SND Bratislava: Voci da camera

Odstartoval nový, nešťastne nazvaný projekt Opery SND
Na úvod Janáček da camera? 

Rok českej hudby, so všetkými významnými výročiami ktoré zahŕňa, sa podarilo Opere Slovenského národného divadla hriešne odignorovať. V minulej sezóne ešte dobiehali bežné reprízy Predanej nevesty a jediný repertoárový titul z pera Leoša Janáčka bol (ne)zhodou okolností odsunutý na vedľajšiu koľaj. Vráti sa až v budúcom kalendárnom roku. Škoda, že dramaturgia, s obľubou sa vyžívajúca v operných skladačkách guľášovej chute, neprišla minimálne s českým galakoncertom. Veď mladšia generácia z opernej tvorby, ktorá pred necelým storočím v programovej ponuke vzniknutého Slovenského národného divadla dominovala, dnes takmer nič nepozná. Leoš Janáček predsa len z javiska historickej budovy zaznel. Tvoril program prvého podvečerného koncertu z nového cyklu nazvaného Voci da camera.

Čo je to za názov? Prvá slovenská scéna nedokáže zrozumiteľne pomenovať piesňový či komorný recitál? Zjavne tento nelogický trik divákov neoslovil, nedeľné hľadisko bolo totiž viac než poloprázdne. A magnetom nebol ani podtitul podujatia Hviezdy SND spievajú Janáčka. Hviezdy… To akože máme v sólistickom ansámbli samé hviezdy? Protagonistov hodinového koncertu, mezzosopranistku Teréziu Kružliakovú a tenoristu Ľudovíta Ludhu, mohol tento prívlastok priviesť do trocha trápnej situácie. A naopak, neúčinkujúcich kolegov uraziť. Bratislavská opera by sa mala spamätať a prejsť od bulvárom nadýchnutého (a tým odpudzujúceho) slovníka k serióznemu, korešpondujúcemu s vážnosťou erbovej inštitúcie.Aby toho nebolo málo, na webovej stránke divadla sa k nedeľnému koncertu, ktorého dominantou bolo uvedenie Janáčkovho Zápisníka zmizelého, podarilo do priestoru pol riadka vtesnať nie jednu chybu! A keby len na webe. To isté sa objavilo aj v bulletine, v texte podpísanom Vladimírom Zvarom. Citujem verziu z tlačoviny: „starší návštevníci SND si môžu pamätať inscenáciu Branislava Krišku z roku 1968“. Pravda je iná. Písal sa rok 1969, režisérom bol Július Gyermek a išlo o skôr o poloscénické naštudovanie. Chápem, že dramaturg cyklu Vladimír Zvara (operný súbor má opäť troch dramaturgov!) sa ho nemohol zúčastniť, keďže sa v tom roku len narodil, no nejestvujú v divadle archívy? Či niekomu zo zodpovedných sa ťažilo zalistovať v publikácii Eleny Blahovej Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920 – 2010? Tam je tiež všetko čierne na bielom. Aj to, že sa hral pod poslovenčeným názvom Zápisník strateného a v druhej polovici večera zaznela originálna operná novinka Juraja Beneša Cisárove nové šaty. Mimo témy a v zátvorke, tiež by si zaslúžila – vzhľadom na jej nadčasovosť – vzkriesenie.

Voci da camera teda začali Janáčkom. Komorným. Bravó, myšlienke poskytnúť sólistom bratislavskej opery pôdu na prezentáciu piesňovej literatúry fandím, rovnako tlieskam aj výberu skvostného piesňového cyklu (už spomenutý Július Gyermek no nazval „malým veľdielom“) Zápisník zmizelého. Nedeľný podvečer otvoril cyklus Šest národních písní, jež zpívala Gabel Eva pre sólový hlas a klavír z roku 1909. Tie tvoria prvú časť zriedka uvádzaného cyklu Dvacetšest lidových balad. Ich špecifikom je východisko v slovenských ľudových piesňach, ktoré v interpretácii Evy Gabelovej Janáčka očarili natoľko, že ich upravil a vydal. V tejto podobe sa ich zhostila mezzosopranistka Terézia Kružliaková a klavirista Branko Ladič. Poňala ich až príliš operne. Dala prednosť prezentácii krásne sfarbeného a sýteho hlasu pred prostotou, jemnejšou diferenciáciou nálad, nuansy v jej podaní ostali utajené, rovnako aj práca s dynamikou. Vo forte, o ktoré nebola núdza, sa opäť objavili náznaky priveľkého vibrata. Branko Ladič k vykresleniu atmosféry piesní ničím neprospel, navyše, vyťukávaním tónov pre doladenie sólistky medzi každou piesňou, narúšal celistvosť cyklu. S takým niečím som sa na piesňovom koncerte nestretol. Pán Ladič, ladiť treba na skúške.Ako predel medzi dvoma vokálnymi číslami zaznela časť cyklu Po zarostlém chodníčku pre klavír. Branko Ladič ako sólista zahral tri skladbičky, z ktorých však nevanulo takmer žiadne obsahové posolstvo, boli odohrané (z nôt) automaticky, bez emócií. Žiaľ, ukázalo sa, že Ladič stále väčšmi korepetítorom než kreatívnym interpretom.