí asi podvedome beriem niečo z každého.
Ale o tomto by sme sa mohli rozprávať ďalšiu hodinu. Čím dlhšie nad tým premýšľam, tým viac mám pocit, že rozdiel medzi jednotlivými scénami netvorí iba to, čo umelci vytvárajú, ale aj to, pre koho to vytvárajú. Veľkosť publika, jeho vek, skúsenosť so súčasným tancom a ochota ísť do neznáma podľa mňa zásadne ovplyvňujú aj to, čo si tvorca dovolí na javisku.
Nenést na bedrech celou inscenaci
Duet Holders / Držitelia pro Jedným dychom, kde jsi choreografem i interpretem, jsem neviděla, jen o něm četla. Syžet nepůsobí úplně optimisticky, zničená planeta, pocit neschopnosti a selhávání. Jakou nabízí katarzi?
Toto je asi otázka skôr pre Veroniku Malgot, ktorá je autorkou námetu, textu a režisérkou predstavenia. Ale za seba, ako choreograf a interpret, môžem povedať, že Držitelia podľa mňa katarziu v klasickom zmysle vlastne neponúkajú. A možno ju ani ponúknuť nechcú.
Podobne ako pri viacerých našich spoluprácach s Veronikou, aj tu skôr otvárame otázky, pomenúvame určité stavy, pocity a nálady v spoločnosti a potom ideme postupne čoraz viac dovnútra. Veľa otázok zostáva nezodpovedaných. Predstavenie vytvára priestor, do ktorého Veronika vkladá svoju výpoveď, ale necháva na divákovi, čo si z nej vezme a kde sa ho osobne dotkne.
Pre mňa sú Držitelia veľmi silnou osobnou výpoveďou akéhosi vnútorného hlasu a paradoxne sa mi s každou ďalšou reprízou zarývajú hlbšie pod kožu. Veronikine texty majú skvelú schopnosť otvoriť v každom človeku trochu inú tému a občas veľmi presne zaťať do živého.
Takže ak tam nejaká katarzia je, pre mňa nespočíva v tom, že na konci príde úľava a všetko sa vyrieši. Skôr v určitom vnútornom rozpoznaní: „Aha, toto poznám. Toto si hovorím aj ja. Tohoto sa tiež držím.“ A možno už samotné pomenovanie niečoho, čo v sebe dlho nosíme, môže byť určitým druhom úľavy.
A aby to nevyzeralo, že divák hodinu sedí v depresii nad zničenou planétou – Držitelia majú v sebe aj veľa ľahkosti, humoru a dokonca si divák užije aj malú muzikálovú vložku. 🙂
Tým tedy zastřešuje režisérka Veronika Malgot. Aby u taneční choreografie byl zároveň choreograf a režisér (plus dramaturg) není u nás úplně nejběžnější. Jak potom taková spolupráce probíhá? Je zřejmě potřeba určit hierarchii a přesné hranice, kdo je za co zodpovědný a kde končí jeho umělecké rozhodnutí.
Áno, je to presne tak. Náš tvorivý tím zvyčajne tvorí režisérka, choreograf a dramaturg, ktorým je skvelý Marek Godovič. Nenazval by som to však úplne hľadaním hierarchie, skôr hľadaním balansu. Každý vie, za čo nesie zodpovednosť, ale zároveň si navzájom vstupujeme do práce. Dôležitá je dôvera, rešpekt a vedomie, že všetci nakoniec tvoríme jedno predstavenie, nie tri samostatné umelecké disciplíny.
Veľmi dôležité je pre nás aj načasovanie – kto a v akej fáze do procesu vstupuje. Z mojej skúsenosti je prípravná fáza, základná štruktúra, téma a text predovšetkým v rukách režisérky. Potom dostávam väčší priestor ja ako choreograf a vzniká pohybový materiál. A vo finálnej fáze je veľmi cenné, keď príde dramaturg s čerstvým okom a dokáže sa na celok pozrieť s odstupom, ktorý my po týždňoch skúšania už jednoducho nemáme.
Samozrejme, hranice nie sú nepriestrelné. Diskutujeme, spochybňujeme sa, niečo vyhodíme, niečo obhajujeme. Ale každý zároveň vie, kde je jeho hlavná zodpovednosť a kedy je dobré dať priestor tomu druhému.
Takýto spôsob práce sa nám osvedčil najmä pri komplexnejších projektoch, kde sa stretáva tanec, hovorené slovo, herectvo a téma, ktorá potrebuje viac vrstiev. Vtedy je pre mňa vlastne výhoda, že choreograf nemusí niesť celý svet predstavenia sám.
Co z toho, co děláme dnes, se může stát folklórem?
Na Facebooku jsem narazila na zprávu, že soubor Jedným dychom chystá nový projekt, který se jmenuje Nový ornament a jsi uveden jako hlavní autor, choreograf. Kladeš otázku: „Ako vyzerá folklór človeka 21. storočia?“ Přijde mi jako zajímavá synchronicita, že teď zároveň měl premiéru projekt What the Folk souboru ME-SA prakticky s čistě slovenským týmem, který také tematizuje folklór. Proč tohle téma a co je tedy folklór pro tebe?
Možno je to jednoducho vo vzduchu. A myslím, že to do istej miery súvisí aj s tým, čo sa momentálne deje na slovenskej kultúrno-politickej scéne. Do verejného priestoru sa silnejšie dostávajú konzervatívne a nacionalistické naratívy, ktoré pracujú s predstavou tradície, národa a „našej“ kultúry. Folklór sa tak môže stať aj nástrojom politickej komunikácie. A keď sa niečo také deje, je prirodzené, že to v umelcoch otvára otázky.
Pre mňa je pritom folklór trochu neznámy svet. Ako tanečník som sa v mladosti ľudovému tancu vôbec nevenoval. Intenzívnejšie som sa s ním stretol až nedávno pri tvorbe predstavenia Směj se, pořád se směj!, kde sme spolupracovali s Ferom Morongom a pracovali so slovenským ľudovým tancom. Možno práve preto k folklóru nepristupujem s potrebou niečo chrániť, rekonštruovať alebo správne interpretovať. Skôr sa pýtam: čo vlastne znamená „folk“ dnes?
Som umelec na voľnej nohe, posledné roky veľa cestujem a stretávam tanečníkov z celého sveta, ktorí majú podobne ako ja niekoľko miest, ktoré nazývajú domovom. Národné a kultúrne hranice sa v našom každodennom živote neustále premiešavajú. Môžeš prísť do malebnej českej dedinky, vo vietnamských potravinách si kúpiť čínske instantné rezance a predavač pritom počúva vietnamský hip-hop – hudobný žáner, ktorý vznikol v afroamerických a latinskoamerických komunitách v New Yorku a dnes patrí celému svetu. A mne príde fascinujúce, že toto je úplne bežný obraz súčasnosti.
Preto Novým ornamentom nechcem resuscitovať staré tradície, modernizovať ich, robiť z nich fúziu a už vôbec nie ich zosmiešňovať. Zaujíma ma folklór 21. storočia, ktorý možno vzniká práve teraz, bez toho, aby sme ho ešte nazývali folklórom. Nechcem sa teda príliš pozerať dozadu. Chcem sa pokúsiť vytvárať nové.
Aj preto som si prizval tanečnú partnerku a choreografku Zuzanu Zizoe Veselú, ktorá prichádza zo streetdance komunity. Ale nechcem, aby ma učila house dance, rovnako ako nechcem, aby ona teraz „drtila“ môj floorwork. Stretávame sa niekde medzi tým a hľadáme pohybové tvary, ktoré nepatria úplne ani jednému z nás. A práve tam pre mňa začína vznikať nový ornament.
Aj keď musím priznať, že trochu predsa len budeme resuscitovať Shakespeara. A box. 🙂
A sleduješ tvorbu týmu Petra Šavela, bavíte se o tom, že pracujete na podobném tématu, nebo naopak nejste v kontaktu vůbec?
Petra poznám, aj keď som zatiaľ nemal tú česť s ním priamo spolupracovať. Jeho tvorbu rešpektujem a videl som niekoľko jeho skvelých predstavení. O našich aktuálnych projektoch sme sa však spolu konkrétne nerozprávali.
Ako som už spomínal, myslím, že napriek určitej podobnosti názvov vlastne nepracujeme na rovnakej téme. Aspoň z toho, čo o What the Folk viem, Peter so svojím tímom pracuje priamo s folklórom a obracia sa aj hlbšie do minulosti. Ja sa pri Novom ornamente snažím ísť takmer opačným smerom – vedome sa vyhýbam odkazom na slovenský folklór alebo na akýkoľvek konkrétny región.
Nechcem hľadať, čo si môžeme z minulosti priniesť do súčasnosti. Skôr ma zaujíma otázka, čo z toho, čo robíme dnes, by sa raz mohlo stať folklórom. A práve preto mi príde zaujímavé, že dva projekty vznikajú v podobnom čase a na prvý pohľad môžu pôsobiť príbuzne, ale každý sa na pojem „folk“ pozerá z úplne iného smeru.
Čechům se tohle totiž vůbec neděje. Folklór a současný tanec existují jako dva oddělené taneční vesmíry, světy, nikdo si nebere lidovou kulturu jako námět, nikoho by nenapadlo použít prvek z lidového tance v contemporary kusu. Myslím, že to je věc, která nás skutečně odlišuje zásadně. Uvažoval jsi o tom někdy a proč to tak je?
Myslím, že jeden z dôvodov je úplne prozaický – veľa slovenských tanečníkov súčasného tanca si v detstve prešlo folklórnym súborom. Majú v nohách niekoľko rokov čapášov, dupákov, točiek, zdvíhačiek… A to sa z tela už úplne nevymaže. Je to podobné, ako keď niekto od detstva robí balet. Aj keď ho neskôr opustí, určitý spôsob koordinácie, rytmu alebo držania tela v ňom zostane zapísaný.
(Toho si všímám také, jako bys mi četl myšlenky.)
Ja som v tomto vlastne trochu výnimka, pretože som touto skúsenosťou neprešiel. Možno aj preto sa na folklór teraz pozerám trochu zvonka a fascinuje ma iným spôsobom.
A potom je tu generácia Les SlovaKs, ktorú podľa mňa nemožno obísť. Piati slovenskí tanečníci – Milan Herich, Peter Jaško, Anton Lachký, Milan Tomášik a Martin Kilvády – odišli do Bruselu a vytvorili veľmi osobitý jazyk, v ktorom sa ich folklórna pohybová pamäť úplne prirodzene stretla so súčasným tancom. Sami ho v určitom období nazývali „New Traditional Dance“. S týmto jazykom potom cestovali po svete a ukázali, že folklór nemusí na javisku existovať iba ako citácia tradície alebo niečo, čo patrí do folklórneho súboru. Môže byť jednoducho jednou z vrstiev súčasného tela.
A keď nejaká generácia umelcov otvorí dvere a ukáže, že tadiaľ vedie zaujímavá cesta, je prirodzené, že po nej ďalší ľudia začnú kráčať – samozrejme každý po svojom.
Možno je teda rozdiel medzi Českom a Slovenskom menej v tom, že by si slovenskí choreografi povedali: „Poďme používať folklór,“ a viac v tom, čo majú samotní tanečníci zapísané v tele ešte predtým, než začnú robiť contemporary. Folklór sa potom nemusí vedome pridávať. On sa tam občas jednoducho objaví.
Necháváš se sám rád režírovat a choreografovat? U nás jsme tě naposledy mohli viděl s Paulínou Šmatlákovou ve zmiňované inscenaci Jany Burkiewiczové Směj se, pořád se směj!Je fyzicky velmi náročná. Vyhledáváš takové interpretační výzvy? A jak souzníš s jejím námětem?
Mám rád balans. Napriek tomu, že ma v posledných rokoch čoraz viac baví vlastná tvorba, stále sa veľmi rád nechávam režírovať a choreografovať. Je vlastne príjemné občas nebyť tým, kto musí mať odpoveď na všetko. 🙂 Ako interpret si však už viac vyberám projekty, v ktorých vidím zmysel a pri ktorých cítim, že si s tvorcami ľudsky aj umelecky rozumieme.
S Janou Burkiewiczovou a Paulínkou Šmatlákovou máme veľmi pekný a rešpektujúci vzťah, takže keď prišla ponuka na Směj se, pořád se směj!, veľmi som neváhal. Téma navyše nevznikla tak, že by Jana prišla s hotovým konceptom a my ho začali plniť. Prvé týždne sme sa hlavne stretávali a rozprávali o našich životoch. Boli to veľmi intenzívne a často dosť osobné rozhovory a práve z nich postupne vyrástli hlavné témy predstavenia.
Pre mňa sú dôvera, dobrá atmosféra a zdravé pracovné vzťahy veľmi vysoko v rebríčku. A mám obrovské šťastie, že môžem spolupracovať s ľuďmi, pri ktorých cítim, že sme v tomto na jednej vlne.
A téma Směj se… mi príde veľmi originálna, osobná a zároveň až nepríjemne aktuálna. Toxická pozitivita, neustály tlak na rast a zdokonaľovanie sa, koľko si toho na seba sami naložíme a koľko toho ešte dokážeme uniesť, kým sa stále tvárime, že je všetko skvelé. Je zaujímavé hrať predstavenie o tom, že už nevládzeme, ktoré je zároveň fyzicky také náročné, že v ňom miestami naozaj nevládzeme. 🙂
A áno, interpretačné výzvy mám rád. Jana mi s každým projektom nejakú pripraví a mám pocit, že vďaka tomu stále rastiem aj ako interpret. Tentoraz máme hovorený text, spievame, pracujeme so slovenským folklórom, súčasným tancom a niekde medzi tým všetkým sa objaví aj recept na halušky. A ono to zvláštne funguje!
„Výtvarné myšlení ze mě nikdy nezmizelo.“
V autorské tvorbě je u tebe stejně důležité výtvarné umění, které jsi studoval tak jako tanec. Kam se teď tvoje tvorba vyvíjí? Co tě fascinuje?
Mám takú osobnú mantru: „Čakaj nečakané.“ A mám pocit, že v poslednom období sa mi napĺňa v tom najlepšom zmysle slova. Prichádzajú projekty a príležitosti, ktoré by som si ešte pár rokov dozadu asi ani nenaplánoval.
Minulý rok som napríklad pracoval na medzinárodnom tanečnom projekte v Bolívii, tvoril som choreografiu v Alžírskom národnom divadle a Ja som placebo, ktoré pôvodne vznikalo ako štipendijný projekt bez veľkých ambícií, sa stalo mojím najúspešnejším predstavením. Cestuje, má za sebou takmer tridsať repríz a stále si žije vlastným životom. Takže som sa trochu naučil neplánovať svoju umeleckú budúcnosť príliš presne.
Veľmi rád by som si však našiel príjemný balans medzi tancom, divadlom a výtvarným umením. Výtvarné myslenie zo mňa nikdy nezmizlo – aj keď tvorím choreografiu, často premýšľam cez obraz, kompozíciu, materiál, farbu alebo priestor. Možno preto ani tieto disciplíny nevnímam ako úplne oddelené svety. Len sa raz vyjadrujem telom a inokedy obrazom.
A tento rok sa tieto dva svety prepojili ešte konkrétnejšie. K predstaveniu Ja som placebo vznikol aj cyklus obrazov Placebo Paintings, ktorý začal postupne žiť vlastným životom. Momentálne je výstava po Frýdku Místku v Ostrave, následne sa chystá do Prahy a budúci rok do Chebu. A jeden z mojich obrazov je momentálne možné vidieť aj v pražskom DOXe v rámci výstavy Andros, ktorá potrvá do februára 2027. Veľmi ma baví, že jedna téma môže existovať v rôznych médiách.
A paradoxne ma v poslednom období začína fascinovať ešte jedna disciplína – voľný čas. 🙂 Aj vďaka Směj se, pořád se směj! si viac uvedomujem, aké dôležité je neplánovať iba ďalšiu premiéru, rezidenciu alebo cestu, ale plánovať si aj priestor, v ktorom nemusím nič produkovať. Stále väčší význam pre mňa majú ľudia okolo mňa, komunita, nadväzovanie nových kontaktov, ale aj upevňovanie vzťahov, ktoré už mám.
Takže netuším, kam presne sa moja tvorba vyvinie – a asi som s tým konečne celkom spokojný. Nevylučujem, že o dva roky začnem robiť sochy. Momentálne však stále cítim obrovský tvorivý pretlak v tanci. A je zvláštne, že aj po toľkých rokoch práce mám pocit, akoby som sa ešte len rozbiehal. 🙂
Máš příležitost věnovat se také scénografii nebo divadelnímu kostýmu?
Tu je odpoveď celkom jednoduchá – nie. 🙂 Momentálne na to jednoducho nemám kapacitu. Ale pri každom vlastnom projekte premýšľam nad vizuálnou stránkou prakticky od prvého momentu. Scénografia, kostým, svetlo alebo celková kompozícia priestoru sú pre mňa súčasťou choreografie, nie niečo, čo sa pridá až na konci.
Sám ich však realizovať nepotrebujem. Oveľa viac ma baví prizvať si ľudí, ktorým dôverujem, priniesť im svoju predstavu a potom sledovať, ako ju posunú niekam, kam by som sa sám možno nikdy nedostal. Takže výtvarník vo mne je stále prítomný, len už nemusí všetko vlastnoručne vyrobiť. 🙂
„Potřebuji, aby ve mně téma chvíli žilo.“
Nesypeš nové inscenace z rukávu každý rok. Co se musí stát, aby tě to inspirovalo k pohybové tvorbě? Jak dlouho se třeba rodilo právě Placebo od nápadu k jevišti?
Mám šťastie, že som stále pomerne vyťažený ako interpret a nie som existenčne závislý iba od vlastnej tvorby. To mi dáva veľký luxus – nemusím na seba vytvárať tlak, že každý rok musím prísť s novou premiérou.
Grantový systém v Česku, ale aj v okolitých krajinách, podľa mňa trochu zvádza k takému kolobehu: vytvoriť projekt, odpremiérovať ho, ideálne niekedy na jeseň, a už zase rozmýšľať, čo napísať do ďalšieho grantu. Chápem, prečo to tak funguje, ale som rád, že osobne nemusím tvoriť ako na bežiacom páse. Potrebujem, aby vo mne téma chvíľu žila a aby som mal pocit, že ju naozaj potrebujem dostať von.
Takto vlastne vzniklo aj Ja som placebo. Dostal som štipendium od Fondu na podporu umenia – ešte v čase, keď fungoval v podmienkach, ktoré mi umožnili pokojne sa sústrediť na tvorbu – a približne pol roka som si s materiálom pracoval sám, bez veľkých ambícií a dokonca bez istoty, že z toho vôbec bude predstavenie. Až keď som začal cítiť, že tam niečo je, rozhodol som sa investovať vlastné peniaze, oslovil som hudobného skladateľa Jozefa Vlka a kostýmovú výtvarníčku Andreu Pojezdálovú. A potom do seba veci akosi zázračne zapadli.
Nakoniec z toho bola malá predvianočná premiéra s kapustnicou a vínom – a z predstavenia, od ktorého som vlastne nič veľké neočakával, sa stal môj najúspešnejší projekt. To je pre mňa celkom dobrá pripomienka, že nie všetko musí začínať veľkou ambíciou.
Takže asi potrebujem predovšetkým zostať prítomný a nechať veciam čas. Keď sa príliš neupínam na to, kam projekt musí dôjsť, na aký festival sa musí dostať alebo čo musí dosiahnuť, zmizne veľká časť tlaku, ktorý môže tvorivosť skôr brzdiť. A keď príde téma, ktorá ma nechce nechať na pokoji, vtedy viem, že má zmysel začať tvoriť.
V poslední době jsi ale dělal choreografie pro operu, činohru. Jaké to má specifika? Kolik to nabízí tvůrčí volnosti nebo naopak nutnosti přizpůsobovat se?
Aj tu musím opäť zdôrazniť, že či už ide o projekt v kamennom divadle, operu alebo nezávislú činohru, potrebujem mať aspoň určitú istotu, že vstupujem do tímu ľudí, ktorým dôverujem. V takýchto projektoch totiž nie som autorom celého sveta, ale vstupujem do vízie režiséra a dramaturga. A to si vyžaduje trochu iný druh tvorivosti.
Každú takúto spoluprácu vnímam ako veľmi dobrý trenažér komunikácie a získavania nových zručností. Rozdiel je hlavne v príprave, čase a miere voľnosti. Často musím prísť na skúšku už s pripraveným pohybovým materiálom a byť schopný veľmi rýchlo reagovať na zmeny. Nie je veľa času skúšať pätnásť možností a potom sa rozhodnúť, ktorá z nich funguje.
A to je výborný tréning disciplíny pre choreografa súčasného tanca, ktorý môže byť občas trochu rozmaznaný – je zvyknutý tri týždne premýšľať na rezidencii niekde v prírode, potom urobiť dve work in progress prezentácie a ešte stále povedať, že je „v procese“. 🙂 V opere alebo činohre vám niekto povie: máme dvadsať minút, desať hercov a zajtra to musí fungovať. A zrazu fungujete aj vy.
Veľkým zážitkom boli pre mňa napríklad Shakespearovské slávnosti na Pražskom hrade, kde sa skúša po nociach. Učiť desať hercov vonku v zime o jednej ráno tanečnú frázu je veľmi špecifická choreografická skúsenosť. 🙂
Takže áno, tvorivej slobody je tam možno menej, ale prestal som obmedzenia vnímať ako niečo negatívne. Niekedy vás práve presne vymedzený priestor prinúti nájsť riešenie, ku ktorému by ste sa v absolútnej slobode nikdy nedostali. Každý takýto projekt ma vytrhne z komfortu aj z mojej vlastnej tanečnej bubliny – a práve preto ich rád robím.
Michal Heriban je tanečník, choreograf a výtvarník zaměřující se na fyzické divadlo a současný tanec. Narodil se na Slovensku, vystudoval sochařství, scénografii a pedagogiku výtvarného umění (přečtěte si více zde…)
