Nešťastná Elina

Vďaka festivalu Janáček Brno 2012 a vďaka festivalu za to, sa český operný divák mohol prvýkrát naživo stretnúť v českom opernom dome s tvorbou jedného z najuznávanejších režisérov súčasnosti Kanaďanom Robertom Carsenom. Brno a jeho festival si odnáša toto prvenstvo! Vďaka festivalovej dramaturgickej rade sa navyše nejedná o jeho známu Její pastorkyňu či Káťu Kabanovú, ale o Věc Makropulos, ktorú v koprodukcii pripravilo slávne La Fenice v Benátkach, Opéra national du Rhin a Staatstheater Nűrnberg, ktoré inscenáciu zahralo. Ako v opere hovorí Albert Gregor, Každý zázrak sa musí vysvetliť, inak sa stáva neznesiteľným. Zázračný a oslavovaný režisér svoj osobnostný zázrak nevysvetlil, ale ukázal, že i veľký tvorca môže pripraviť priemernú, remeselne zvládnutú, ale ideovo a v detailoch nedotiahnutú inscenáciu.Hosťovanie Štátneho divadla z Norimbergu potvrdilo, že to, čo divák vidí na svetových scénach a oslavuje a dojíma ho, záleží v opere z minimálne päťdesiatich percent na interpretoch. I geniálny režisér je závislý na hereckom a hlavne speváckom talente svojho obsadenia. A i zaujímavý nápad je treba dotiahnuť do konca a musí mať svoje opodstatnenie. Carsen s obľubou vykráda sám seba, minimálne v polovici svojich inscenácií využíva princíp zmnoženia figúr, princíp divadelného zákulisia, divadla na divadle, dvojakosti predstaviteľov. Niekde to funguje lepšie – napríklad v Rusalke, niekde horšie, ako napríklad v Žene bez tieňa. Carsen je i skúseným a etablovaným činoherným režisérom, o to viac jeho nedotiahnutá Makropulos prekvapí.

Janáčkova Věc Makropulos je témou a osudom hlavnej predstaviteľky predchnutá divadlom, jeho zákulisím, divadelnou pompou, tvrdou prácou, rolami, závisťou, luxusom operných div, jej manierami a ich melanchóliou po spustení opony. Carson sa bohužiaľ chytil len tohto kľúča. Zobrazuje Emíliu Marty ako opernú divu, ktorá prechádza storočiami, strieda rodiny, ktoré opúšťa, strieda mužov, mestá, krajiny, kontinenty tak, ako strieda operné role a zostáva len tajomná iniciála E. M. Tak ako v Káti či Jenůfe hľadá v Janáčkovej hudbe symbol, pointu, či režijný vzorec a darí sa mu to, v Makropulos tápa. Absentuje na spätosť diela s Prahou, čo je možné, horšie je, že absentuje na vykreslenie vnútorného sveta Emílie, s ktorou sám skladateľ má veľký súcit a v závere ho vkladá i do hudby ostatných postáv, ktoré počúvajú jej rozprávanie.Celá koncepcia je postavená na zákulisí, kde sa inscenácia odohráva. Už v predohre divák vidí Emíliu ako slávnu opernú divu, ktorá strieda kostýmy a účesy, parochne a rekvizity a z mnohých prevlekov utkvie v pamäti diváka známy kostým Tosky. Tento schematizmus sa k predohre hodí, ale významovo neprináša nič. Bez prerušenia sa ocitáme vďaka pohyblivým panelom scénografie, v kancelárii doktora Kolenatého. Vzadu sa diva Marty prezlieka do civilu a v šanónoch archívu sa brodí solicitátor Vítek. Nebol by to Carsen, keby nebolo všetko zmnožené. Emília má niekoľko garderobierok, Vítek pomocníkov, Prus šoféra, štatisti predstavujú ctiteľov, divadelných technikov. Tým funkčne zaľudňuje veľké javisko, ale okrem výtvarne pôsobivých obrazov neprináša nič zásadne koncepčného. Veľmi funkčne, ako skúsený remeselník, pracuje a vytvára mizanscénu, ktorá sa zdá prirodzená a plynie logicky, pôsobivo a nápadito. Všetko plynie ako na javisku, neviditeľní technici menia scény, menia sa pôdorysy, posúva sa nábytok. Bez prerušenia, čo je režisérovým obľúbeným prostriedkom, prejdeme do druhého dejstva, keď zavrie hlavnú oponu a dav štatistov za potlesku divákov pred oponou hádže primadone kvetiny pred oponu a oslavuje jej triumf. Carsen je invenčný a rafinovaný, nesmrteľnú a ľadovú bytosť slávnej sopranistky spája s krutou principessou di gelo Turandot. Upratovačka a technik sú prvoplánovo umiestnení pred oponu, kde pani zbiera kvetiny a technik nastavuje svetlo a spieva z lóže. Keď vyjde javiskový majster a zapíska, opona sa otvára a efekt je dovŕšený.

Na scéne stojí opulentná kulisa, priznaná kulisa k Turandot. Marty, i keď bola u pána riaditeľa, prichádza ako diva s niekoľkometrovým plášťom, umelými nechtami a čínskym  diadémom. Postupne celá pozlátka kulís a kostýmov mizne, na scéne zostáva prázdny trón princeznej a vidíme opäť tehlové smutné steny javiska a až magické pracovné svetlo i poletujúci prach. V treťom dejstve sa nachádzame v zákulisnej šatni plnej kostýmov, kufrov, kvetín, dôležitých rekvizít. Táto surová scéna, žiadny luxusný hotel, sa mení vo chvíli, keď Marty omdlie. Všetko je upratané a ocitáme sa na začiatku, na prázdnom javisku, pred divákom je portál, opona zozadu a titulná postava svoje vyznanie adresuje divákom a miesto smrti odchádza do svetla rampy, keď sa opona zdvíha. Jednoduché, efektné riešenie. Režisér využil všetky dômyselné riešenia javiska i zákulisia, ale výsledný dojem zostal akýsi prázdny.Hodnotiť spevákov bohužiaľ nemá veľký zmysel, pretože okrem Slováka Gustáva Beláčka ako Kolenatého, sa ostatní sólisti predstavili v priemernej, niektorí až podpriemernej hlasovej kondícii na hranici únosnosti. Emília Marty Zhanna Afanasieva, je vizuálne nádherný zjav speváčky, o vhodnosti jej veku v skutočnosti by sa dalo polemizovať, o vhodnosti typu nie. Bohužiaľ speváčka má zastretý, unavený hlas, s niekedy pôsobivými výškami, ale celkový vokálny výkon a ruský akcent v češtine, dnes už nemožno prepáčiť. Čo je ale horšie, speváčka nevyužíva oného kúzla, ktorým Čapek a Janáček obdarili tristodvadsaťsedemročnú E. M. V obťažnom prvom dejstve je priveľmi civilná, vôbec sa nechová ako slávna diva, ktorá prišla s neznámym úmyslom do pražskej advokátskej kancelárie. Herecky matná speváčka nedokáže kombinovať rafinované polohy, keď chce od mužov získať to čo potrebuje pomocou pyšného a ironického koketovania. Jej nadávky do hlupáčikov, chudákov, holomkov, nemajú oporu vo výraze ani v herectve. Jej zdanlivá nedotknuteľnosť, chlad a odstup ešte viac. Predsa keď sama priznáva, že milovala iba Pepi Prusa, niekde sa ten cit musí objaviť. Ak ju ako Elian MacGregor nazývajú nevěstkou, či běhnou, niekde musí Marty prezradiť, že bola vášnivá žena, kvôli ktorej sa muži stávali najhoršími roué. V druhom dejstve by sa žiadalo väčšieho kontrastu od oslavovanej speváčky v prepychovom kostýme po gala predstavení, ktorá ešte hrá rolu Turandot, ohovára mŕtve spevácke konkurentky (Strada pískala) a zároveň intriguje a skúša postupne všetkých mužov, aby získala zapovedanú obálku. Veľké javiskové osobnosti ako boli Anja Silja, Elisabeth Söderström, Angela Denoke či Catherine Malfitano nastavili kritériá osobnostnej interpretácie príliš vysoko. Oná až patologická nemoc umelkýň stále niečo hrať, musí byť divákovi jasná a logicky sa striedať s miestami smrteľnej únavy po výkone, či smutnej melanchólie ako to označila Greta Garbo, keď odkázala svetu „I want to be alone“. Speváčka nevyužíva geniálne Janáčkove zhustenie hry Čapka  a užasne silné momenty, ako stretnutie so Šendorfom, tajomného Prusa, okolo prsta omotaného Alberta, protivného Kolenatého. Nielen to: pôsobivé vety ako Nestojí to ani za to. A co stojí za to? Nic, zhola nic. … Tedy zab se!…. Oh kdyby jste veděli jak mi je všecko jedno… a vzápätí hneď: Něšťastná Elina!… Tolik mě jich mělo…, Což jsem tu pro vaše zabíjení, až po krátke bežné odpovede E. M.: Zlořečeně, u čerta, Nikdy, Ne… Alebo speváčkine nijaké reakcie na vety urážlivého a obviňujúceho  typu  „je to zvrhlost Vás milovat“. Afanasieva má ďaleko do osudovej femme fatale, obdivovanej primadony a žalostnej, v závere po milosrdnej a vykupiteľskej smrti túžiacej žene.Albert Gregor v interpretácii Michaela Putscheho bol na vypískanie. Postava, ktorú Janáček obdaril vzrušujúcou kantilénou, vášňou, ľudskou osobitosťou, milostným citom k vlastnej pramatke a sympatiami, s akými sa upiera na získanie Emílie a dedičstva, úplne zanikla. Jaroslav Prus Kurt Schober, si neviedol o nič lepšie. Vítek Martin Nyvall, bol od režiséra poňatý ako akčný, sympatický solicitátor, ktorý miluje klasikov a históriu a svoju dcéru Kristu. Doktor Kolenatý bol živelný, neurotický, asertívny ale i rafinovaný a logický seladón, ktorého Gustav Beláček obdaril vynikajúcou výslovnosťou a farebných basom, ktorým sa nesnažil o skvostné spievanie ako ho poznáme u neho z veľkých basových partov, ale dal hlas do služieb psychológie a charakteru postavy. Najhoršie však z koncepcie režiséra vyšiel Hauk Šendorf, ktorý je prezentovaný ako senilný retardovaný muž. Režiséri často Hauka degradujú na akúsi starú kreatúru a tým oslabujú pôsobivosť Janáčkom zobrazeného kolobehu života. Navyše operetné líčenie ublížilo i predstaviteľovi Richardovi Kindleymu. Zaujímavo vyznelo okúzlenie Janka Emíliou. Režisér mu prisúdil síce neslušivú rolu zaostalého trubiroha, ale logicky zdôraznil jeho chaos a cestu k smrti; keď už si myslí, že Emília s ním strávi noc a priamo z jej objatia ho vyženie otec, on sám v pozadí potom sleduje ako Emília, ktorá predtým tak vášnivo hladkala jeho, teraz manipuluje a hypnotizuje jeho otca. O to logickejšie vyznieva jeho samovražda. Zaujímavo režisérom bola prezentovaná i Krista, ktorá v prvom dejstve nie je žiadna na Marty žiarliaca husička, ktorá študuje spev, ale sympatická dievčina. Dokonca v druhom dejstve má na sebe časť kostýmu, v ktorom vystupovala s Marty v predstavení (tým logicky režisér začleňuje výpoveď Marty z I. dejstva, že Krista už niekde videla) a v druhom dejstve nie je žiadna bojazlivá skrachovaná speváčka, ale na Marty sa podobajúca ambiciózna žena, ktorú neprebudila jej sexualita a Janek, ale túžba mať kariéru, byť slávna a vyrovnať sa slávnej umelkyni. V závere si od Marty nevezme „Věc Makropulos“, Elina Makropulos ju sama roztrhá a rozsype po javisku. Koniec vyznieva problematicky. Režisér všetky jednajúce postavy odprace zo scény a spievajú spoza scény, na javisku je sama Elina, ktorá svoje vyznanie, dojímavý monológ o zmysle ľudského života a logiky smrti vypovedá divákovi. Bohužiaľ tým oslabuje Janáčkov záver, kedy postavy súcitia s Emíliou a ona vedľa nich umiera šťastná a zmierená.Orchester sa pod taktovkou dirigenta Marcusa Boscha drží statočne. Bohužiaľ dirigent diriguje fádne, bez potrebných zmien tempa, členenia, zmyslu pre detail i  zvukové bohatstvo. Sympatické je umiestnenie scénickej hudby za onú javiskovú oponu, kde hrajú rudolfínsku fanfáru, ale celkovo je výkon orchestra matný, s príliš mnoho chybami. Dirigentovi nevychádzajú ani pôsobivé Janáčkove mini ansámble, keď necháva postavy postupne spievať a zapájať hlasy k sebe. Nevyzreté, mdlé mužské hlasy protagonistov netvoria ten pôsobivý vokálny doprovod a súčasť orchestrálnej zložky. Napríklad v miestach „Nelžete, vy jste Emília Marty, …, Slečno Martyová byli jsme k vám krutí“, vzniká jedna zvuková skrumáž, nevypointovaná masa hlasov, ktoré sa zlievajú  a strácajú svoju jedinečnosť.

Možno pomôžu čitatelia Opery Plus. Ale ja už pri niekoľkých svetových inscenáciách mám pocit, že režiséri nečítajú poriadne libreto a kopírujú po sebe jednu a tú istú chybu. V druhom dejstve Marty podpíše Vítkovi fotografiu pre Kristínu. Podá jej fotografiu a pero. V III. dejstve Vítek ukazuje ako v správnej detektívke dôkaz fotku podpísanou Marty a dokument, ktorý poslala, aby spor vyhral Gregor. Vítek označuje  listinu za podvrh, pretože je písaný rovnakým alizarínovým atramentom ako Emiliin podpis na fotografii. Nie je to chyba? E. M. by mala fotografiu podpísať svojim perom, aby bolo tvrdenie Vítka pravdivé, inak by nepomohla záhadu rozpliesť ani Agatha Christie.Albert Gregor dedičstvo nezískal, ľudstvo nezískalo recept na nesmrteľnosť a ja som získal pocit, že niektorí diváci by si mohli nájsť na Youtube, či v Supraphone Mariu Steinerovú ako Marty a byť hrdí na domácich interpretov. Karel Čapek sa prejavil ako osvietený a skromný autor („Jak jsem Vám již říkal, mám o hudbě  a zejména o Vaší – příliš vysoké mínění, abych si ji dovedl představit spojenou s konverzační, hodně nepoetickou a příliš povídanou hrou.“), na rozdiel od Julia Zeyera, ktorý neprotestoval proti Janáčkovmu zámeru zhudobniť, prekopať jeho komédiu na sugestívne a janáčkovsky osobitú existencionálnu drámu, ktorá práve dnes v dobe umelého predlžovania života, či jeho násilného ukončovania eutanáziou získava ďalšiu silu a pravdivosť, keď sami žijúci chcú rozhodovať o dĺžke života. Carsenovi však nemôžeme napísať to, čo Čapek Janáčkovi po tom, ako navštívil jedno z predstavení: „Jak skvěle a ušlechtile dopadla ve Vaší úpravě ta věc, ke které jsem měl tu čest dát tak trochu podnět. Je to plný, velký úspěch.“

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

Festival Janáček Brno 2012
Leoš Janáček:
Věc Makropulos
Dirigent: Marcus Bosch
Režie: Robert Carsen
Scéna: Radu Boruzescu
Kostýmy: Miruna Boruzescu
Světla: Robert Carsen, Peter van Praet
Sbormistr: Tarmo Vaask
Staatstheater Nürnberg
(koprodukce Staatstheater Nürnberg / Opéra National du Rhin Strasbourg / Gran Teatro La Fenice di Venezia)
Premiéra 26. května 2012 Staatstheater Norimberk
(psáno z reprízy 23.11.2012 Janáčkovo divadlo Brno)

Emilia Marty – Zhanna Afanasieva
Albert Gregor – Michael Putsch
Vítek – Martin Nyvall
Krista – Judita Nagyová
Jaroslav Prus – Kurt Schober
Janek – Martin Platz
Dr. Kolenatý – Gustáv Beláček
Strojník – Taehyun Jun
Poklízečka / Komorná – Joanna Limanska-Pajak
Hauk-Šendorf – Richard Kindley

www.janacek-brno.cz
www.staatstheater-nuernberg.de

Foto Jutta Missbach