Nurejevův bod zlomu podruhé v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (188) 
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrelých (2)
• Baletná diktatúra na Kube
• Čo sleduje Lukáš Slavický?

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (2)
Letné čítanie pre baletných divákov k dovolenke pokračuje druhým dielom. Ako správna detektívka má poriadne zápletky a mnoho podozrivých. V prvej časti sme nahliadli do prvého zväzku o Kirovovom balete (tu). Súbor žijúci ako svet pre seba vo vlastnom totalitnom svete. Hrajúci tituly schválené režimom, tituly oklieštené, mnohokrát zastarané, uchovávané ako rodinné striebro. Ohromný moloch. Rudolf Nurejev svojim mladým rebelským spôsobom podkopáva autoritu pedagógov, znepriateľuje si kolegov, jeho strmá cesta nahor vďaka ohromnému drilu a nadaniu šokuje pospolitosť žijúcu s klapkami na očiach vo vlastnom kafkovskom zámku. Slávne turné súboru na západ, po prvom kozmonautovi v roku 1961, do Paríža a Londýna malo vraziť ďalší klin do napätých vzťahov Sovietskeho zväzu a Európy a ukázať po vedeckej a technologickej nadvláde nadvládu kultúrnu. Prísľub dobre zaplatených valút a samozrejme sláva predtým imperátorského baletu, dnes lásky revolučného ľudu, stál za risk vystaviť chudobných umelcov pokušeniu západných imperialistov. Pre vyvolenú časť súboru to bola životná šanca vidieť európske metropoly, okúsiť slastný závan jari šesťdesiatych rokov s ich divokou revolúciou slobody.

Jednou z posledných kapitol rozkolu medzi Nurejevom a Kirovovým baletom sa stala po menovaní Sergeyeva za riaditeľa súboru práca Nurejeva s choreografom Yurim Grigorovichom. Grigorovich Nurejeva láskyplne podporoval od jeho Giselle, ktorú bedlivo sledoval. Povolil mu aj zmeny v choreografii, ktoré Nurejev chcel. Keď Grigorovich postavil svoj, v ZSSR priekopnícky balet Kamenný kvietok, Rudolf ho fascinoval svojou tatárskou fyziognómiou a romantickým výrazom. Úspech u domáceho publika bol ohromný a tak Grigorovich dostal ďalšiu veľkú šancu. Vybral si tureckú drámu o láske a tak sa začala rodiť slávna Legenda o láske. Grigorovich pokrokovo chcel obmedziť zástoj pantomímy v novej kreácii a rozvinúť tanečný jazyk pre vyjadrovanie emócií aj deja. Vo vyhynutej tradícii Baletu Russes bolo celé dielo starostlivo naplánované s hudbou na zákazku od Arifa Melikova a výpravou Simona Virsaladzeho. Rudolf sa stal múzou Grigorovicha. Bol obsadený pre hlavnú pánsku rolu Ferchada a vtedy sa prvýkrát preukázal Rudolfov inšpiratívny vplyv aj na stavbu choreografie. Rudolf ako obdivovateľ Balanchina, ktorý bol pre neho boh, inšpiratívne posúval kroky k novátorskému jazyku a miesto sovietskych mačov, chcel Ferchada tancovať ako rozprávkového Apolla. Grigorovich bol očarený špecifickými krokmi a charakterom. Nurejev presne svojimi nápadmi zapadal do obrazových predstáv choreografa s jeho vidinou perzských miniatúr. Nurejev a Grigorovich vytiahli Ferchada do deja príbehu, nezostal v tieni balerín. Nezostal len partnerom pre tanec balerín, ale so svojimi gazelími skokmi a variáciami bol zrkadlovým obrazom primabalerín. Scénograf Virsaladze prítomný na jednej skúške dojate šepkal: „Neveril som, že niečo také ešte niekedy uvidím“.

Šťastná tvorivá atmosféra skončila pred premiérou. Na veľkej javiskovej skúške, ktorá o hodne presiahla stanovený čas podľa fermanu, sa zrazu Rudolf začal baliť, pretože už poriadne meškal do skúšky na Laurenciu, ktorú mal prvýkrát tancovať s Allou Shelest. „Rudik, kam chceš ísť?“opýtal sa šokovaný Grigorovich. „Ešte sme neskončili. Neoznámil som, že ste prepustený.“ – „Jurij Nikolajevič, ja už musím ísť učiť sa pár skutočných tancov!“, oponoval Nurejev a zberal sa na odchod. Rozčúlený Grigorovich na neho vykrikoval cez sálu: „Ak teraz odídeš, už sa nevracaj“. Ale Rudolf to ignoroval. Grigorovichovo ego a márnomyseľnosť boli tak urazené, že svoju múzu z obsadenia vyhodil a nahradil ho Alexandrom Gribovom. Ale to nebol koniec roztržky. Grigorovich napísal oficiálnu sťažnosť výkonnému riaditeľovi divadla Georgovi Korkinovi. „18. februára o 13.30 pri javiskovej skúške baletu Legenda o láske predstaviteľ roly Ferchada, tanečník R. Nurejev nedodržal svoju prácu. Nielenže odmietol pracovať, ale použil pritom príšerné slová. Pretože to už nebolo po prvýkrát, tanečník R. Nurejev…“ – a tak ďalej. „Podobné eskapády slúžia ako veľmi zlý príklad pre celý súbor“. Za mesiac sa konala premiéra bez Rudolfa. Západní žurnalisti balet síce označili ako „sovietsky gýč“, ale v ZSSR sa stal triumfom a rozpravou o umení a choreografii.

Rudolf si ešte so súborom odbyl Princa v Luskáčikovi a Princa v Labuťom jazere, ktorý však nezaujal. „Petipa nechcel na scéne žiadnych tancujúcich mužov“, komentoval Rudolf Labutie jazero. „Môžeme len chodiť, alebo predstavovať sochy na scéne“. Dobová tlač však nadšene privítala jeho Princa v Spiacej krásavici, kde sa ukázal jeho zmysel a túžba po aristokratickom a kultivovanom princovi. „Bol pre to stvorený. Jeho elegancia bola celkom prirodzená“, spomína Juri Naiditsch, kolega zo súboru. Rudolf po tomto množstve rolí mohol smelšie veriť, že bude na turné poslaný. Čachre s obsadením boli nevídané. Jeden deň na nástenke meno viselo a druhý deň mohlo byť preškrtnuté a s tým aj nádeje na cestu do Paríža a Londýna. Napríklad Ninel Kurgapkina bola rýchlo vyškrtnutá. Do svojej tragickej smrti verila, že to bolo preto, že sa na turné v DDR s Rudolfom vzbúrila protokolu a nechovala sa ako správna sovietska umelkyňa. Nenosila totiž v civile sukňu ale nohavice, za čo bola ostro pokarhaná. Alla Shelest dopadla podobne. Jej meno bolo prečiarknuté a s cestou sa musela rozlúčiť najskôr preto, že už bola pre francúzskeho impresária pristará. Jej part Floriny v pas de deux Modrého vtáka zo Spiacej krásavice dostala Alla Sizova.

 

Akty 2
Druhým podozrivým a hviezdou z kľúčových aktérov vedľa kolektívneho telesa, teda aj kolektívneho svedomia a masy je tu kľúčový jedinec.

Pešiakov riadi päťdesiatjedenročný Konstantin Sergeyev, ktorého doposiaľ vnímame ako skvelého tanečníka, legendárneho Romea, autora verzií baletov, ktoré s obľubou sledovali generácie divákov. Lenže Sergeyev je aj človek a za maskou prísneho riaditeľa súboru, ktorému dominuje po boku v svete divadla aj v manželskej posteli – kráľovná v podobe primabaleríny Natalie Dudinskej, sa skrýva viac. Tanečník veril, že turné na západ bude žiarivou bodkou za jeho interpretačnou kariérou a túto labutiu pieseň si dokonale užije. Lenže mladý Nurejev, ktorého si všimla aj agentka z francúzskej agentúry, ktorá usporiadala turné, mu urobila škrt. Potajme zvažoval Nurejeva vynechať a zviesť to na jeho politickú nekorektnosť, drzé správanie a nebezpečenstvo, že jeho tirády v slobodnom svete budú nahlodávať kolegov a poškodzovať dobré meno Kirova. Lenže agentka, dvadsaťročná Janine Ringuet, navzdory neodporučeniu Sergeyeva navštívila v Petrohrade reprízu Don Quijota, kde Nurejev ako Basil exceloval a sama neskoršie spomína, že nič také doposiaľ v Európe nevidela a ihneď pochopila, že sa zrodila hviezda presahujúca železnú oponu. Pracovníčka francúzsko-sovietskej kultúrnej výmeny, špecialistka parížskej agentúry tak zamiešala kockami osudu.

Štyri dni pred plánovaným odchodom z Leningradu vplávala do kancelárie Kirovovho divadla a oznámila, že Don Quijota ešte nevidela. „Nie, nie to je pre vás nezaujímavé“, dostala odpoveď. „Je to stará ťava, my sme s tým dlho nič nerobili.“ Lenže odmietať francúzsku agentku s valutami nešlo. „To súhlasí. Balet bol skutočne ako starožitnosť. Ale videla som tanečníka, mladého, ktorý bol úplne neuveriteľný. Vôbec som nechápala, prečo mi ho nepredstavili už skôr. Impulzívne, pretože taká som, som hneď ráno poslala telegram môjmu šéfovi v tomto znení: Včera večer som mala príležitosť vidieť najlepšieho pánskeho tanečníka na svete. Volá sa Rudolf Nurejev.“ Šéf agentúry meno poznal, ale mal informácie z „dôveryhodných“ zdrojov, že tanečník je už odsúdený ako príliš mladý, nezrelý a úplne neskúsený. Ringuet sa nevzdala a po návrate do Paríža bojovala o Rudolfa, aby sa dostal do zostavy. Francúzsky impresário Georges Soria to dokonca konzultoval so sovietskou ministerkou kultúry Yekaterinou Furtsevou. Tá dokonca odkázala: „Áno, je úžasný, ale robí len problémy.“ Takže Sergeyev nechtiac rozhnevať si mecenášov musel začať počítať a vyhovieť prianiu organizátorov. A jajaj! Samozrejme možno len naoko. Veď kádrové previerky a posudky môžu na poslednú chvíľu všetko zvrátiť. Slávna manželka a balerína môže napríklad tanečníka odmietnuť pre Bajadéru ako nespoľahlivého partnera.

Sergeyeva Nurejev spoznal už na akadémii. Nikdy nechýbal v hľadisku na predstaveniach Kirovovho divadla. Sergeyev titulovaný ako danseur noble, v dobe konca Nurejevových štúdií nemal moc konkurentov. V balete skôr triumfovali dámy ako odraz slávy vychýrených cárskych balerín Pavlovovej či Spessivtsevy. Natalia Dudinskaya manželka Sergeyeva a Alla Shelest. K mladým hviezdam sa vypracovali Rudolfove spolužiačky a rovesníčky: Irina Kolpakova, Alla Osipenko, Natalia Makarova, Alla Sizova a Ninel Kurgapkina. Askold Makarov či Boris Bregvadze by boli v západnom hodnotení označení skôr ako charakterní tanečníci. Nurejev obdivoval Chabukianiho, ktorý bol akýmsi jeho vzorom, aj keď nie v zmysle úplného odovzdania. Mladého študenta inšpirovalo hlavne v tej dobe nezvyklé vysoké relevé, ktoré Rudolfovi s kratšími svalnatými nohami, dodávalo krajšiu líniu. Podobne aj u piruet drel na vysokom retiré, aby dodal svojim športovým nohám elegantný imidž. V Rusku všetci obdivovali virtuozitu Chabukianiho, ideál mužského tanečníka viac-menej neexistoval. Potvrdením Rudolfovým snáh zlepšovať sa, vniesť vývoj do pánskeho tanečného štýlu sú slová Vladimira Vasilieva, veľkej ikony ruského baletu, na margo jeho chodidla pri relevé. „Myslel som si, môj bože, muž tancuje skutočne na špičkách. Bola to úplne iná estetika; krajšia a čistá.“

Po baletných úspechoch v Leningrade bol Nurejev s Kurgapkinou vyslaný na turné do NDR. Za turné, na ktorom museli vystupovať v kasárňach a druhoradých divadlách vinili tanečníci Sergeyeva, ktorého podozrievali, že sa ich chcel zbaviť. Turné vo východnom Nemecku označovali ako expedíciu za trest. Sergeyev vyzerá v dobových súvislostiach ako intrigán a zakomplexovaný starnúci sólo tanečník. Rudolf pred ním niekoľkokrát zabuchol dvere do baletnej sály a odišiel zo skúšky, keď sa Sergeyev nepatrične plietol do korigovania u tanečníkov, ktorí „patrili“ do kurately Puškina. „Tu je učiteľ“, zahlásil Rudolf drzo na sále. „Vy môžete odísť spokojne zo sály a zavrieť za sebou dvere“, urazil Sergeyeva pred prítomnými. Niektorí pamätníci spomínajú na zvláštny rozpor medzi Sergeyevom a Nurejevovým učiteľom a baletným majstrom Puškinom. Po smrti Puškina v jeho pozostalosti našli album, kde našli fotku ako mladší Sergeyev a Puškin sedia šťastne spolu nahí na pláži. Na druhej fotke stojí Sergeyev vedľa Puškina ako vyzývavá antická homoerotická socha vystavujúca hrdo na obdiv svoje dokonalé telo s ležérnym ručníkom, ktorý sotva zakrýva bedrá. Podľa Kurgapkiny bola veľmi zlou vlastnosťou Sergeyeva – žiarlivosť. „Konstantin Michajlovič sa snažil zadržať ľudí v ich vzostupe, pretože sa obával, aby to neohrozilo jeho postavenie a pozíciu Dudinskej nedoviedlo k pádu. V našom prípade mohlo byť všetko možné. Ja som mala silný charakter a bola som nezávislá a u Rudolfa to bola rovnaké. To nás spolu držalo. Boli sme schopní sami ísť proti celému svetu“, spomína Kurgapkina.

Chudobná gáža im v Nemecku moc nestačila. Mnohí tvrdia, že už vtedy sa u Rudolfa zrodila idea utiecť. Dokonca rozmýšľal, či peniaze šetriť na útek, či si kúpiť klavír, ktorý bol v ZSSR nezohnateľný. Francúzsky impresário Soria vzniesol požiadavku, aby Sergeyev a Dudinskaya odstúpili zo svojich úloh v baletoch do Paríža a prenechali miesto mladším. Aby sa zhostili iba úlohy umeleckých poradcov. Bola to pre obidvoch ťažká rana, ktorú nečakali. Šok. Bolo to rozhodnutie celkom podľa gusta Nurejeva. On sám raz podľa svedkyne zo zboru po predstavení povedal Dudinskej: „Natalia Michajlovna, ty si bola úžasná a musíš ešte ďalšie roky ďalej tancovať a vystupovať. Ale pre Konstantina Michajloviča už nadišiel čas sa rozlúčiť.“

Do hry opäť raz vstupuje osud. Tesne pred turné v roku 1961 sa Sergeyev po náhlej smrti Borisa Fenstera stáva riaditeľom Kirovovho baletu. A tak sa výrazne mení aj jeho moc a schopnosti riadiť osudy členov svojho súboru. Po Fensterovi, ktorý bol priaznivo naklonený Rudolfovi a určitej progresívnosti v rámci možností, sa Sergeyevova úspešná kampaň, s ktorou sa stal riaditeľom, stala zásadnou prekážkou. Ako vodca súboru sa preukázal prísne konzervatívny, tak ako bola aj jeho sólová kariéra a repertoár. Vymenovanie Sergeyeva nešokovalo len Nurejeva, ale aj iných. Tridsaťročný choreograf v súbore Yuri Grigorovich, neskôr ikona moskovského Bolšoj baletu a svetová hviezda, dostal v tom čase prvú príležitosť preukázať svoj talent v balete Kamenný kvietok. Sergeyev ho zdanlivo podporoval v rámci mocenských a politických machinácií, ale hlboko ho neznášal, pretože na neho žiarlil. Po škandále ako Grigorovich vyobsadil Nurejeva z Legendy o láske, Rudolf rafinovane obrátil situáciu v svoj prospech. Nurejev dobre vedel, že Sergeyev je na Grigorovichove úspechy veľmi žiarlivý a hľadá len príležitosť na vhodnú zámienku uplatniť na neho svoju moc. Presne tak, ako Rudolf očakával. Sergeyev mu nielenže sľúbil, že v budúcej sezóne bude Ferchada tancovať, ale aby rozčúlil Grigorovicha napísal Nurejeva do obsadenia na vývesku do Spiacej krásavice a Labutieho jazera. Dva dôležité debuty. „Dva nula. Vyhrali sme“, vykrikoval šťastný Rudolf. Rafinovaného Sergeyeva budeme sledovať.

 

Akty 3
Za súbor to nie je všetko. Je tu kontroverzná Alla Osipenko. Mladá, talentovaná, krásna, bažiaca zaujať miesto Dudinskej a zaradiť sa k slávnym menám od čias Karsaviny či Pavlovej.

Parížske publikum ju na turné milovalo s jej úchvatnou technikou a elegantnými líniami baletnej heroíny. V Paríži mala navyše početný fan klub od doby, keď tam v roku 1956 vystúpila so Štátnym akademickým divadlom Nemirovicha-Danchenka z Moskvy. Je paradoxom, že vďaka tomu, že sa celá sila KGB v Paríži sústredila na Nurejeva a jeho nočné eskapády a nebezpečné živly, ktoré si vybral za priateľov, niektorí slávni členovia súboru mali o to voľnejšie, pretože neboli tak radikálni v svojich verejne prezentovaných činoch a myslení. Osipenko sa tak v Paríži spriatelila s celou skupinou ruských exulantov, ktorí ju na čele so slávnym tanečníkom Leonidom Mjassinom prehovárali, aby práve ona emigrovala, zostala vo Francúzsku a urobila svetovú kariéru. Akoby to nebolo málo, lebo ju mohol ktokoľvek vyzradiť, začala si milostný pomer. Dokonca s členom baletu parížskej opery a dokonca s vydatým mužom. Po nociach, ako z románu Dumasa, tajne prchali na okraj Paríža do zastrčených hotelíkov určených práve na rýchle milostné potešenie, kde sa recepčný pre istotu na nič nepýta. KGB bolo také starostlivé, že aj kvety, ktoré balerína dostala od iných než oficiálnych sovietskych kanálov zabavovala a kontrolovala či neukrývajú návod na zničenie sovietskeho impéria.

(pokračovanie nabudúce)
***

 

Aktuality
V baletných škandáloch je opäť novinka. Legendárny tanečník čiernej pleti Carlos Acosta letel na Kubu do svojho rodiska, aby prezentoval vydanie svojej autobiografickej knihy a so svojim novozaloženým súborom Acosta Danza predviedol bývalej domovine svoju verziu Carmen. Podľa chaotických správ z Havany, však vydanie knihy stornovala slávna baletná diva Alicia Alonso, ktorú vytočila úprimnosť Acostovej výpovede o detstve v baletnej škole a baletnom súbore, ktorý sa honosí menom slávnej primabaleríny. Acosta údajne hovorí o rasizme zo strany baletnej hviezdy voči tanečníkovi čiernej pleti.

Kniha, ktorú čítala už polovica sveta, mala teraz v jazyku Kubáncov vyjsť v Zväze spisovateľov. Údajne nevyjde. Celý náklad bude stopený. Ako to dopadne je nejasné, politické orgány Kuby nie sú česko-slovenskému človekovi zo štyridsaťročnej skúsenosti neznáme. Nie je to prvý škandál ohľadne Alicie Alonso. Pred tromi rokmi vyšla dvestoštyridsať stranová kniha u francúzskeho vydavateľa od kubánskej novinárky Isis Wirth, skoro politická biografia Alicie Alonso La ballerine & El Comandante. Silné svedectvo i osobná skúsenosť autorky, ktorá žije v exile vo Švajčiarsku. Alicia Alonso, zakladateľka Národného baletu Kuby, je jednou z najväčších baletných hviezd dvadsiateho storočia. Alonso pracovala s poprednými choreografmi vo svete a urobila svoje vlastné verzie niektorých z najslávnejších baletov. Je „matkou“ na „kubánskej škole“ baletu. Tento úspech je neoddeliteľný od totalitného režimu Fidela Castra na Kube. Castro videl v balete propagandistický nástroj pre zahraničie. Kubánsky režim ponúkol Alicii Alonso, ktorá začala skvelú kariéru v Spojených štátoch, potrebné prostriedky na dosiahnutie svojho sna. Na oplátku sa „Black Mamba“ zaväzuje zabezpečiť režimu v jeho najhorších chvíľach jednoznačnú podporu. V tejto prvej biografii Alicie Alonso vo francúzštine, Isis Wirth zdôraznila túto tragickú spoluvinu. Wirth, absolventka odboru dejín umenia na univerzite v Havane, pôsobila desať rokov v Kubánskom národnom balete (tu). Navyše tanečníci zo súboru aj v dnešnej dobe ešte stále emigrujú, aby našli slobodu a nový domov. Jeden z posledných známych hromadných útekov sa odohral v roku 2013. Novinári v Havane nariekajú nad režimom svojho ostrova a gerontokraciou, ktorá mu stále vládne. Nad nedostatkom súdnosti veľkej baleríny, ktorej umelecké zásluhy nijako nepopierajú. Ale ako môže poloslepá, skoro storočná umelkyňa riadiť baletný súbor? Obdivujú britskú monarchiu, ktorá černochovi udelila Rád britského impéria.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom už nie je prvý sólista Bavorského štátneho baletu v Mníchove Lukáš Slavický, ale riaditeľ baletu Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach Lukáš Slavický. Alebo možno obidvaja. Nový šéf baletu už vytrvalo pracuje v juhočeskej metropole so súborom, plánovaním, organizovaním a všetkým, čo táto mnohokrát nevďačná funkcia obnáša. Vynikajúci tanečník, ktorý stelesnil najkrajšie postavy v tituloch svetových top choreografov, bol k rubrike štedrý. Prvé video sa veľmi dobre hodí, pretože predstavuje tvorbu choreografa Paula Juliusa, ktorého Svätenie jari v prvej premiére sezóny 2. decembra Slavický ako šéf súboru uvedie.

Prečo sa mu páči? „Tak určitě pro své kvality. Ty taneční a také protože se například u Sacre týkají mé práce v Budějovicích“, hovorí Lukáš. „U pana Kyliána protože je to nejen výjimečný umělec, ale i člověk“, tým uvádza svoje ďalšie video – rozhovor s Jiřím Kyliánom.

A baletnú skupinu videí uzatvára toto:

Prečo? Odpoveď je jednoduchá: „To video je přes třicet let staré, ale stále nepřekonané…“, zakončuje Lukáš Slavický. O jeho osobnosti vypovedajú hodne aj dva nasledujúce videá. „No a ty poslední videa, to je spíš taková recese. Myslím, že humor je velmi důležitý…“, odkazuje nový šéf, ktorý sa inauguruje v Českých Budějoviciach 21. októbra slávnostným gala s hviezdami domáceho aj zahraničného baletného sveta.

 

V článku sú mimo iné použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Peter Watson: Nureyev
Rudi van Dantzig: Remembering Nureyev: The Trail of a Comet
Rudi van Dantzig a Roger Urban: Life Behind the Metaphor
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fontyen and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life