Nultá hodina Jenůfčina

Janáčkov festival 2014 opäť potvrdil, že dokáže priviesť do Brna zaujímavú svetovú produkciu majstrových opier. Po Káti Kabanovej Harryho Kupfera pred dvoma rokmi, tento rok Jej pastorkyňu Petra Konwitschneho. Síce len z Grazu, ale aj cesta tam by nebola taká jednoduchá. Navyše podobnými udalosťami sa festival profiluje, lebo vytvára dramaturgický názor, už len výberom pozvaných inscenácií.Práca Petra Konwitschneho je opäť na jednotku. Tento žiarivý operný režisér stále prekvapuje. Dnes o to viac, že svoj režijný rukopis skľudňuje ku ešte komornejšej a zovretejšej práci s výkladom a hereckej práci so spevákmi. Konwitschny vždy inklinoval k autenticite postáv, vybrať malé detaily z ich rozprávania, z libreta a dať im novú naliehavosť a význam, vyzdvihnúť sólové nástroje z orchestriska na scénu či do hľadiska, vybrať so svojim kmeňovým výtvarníkom Johannesom Leiackerom výtvarné symboly i opulentné scénické obrazy. S postupujúcou hospodárskou krízou, ktorá škrtá rozpočty divadiel,  však ešte naliehavejšie dochádza k samotnej podstate divadla. K hereckej tvorbe. V opernom žánri mauzólea spievajúcich nevzhľadných interpretov, čo sa už tiež všeobecne v posledných dvoch dekádach zmenilo, to že spevák vyzerá, ešte nie je záruka vierohodnosti. Je mnoho pekných ľudí, ktorí sú však toporní a používajú tie isté gestá pre všetko, ako z tretej cenovej skupiny.

Konwitschny však už od výberu typu až po samotné režírovanie prísne buduje charakter a podtexty postáv. V každej ďalšej jeho inscenácii sme toho svedkami. Takto postupovať u Janáčka, ktorý sám ako vynikajúci dramaturg a psychológ už v hudobnej reči postavy plasticky definuje, je to ešte väčší zážitok. Taktiež je zážitok, keď tieto normy režisér dokáže preformulovať a dať im nový význam. O Jenůfe sa hovorí „nese se jak holba máku“, prečo by teda interpretka nemohla byť viac než plnoštíhla? Konwitschného Jenůfa je skutočne veľmi sympatická a vzrušujúca dievčina. Jej podivné napätie s Lacou môže súvisieť s replikou Stárka k Lacovi: „však tys jejích očí také zkusil…“. Napríklad iný rys jej povahy sa ukáže v scéne regrútov, keď vytrestá Števu a ona s ním vôbec netancuje ako je zvykom, ale strnulo sedí zdesená pri stole. To, ako sa Jenůfa schová v druhom dejstve pred Lacom pod stôl, ale sama chytro pochopí, že nemá cestu späť a začne s ním koketovať, dá jej slovám „ó rozvaž si to dobře“ nový význam, lebo tu nie je podtext, že ona sa chce vyhnúť tomu čo dohaduje Kostelnička, ale naopak sa žensky zmyselne na tú Janáčkovu rafinovanú melódiu na prázdnej strune huslí, ponúka.Prečo by bratia Števa a Laca mali byť jednofarební, jeden pekný a ľahkovážny, druhý nepekný ale charakterný? Konwitschny šokuje prudérne publikum svojim výkladom. Števa je nevzhľadné tučné „prasa“, navyše v prvom dejstve celkom opité (ale má mlyn), najskôr celkom bezcharakterné, má nesympatický hlas akoby kvičal, prvé dejstvo prepije a prespí, ale aj tak v druhom dejstve, keď drží svojho syna sa dojemne rozplače, ale nedokáže sa so situáciou vyrovnať. Hneď ponúkne peniaze a ako milodar ich rozloží na stôl, ale ani v najväčšom rozčúlení si ich nezabudne späť pozbierať. Srdce a city sú mocná vec, ktorá ženie človeka k divným činom. Režisér necháva Jenůfu milovať toto divné indivíduum, ktorému dokonca venovala svoje katolícke panenstvo. Pred sobášom. Čo všetko to vypovedá o záhadách života?

Laco je komplikovaný charakter. So svojou sympatickou mužnou krásou by mohol mať každú v dedine, ale on myslí len na Jenůfu. Jeho obsedantné hranie s nožíkom v prvom dejstve, či chytrosť s akou sa schová pod stôl, aby vypočul rozhovor Jenůfy so Števom, to sú len dva z rafinovaných Konwitschného obohatení. Práve preto, že je takýto, tak impulzívne v druhom dejstve vykríkne a odmietne vziať za svoje Števovo dieťa. Úžasná je Stařenka, ktorá drží opraty domu pevne v rukách i keď jej neslúži zrak. Len jediný raz sa podvolí Kostelničke, inak už nikdy. U Kostelničky Konwitschny vychádza z Janáčka, ktorý ju považoval za hlavnú postavu. Svojim psychologickým prístupom spôsobuje vrásky na čele sviatočným národným divákom, keď ju napríklad v prvom dejstve nenechá odísť, ale posadí ju na čelo stola ako memento. Ako antickú tragédku za maskou, ktorá je účastná i keď zdanlivo nekoná. (Pekný detail je, že šialenstvo opitých regrútov preruší Laca a nie ona, ona ho ešte pohladká po tvári a týmto jednoduchým gestom dostáva ich vzťah iné otázniky. Druhý rozkošný detail je, že Konwitschny jej nezhodí z pliec „šátek“, ale ona stratí malú vreckovku – šátek). Toto až akési antické asketické divadlo Konwitschného spôsobuje bolenie hlavy aj milovníkom plnenia spievaných textov a poznámok skladateľa.Postavy neprichádzajú, respektíve neodchádzajú ako majú. Postavy buď konajú alebo sú v akomsi nultom napätí. Sedel som obklopený brnianskymi „kultúrnymi elitami“, ktoré režisér desil. Napríklad hneď v prvom dejstve, keď Kostelnička sedí zadumaná pri stole a Stařenka hovorí Jenůfe, „co ty, Jenůfo, za mamičkou nevejdeš“. Skoro záchvat smiechu u niektorých divákov. S pokračovaním predstavenia sa to stupňuje. Števa nemá blond vlasy, tak ako je teda „zlatohřivý“? „Pěkně urostlý“, to už dostáva perfektný ironický význam. A potom žiadne kroje, žiadni regrúti a na orchestrálnu dohru „Daleko široko, do těch Nových Zámků“, hotové orgie. A čomu sa tak divíme? Ešte aj béčkové filmy a realita Babovřesk, už nielen mesto, ale aj vidiek ukazuje ako vykorenený svet, kde dominuje chľast a sex. Chodí ešte niekto do kostola, či nekradne a nezávidí susedovi? Človek 21. storočia má už iné mechanizmy a inak koncipuje svoj život.

V takomto obraze morálnej skazy a nízkosti vyznieva dráma primerane, takejto spoločnosti sa zložité postavy odcudzujú, dav, ktorý má veľký hlas ich nechápe a valcuje, ako sa to ukáže v III. dejstve. Prečo je to nepríjemné vidieť na javisku ako úprimný obraz? Jenůfa potom hudie do spiaceho Števa svoj monológ, prečo hnevá mamičku. Kedysi Miloš Wasserbauer inscenoval práve v Brne Pastorkyňu s pôsobivou scénou akýchsi mostov. Socialista Konwitschny dnes nadväzuje vo svojej psychologickej inscenácii na tieto mosty, na vzťahy medzi ľuďmi, na svet ľudí neschopných komunikovať, na svet ľudí, ktorí si ochotne ubližujú. Po duete s Jenůfou sa Števa neodíde vyspať preč, ale zostane zvalený na scéne a útok Laca na Jenůfu sa odohrá pred ním. Miesto toho, aby svojej milenke pomohol, zdúchne. Nie sú práve takého detaily režijná práca?Znepokojenie publika narastalo v druhom dejstve. Ešte žiadny režisér si nedovolil v jeho úvode nechať Jenůfu maznať sa so svojím týždňovým dieťatkom. Preboha, ale ako môže potom Kostelnička spievať, „ustláno již máš“, keď ona už leží? To je asi ten najvážnejší problém. Ale to, že dieťa dojatá Jenůfka, ktorá si s ním brble za neustálych výčitiek macochy, jej ho strčí do náručia ako nádej pre ich zborené svety a odcudzenie, to nie je nádherný obraz ku geniálnej hudbe? Táto akútna prítomnosť dieťaťa sa stáva pálčivým problémom. Lebo dieťa prekáža. Malé dieťa je obrovským balvanom v očiach Kostelničky. Keď ho schová pred Lacom pod stôl ako kus handry, stupňuje napätie. A s týmto stresom, že ho môže Laca nájsť, s týmto vedomím katastrofy a tým, že stále striehne, práve s tým prichádza tá osudová myšlienka dieťa zničiť.

Ten dramaturgicky ošemetný strih, ktorý málo interpretiek Kostelničky vyjadrí, keď v zlomku sekundy Kostelnička vykríkne „už ten chlapčok nežije“. Najproblematickejším miestom je nasledujúca veľká scéna Jenůfy „Kde to jsem“. Chýba okenička, mariánsky obrázok úplne. Janáček sa v hrobe obracia. To, že ale Konwitschny, tento drzý cudzinec, geniálnym nápadom pripomenie český symbolizmu Zeyera a baladickosť Erbena, vykúzli pri Jenůfinej posteli ženu s husľami, to nie je top nápad? Aká úcta k hudbe. Povýšiť to tklivé husľové sólo, ktoré akoby tu sám Janáček hral pri posteli  umierajúcej Olgy. Makovicami omámená Jenůfa sa zhovára s anjelom smrti na scéne, ktorý hudie o náreku jej synka.Iný pôsobivý detail prichádza s návratom Kostelničky po vražde. Ój aká úľava, chlapčok už nežije. Ale úľava možno ani nie na sekundu. Kostelnička si šatkou zakryje tvár ako monštrum či plačka, aby nepočula nárek Jenůfy, aby sa jej nemusela dívať do očí. Chce sa napiť pálenky, ale ruka sa jej trasie a chľast zurčí zo štamperlíka ako voda vysekanou dierou v ľade. A to, že Jenůfa sa potom pod stolom chichoce s dobiedzajúcim Lacom, ó aká úľava na chvíľu pokúsiť sa zabudnúť na stratené dieťa. Kostelničkino prekliatie Števu, kvôli ktorému sa šplhá na stôl, aby bola bližšie nebu a Boh uslyšal jej modlitbu pozornejšie, vrcholí božím trestom. Nielen prízraky, ale aj sneh zasype nešťastnú postavu s hriechom na duši (nech zo seba strháva oblečenie, hriech nezmaže), tak ako Hospodin v starom zákone prírodnými katastrofami trestá svoj hriešny ľud. Pôsobivé rozkrývanie charakterov v treťom dejstve pred nultou hodinou po priznaní Kostelničky je logickým pokračovaním režisérovej mravenčej práce.

V činohernom divadle divák prirodzene dôveruje hercom, ktorí klamú. Je bežné hovoriť repliku „milujem ťa“, ale zahrať, že to nemyslím vážne. Že klamem, že sa pretvarujem. Podobne ako v živote. Prečo v opere, keď spieva interpret repliku, považuje sa to za nedotknuteľnú relikviu? Repliku „a co chodíš se k té okeničce modlit“, nemôže postava myslieť ako stálu výčitku, ako spôsob týrania? Musí nutne tá, ktorej sa to hovorí, pri tej okeničke byť? Divadlo je predsa založené na imaginácii, fantázii, symbole. Operné divadlo má k tomuto ešte hudbu, úžasné ľudské talenty vokálne i inštrumentálne. Keď k tomu pristúpi tvorca nezaťažený konvenciami a tradíciou môže vzniknúť sugestívne predstavenie, ktoré presahuje dekoratívnu konvenčnú inscenáciu.Konwitschny je taký pozorný, že po dlhej dobe nenecháva stratiť dôležité miesto Kostelničky po jej priznaní, keď chce najskôr utiecť. Vykríkne a hovorí: „Ne, ne! Já nesmím! Oni by tebe soudili!“ Koľko domácich režisérov venuje tomuto dôležitosť? Nevedia si ani rady, aby sa v ich mizanscéne Kostelnička vôbec niekam rozbehla a keď áno je to smiešne, nevierohodné. Konwitschny podsúva k nohám Kostelničky nôž, ktorý spadol zo stola a tým jej dáva možnosť hrať (tak ako so zemiakmi v prvom dejstve, či dieťaťom v 2.dejstve a mŕtvym dieťaťom v 3. dejstve) a budovať podtexty. A tak táto Kostelnička má reálnu šancu zavraždiť sa, stačí jeden pohyb. A pretože Konwitschny je viac než ilustrátor, necháva Kostelničku po replike ďalej sa s nožom hrať, hladiť si ním zápästia a otvoriť tak možný výklad ďalej. Či predsa len…? Možno za pár minút vedená richtárom na chodníku padne k zemi. Nultá hodina jej doznania. Opona sa zatvorí. Zostane len malý priechod. Kam? Potom záverečné dueto. K nemu všetko smeruje. Jenůfa a Laca sa môžu rozhodnúť ako so sebou naložia.

Konwitschného pozorné počúvanie hudby a textu vedie k pôsobivým miestam,  ktoré dokresľujú zásadné rysy jeho práce. Pre tých, ktorí nevideli, by sa dalo použiť spojenie brechtovské scudzenie, aby vedeli o čom je reč. „Co nehrajete? Vy hladoví zajíci!“, a Števa hádže peniaze hráčom v orchestri, aby zahrali tú Jenůfčinu. Zbor družičiek v III. dejstve dojemne, v tomto svete chladných skazených dospelých, nahrádza napoly detským zborom, ktorý sa však rozpadne a vytvorí prvý vážny kaz na svadobnom dni. Azda najväčšou drzosťou než dávanie nových podtextov replikám je to, že Konwitschny nechá sólistov spievať „Ej mamko“.S dirigentom Dirkom Kaftanom vedie orchester k cíteniu drámy. Nikam sa neženie, potrebuje dramatický nerv vystupňovať a dopriať čas všetko vysloviť. Orchester hrá krásne farebne, dynamicky, v širokej škále farieb a odtieňov. Speváci ako typy i hlasy sú jednatelia drámy, ktorá presahuje konvencie operného divadla. Aj závady na ich hlasoch, či zakolísania sú súčasťou tento tragédie. Precízna Kostelnička Iris Vermillion koncentruje také napätie, že aj jej nohy, i keď ich má schované pod stolom a všimne si ich málokto, hrajú dôležitú rolu v jej monológoch (a nádherná spodná poloha s altovou farbou). Zaslúžilá operná hviezda Dunja Vejzović ako Stařenka nepremárni žiadny režisérov nápad.

Totálnou hviezdou inscenácie je Aleš Briscein. V českej produkcii som nevidel Brisceina nikdy tak hrať, tak sa ponoriť do postavy (možno s výnimkou Havelkovej Prodanej nevěsty). To, ako využíva patologickú depresívnu hru s nožom, ktorým ostrí haluz na bič v prvom dejstve, ako počúva repliky a reaguje na ne mimikou, to, ako v oblúku rozvíja charakter postavy, je úchvatné. K tomu stavia nádherne znelý, vo všetkých polohách vyrovnaný hlas kovovej farby. Rozhodne si nemyslím, že je ešte typ Števu. Obávané frázy, ktoré stúpajú nad dvojčiarkové „a“ zostávajú celistvé, farebné. Spolu s napätím a koncentráciou na svojho Lacu, ktorý je z mäsa a kosti, taký živočíšny a taký senzitívny, že takto ho ešte nikto nevystaval, je pod režisérovou taktovkou jasnou ukážkou k čomu je v opere režisér a čo je v opere možné.Hodnotiť spevákov v inom akustickom priestore pri hosťovaní by bolo podlé. Navyše v inscenácii, kde na prázdnej scéne niet jedinej pevnej plochy, ktorá by hlasy posunovala vpred. Odvážna Gal James tak dôveruje režisérovi a spieva svoju Zdrávas královnu zatiaľ čo ju točňa odnáša späť do temnoty s takou nehou a v takom pomalom larghettu, že len tie dámy čo to spievali vedia, aké náročné to je. Jamesovej vývoj postavy Jenůfy je taký prepracovaný a natoľko uveriteľný, ako keby to všetko skutočne zažívala s tou odpudzujúcou jazvou na líci.

Konwitschny aj v závere zostáva verný svojmu kľúču, kedy nerešpektuje zaužívané režírovanie poznámok z partitúry, ale necháva postavy ďalej konať. Rozvíjať sa. Až prosebne necháva na scéne vyrásť jarné kvietky, spievať malé deti, aby konečne niekto prekonal svoj pancier. Aby niekto podal ruku tomu druhému, aby došlo k odpusteniu, snáď aj zmiereniu. Aby konečne našli k sebe cestu tieto apokalyptické postavy našej prítomnosti. Táto trojdejstvová cesta k nultej hodine, kedy sa všetko zlomí a začne niečo nové, krásne. Niečo s nádejou, s láskou. Veľký zážitok takéto zohrané predstavenie. Veľké zamyslenie. A nie neúcta k Janáčkovi. Naopak! Je to potvrdenie Janáčkovej geniality libretistu, dramaturga a skladateľa čo všetko, aké ohromné ľudské osudy vykresal vo svojej opere. Čo všetko nové, živé, súčasné možne po sto rokoch v jeho Pastorkyni nájsť. A ten, kto sa tomu so vstupenkou zadarmo vysmieva a ešte vyrušuje iných divákov, by sa mal nad sebou zamyslieť.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Festival Janáček Brno 2014
Leoš Janáček:
Jenůfa
(Její pastorkyňa)
Dirigent: Dirk Kaftan
Režie: Peter Konwitschny
Výprava: Johannes Leiacker
Světla: Manfred Voss
Dramaturgie: Bettina Bartz, Bernd Kristin
Orchester der Oper Graz
Chor der Oper Graz
Premiéra 29. března 2014 Opernhaus Graz
(napísané z reprízy 23.listopadu 2014 Janáčkovo divadlo Brno)

Stařenka Buryja – Dunja Vejzović
Laca – Aleš Briscein
Števa – Taylan Reinhard
Kostelnička – Iris Vermillion
Jenůfa – Gal James
Stárek – David McShane
Rychtář – Konstantin Sfiris
Rychtářka – Stefanie Hierlmeier
Karolka – Tatjana Miyus
Pastuchyňa – Fran Lubahn
Barena – Xiaoyi Xu
Jano – Nazanin Ezazi
Tetka – Hana Batinic
1. hlas – Hana Batinic
2. hlas – István Szecsi

www.janacek-brno.cz

Foto Werner Kmetitsch