Nultá hodina Jenůfčina

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Janáčkov festival 2014 opäť potvrdil, že dokáže priviesť do Brna zaujímavú svetovú produkciu majstrových opier. Po Káti Kabanovej Harryho Kupfera pred dvoma rokmi, tento rok Jej pastorkyňu Petra Konwitschneho. Síce len z Grazu, ale aj cesta tam by nebola taká jednoduchá. Navyše podobnými udalosťami sa festival profiluje, lebo vytvára dramaturgický názor, už len výberom pozvaných inscenácií.Práca Petra Konwitschneho je opäť na jednotku. Tento žiarivý operný režisér stále prekvapuje. Dnes o to viac, že svoj režijný rukopis skľudňuje ku ešte komornejšej a zovretejšej práci s výkladom a hereckej práci so spevákmi. Konwitschny vždy inklinoval k autenticite postáv, vybrať malé detaily z ich rozprávania, z libreta a dať im novú naliehavosť a význam, vyzdvihnúť sólové nástroje z orchestriska na scénu či do hľadiska, vybrať so svojim kmeňovým výtvarníkom Johannesom Leiackerom výtvarné symboly i opulentné scénické obrazy. S postupujúcou hospodárskou krízou, ktorá škrtá rozpočty divadiel,  však ešte naliehavejšie dochádza k samotnej podstate divadla. K hereckej tvorbe. V opernom žánri mauzólea spievajúcich nevzhľadných interpretov, čo sa už tiež všeobecne v posledných dvoch dekádach zmenilo, to že spevák vyzerá, ešte nie je záruka vierohodnosti. Je mnoho pekných ľudí, ktorí sú však toporní a používajú tie isté gestá pre všetko, ako z tretej cenovej skupiny.

Konwitschny však už od výberu typu až po samotné režírovanie prísne buduje charakter a podtexty postáv. V každej ďalšej jeho inscenácii sme toho svedkami. Takto postupovať u Janáčka, ktorý sám ako vynikajúci dramaturg a psychológ už v hudobnej reči postavy plasticky definuje, je to ešte väčší zážitok. Taktiež je zážitok, keď tieto normy režisér dokáže preformulovať a dať im nový význam. O Jenůfe sa hovorí „nese se jak holba máku“, prečo by teda interpretka nemohla byť viac než plnoštíhla? Konwitschného Jenůfa je skutočne veľmi sympatická a vzrušujúca dievčina. Jej podivné napätie s Lacou môže súvisieť s replikou Stárka k Lacovi: „však tys jejích očí také zkusil…“. Napríklad iný rys jej povahy sa ukáže v scéne regrútov, keď vytrestá Števu a ona s ním vôbec netancuje ako je zvykom, ale strnulo sedí zdesená pri stole. To, ako sa Jenůfa schová v druhom dejstve pred Lacom pod stôl, ale sama chytro pochopí, že nemá cestu späť a začne s ním koketovať, dá jej slovám „ó rozvaž si to dobře“ nový význam, lebo tu nie je podtext, že ona sa chce vyhnúť tomu čo dohaduje Kostelnička, ale naopak sa žensky zmyselne na tú Janáčkovu rafinovanú melódiu na prázdnej strune huslí, ponúka.Prečo by bratia Števa a Laca mali byť jednofarební, jeden pekný a ľahkovážny, druhý nepekný ale charakterný? Konwitschny šokuje prudérne publikum svojim výkladom. Števa je nevzhľadné tučné „prasa“, navyše v prvom dejstve celkom opité (ale má mlyn), najskôr celkom bezcharakterné, má nesympatický hlas akoby kvičal, prvé dejstvo prepije a prespí, ale aj tak v druhom dejstve, keď drží svojho syna sa dojemne rozplače, ale nedokáže sa so situáciou vyrovnať. Hneď ponúkne peniaze a ako milodar ich rozloží na stôl, ale ani v najväčšom rozčúlení si ich nezabudne späť pozbierať. Srdce a city sú mocná vec, ktorá ženie človeka k divným činom. Režisér necháva Jenůfu milovať toto divné indivíduum, ktorému dokonca venovala svoje katolícke panenstvo. Pred sobášom. Čo všetko to vypovedá o záhadách života?

Laco je komplikovaný charakter. So svojou sympatickou mužnou krásou by mohol mať každú v dedine, ale on myslí len na Jenůfu. Jeho obsedantné hranie s nožíkom v prvom dejstve, či chytrosť s akou sa schová pod stôl, aby vypočul rozhovor Jenůfy so Števom, to sú len dva z rafinovaných Konwitschného obohatení. Práve preto, že je takýto, tak impulzívne v druhom dejstve vykríkne a odmietne vziať za svoje Števovo dieťa. Úžasná je Stařenka, ktorá drží opraty domu pevne v rukách i keď jej neslúži zrak. Len jediný raz sa podvolí Kostelničke, inak už nikdy. U Kostelničky Konwitschny vychádza z Janáčka, ktorý ju považoval za hlavnú postavu. Svojim psychologickým prístupom spôsobuje vrásky na čele sviatočným národným divákom, keď ju napríklad v prvom dejstve nenechá odísť, ale posadí ju na čelo stola ako memento. Ako antickú tragédku za maskou, ktorá je účastná i keď zdanlivo nekoná. (Pekný detail je, že šialenstvo opitých regrútov preruší Laca a nie ona, ona ho ešte pohladká po tvári a týmto jednoduchým gestom dostáva ich vzťah iné otázniky. Druhý rozkošný detail je, že Konwitschny jej nezhodí z pliec „šátek“, ale ona stratí malú vreckovku – šátek). Toto až akési antické asketické divadlo Konwitschného spôsobuje bolenie hlavy aj milovníkom plnenia spievaných textov a poznámok skladateľa.Postavy neprichádzajú, respektíve neodchádzajú ako majú. Postavy buď konajú alebo sú v akomsi nultom napätí. Sedel som obklopený brnianskymi „kultúrnymi elitami“, ktoré režisér desil. Napríklad hneď v prvom dejstve, keď Kostelnička sedí zadumaná pri stole a Stařenka hovorí Jenůfe, „co ty, Jenůfo, za mamičkou nevejdeš“. Skoro záchvat smiechu u niektorých divákov. S pokračovaním predstavenia sa to stupňuje. Števa nemá blond vlasy, tak ako je teda „zlatohřivý“? „Pěkně urostlý“, to už dostáva perfektný ironický význam. A potom žiadne kroje, žiadni regrúti a na orchestrálnu dohru „Daleko široko, do těch Nových Zámků“, hotové orgie. A čomu sa tak divíme? Ešte aj béčkové filmy a realita Babovřesk, už nielen mesto, ale aj vidiek ukazuje ako vykorenený svet, kde dominuje chľast a sex. Chodí ešte niekto do kostola, či nekradne a nezávidí susedovi? Človek 21. storočia má už iné mechanizmy a inak koncipuje svoj život.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Její pastorkyňa (Graz)

[yasr_visitor_votes postid="136913" size="small"]

Mohlo by vás zajímat