Opera 2012 – CD se současnými hvězdami

Keď sa mi nedávno dostal do ruky dvojalbum CD nazvaný Opera 2012 z produkcie Virgin Classics, nemyslel som si, že je hodný recenzovania. Nie som veľkým prívržencom „gulášovej“ dramaturgie ani na živých recitáloch ani na diskoch, navyše booklet toho tiež veľa nenapovedal o pôvode jednotlivých nahrávok. Prezradil len toľko, že CD ponúka  vzrušujúce árie, dvojspevy či predohry v podaní umelcov, ktorí s týmto repertoárom vystúpia (v tejto chvíli už hovoríme v minulom čase) v roku 2012 na svetových operných scénach.Keď som sa však bližšie zahľadel do mien sólistov či dirigentov a vypočul si úvodný track, pochytila ma zvedavosť. Sedem sopránov, po dva mezzosoprány, kontratenory, tenory a trojica nižších mužských hlasov – všetko aktuálne ozdoby svetových divadelných plagátov – napokon vytvorili pestrú a takmer vo všetkých prípadoch zaujímavú mozaiku operných čísel, vhodnú na relax, ale aj na skúmanie hlasov a ich porovnávanie.

Prvé CD otvára predohra k opere Viliam Tell od Gioachina Rossiniho v podaní Orchestra dell´Accademia Nazionale di Santa Cecilia na čele s dirigentom Antoniom Pappanom. Doslova strhujúci úvod. Pappano vymodeloval ouvertúru v obrovskej klenbe, pod ktorou sa skrýva majstrovsky diferencované a vygradované spektrum dynamiky (od najjemnejších pp po burácajúce ff), priam lekárnickými váhami dávkované tempá so strhujúcim a nefalšovaným rossiniovským briom. Belcantový blok ostáva s Rossinim aj v dvoch vokálnych ukážkach. Po brilantnej predohre ma trocha sklamala ária Rosiny Una voce poco fa z Barbiera zo Sevilly v podaní nemeckej sopranistky Diany Damrau. Bavorská rodáčka žne veľké úspechy v koloratúrnom repertoári (sopránovú verziu Rosiny predstavila aj v Met), jej lyrický, nesubretný timbre je isto príjemný, technika ozdobného spevu zdatná, no predsa len chýba kúsok výrazovej rafinovanosti, kúsok typickej rossiniovskej techniky koloratúr (u Damrau sa zavše tóny zlievali) a niektoré výšky mi pripadali príliš široké. Tieto menšie podlžnosti sa dostali do popredia najmä v porovnaní s nasledujúcou áriou Angeliny so záverečným rondom Nacqui all´affano z komickej opery La Cenerentola v interpretácii americkej mezzosopranistky Joyce DiDonato. Inú charakteristiku ako dokonalosť v tomto prípade neviem nájsť. Samotný materiál umelkyne je ušľachtilý, mäkko zamatový, rovnocenne znejúci v polohách (pritom ide o vysoký mezzosoprán, v hornom registri hraničiaci so sopránom), vrátane prirodzene tmavších, no do hrudnej rezonancie neforsírovaných hĺbok. Jej výrazové poňatie je veľmi emotívne. Ohňostroj koloratúrnych kaskád, na dychu vyspievaných akrobatických ozdôb každého druhu, drobulinké „delené“ noty v závratnom tempe – to všetko nabáda k úvahe, kam až siahajú hranice ľudského hlasu. Joyce DiDonato ako lyrický protipól mezzo-koloratúry Daniely Barcellona predstavuje dnes absolútnu špičku rossiniovského speváckeho štýlu. Veľké bravó adresujem aj orchestru Národnej opery z Lyonu a dirigentovi Kazushi Onovi. Aj ďalšie číslo patrí Joyce DiDonato, v ňom sa predstavuje ako dokonalo legatový, tragickým emocionálnym nábojom vybavený Belliniho Romeo z I Capuleti e i Montecchi. Škoda, že nasnímaná je len ária Ascolta! bez nadväzujúcej cabaletty La tremenda ultrice spada. Na druhej platni však zaznieva DiDonatovej vrúcny mezzosoprán ešte raz v trocha odlišnom repertoári. V árii Ariodanteho z rovnomennej opery Georga Friedricha Händela Scherza infida sa umelkyňa prihovára ako príkladná interpretka barokovej literatúry, pre ktorú disponuje famóznou kultúrou tvorenia tónu, do detailu vypointovaným výrazom každého slova. Ak by som mal vyjadriť nadšenie jej technike ozdobného spevu, už by som sa len opakoval. Takže sa v Bratislave i Prahe môžeme tešiť, že v roku 2013 nám Joyce DiDonato naživo predstavia naše súkromné umelecké agentúry.V poradí prvým tenoristom, ktorého hlas CD Opera 2012 obsahuje, je Rolando Villazón. V sprievode Mníchovského rozhlasového orchestra pod taktovkou Marcella Viottiho (švajčiarsky dirigent predčasne zomrel v roku 2005, z čoho vyplýva, že ide o sólistovu nahrávku spred „krízy“) zaznieva populárna a technicky nie príliš náročná Una furtiva lagrima z Donizettiho Nápoja lásky. Villazón z nej dokáže vyťažiť maximum výrazu (známe je ako sa vo svojej profilovej roli dokáže vyšantiť aj herecky), jeho timbre je takmer barytónovo tmavý, v centrálnom registri veľmi objemný, no schopný tiež ukázať veľa dynamických polôh (decrescendo) i pôsobivé mezza voce. Francúzskej koloratúrnej sopranistke Natalie Dessay sú venované až štyri čísla. Problematickejšie je hneď prvé. Scénu a áriu Violetty z Verdiho La traviaty E strano! … Sempre libera (hrá Concerto Köln, dirigent Evelino Pidò) začína placho, krehko, zrkadliac duševné rozpoloženie hrdinky. Ako sa melódia árie rozvíja, napĺňa sa aj sólistkin hlas, ktorý však pôsobí v talianskej opere chladnejšie, s mankom v zamatovom zábale tónu. Aj jej koloratúry, hoci sú  presne vyťukané, pôsobia trocha „strojovo“. Dessayovej Violettu vnímam ako príliš lyrickú a neprekypujúcu „italianitou“ v timbri. Badateľne odlišný dojem zanechávajú dve francúzske ukážky. Massenetova Manon (ária Suis-je gentile ainsi?) a Offenbachova Olympia z Hoffmannových poviedok (ária Les oiseaux dans la charmille) poukazujú, že táto estetika je umelkyni oveľa bližšia, v nej koloratúrna akurátnosť, predovšetkým perfektné staccata, skoky a aj najvyššie tóny (najmä v Olympii s pridanými kaskádami v trojčiarkovej oktáve) potvrdzujú Dessayovej výbornú technickú výbavu. Napokon ária Marie z Donizettiho Dcéry pluku je tiež čiastočne francúzskou, v nej však záverečná výška vyznieva menej koncentrovane.Taliansky tenorista Vittorio Grigolo má na CD jedinú ukážku a to cabalettu Vojvodu z Mantovy Possente amor mi chiama z Verdiho Rigoletta. Škoda, vzhľadom na jeho vokálno-výrazové parametre, že bez predchádzajúcej árie Par mi… Grigolov jasný, kovový a priebojný tenor vyžaruje v efektnej cabalette obrovskou interpretačnou energiou, temperamentom a náruživosťou. Konečne raz zaznieva v opodstatnene rýchlom tempe dirigenta Piera Giorgia Morandiho (Orchester a zbor Teatro Regio di Parma) , takže strhne rovnako pravdivosťou výrazu ako aj držaným, bravúrnym nepovinným vysokým C v závere. V dvoch pucciniovských áriách (Mimi z Bohémy a modlitba Toscy) si zaslúži pozornosť rumunská sopranistka Angela Gheorghiu, ktorá s francúzskym tenoristom Robertom Alagnom spieva tiež dvojspev O soave fanciulla zo záveru 1.dejstva Bohémy. Sýty mladodramatický hlas znie mäkko, okrúhlo, kantiléna „tečie“ v štýlových frázach, v árii Mimi len zo dve hĺbky majú menej farby. Ako Tosca predstavuje aj pri tmavšom timbri skôr lyrické poňatie árie, frázy majú krásnu klenbu, je v nich dynamické tieňovanie, pocit prežitia obsahu a končí v pôsobivom decrescende. Duet O soave fanciulla z Bohémy (s Alagnom) uzatvára spoločné „odchodové“ vysoké C. Čínsko-kanadská sopranistka Liping Zhang poníma áriu titulnej hrdinky Pucciniho Madama Butterfly Un bel di vedremo v oboch jej výrazových póloch. Snúbia sa v nej stavy lyrickej odovzdanosti a nádeje s priam bojovým odhodlaním. Mladodramatický materiál sólistky znie najpôsobivejšie vo vyššej strednej polohe a vo výške.O dva skutočné bonbóniky CD albumu sa postarali fenomenálni kontratenoristi – Američan David Daniels a Chorvát Max Emanuel Cencic. V Danielsovom podaní zaznieva Händelov Rinaldo (ária Venti, turbini) v absolútnej slohovej dokonalosti. Formovaný je hlasom, ktorý sa v expresnom tempe doslova pohráva s krkolomnými koloratúrami a behmi barokovej faktúry. Nejde o žiadnu samoúčelnú technickú ekvilibristiku, každý tón má oporu v texte. Timbrovo o kúsoček vyššie posadený hlas Cencica – v árii Farnaceho Ricordati che sei z rovnomennej opery Antonia Vivaldiho – rovnako šokuje perfektne vyšperkovaným ozdobným spevom, obrovským rozsahom, kde absolútne rovnocenne znejú výšky i altové hĺbky. Z Cencicovho prejavu, podobne ako z Danielsovho, sála radosť z muzicírovania, dravosť , ba až ohnivosť výrazu. Podporujú ich famózne inštrumentálne ansámble: v Danielsovom prípade Orchestra of Age of Enlightenment pod vedením Rogera Norringtona, v Cencicovom I Barocchisti s Diegom Fasolisom.Na druhom CD zaznieva štyrikrát aj Mozartova hudba. Najskôr švédsky barytonista Peter Mattei v bleskovom a na hrane ľudskej zvládnuteľnosti zvolenom tempe 1:09 (Mahler Chamber Orchestra, Daniel Harding) svojim lyrickým barytónom vypáli Finch´han dal vino z Dona Giovanniho, potom francúzska sopranistka Véronique Gens prednesie štíhlym sopránom a bez často používaných prvkov hystérie kultivovanú, no skôr tuctovú Donnu Elviru (Mi tradi). Trojspev Dona Alfonsa, Fiordiligi a Dorabelly z Cosí fan tutte (Thomas Allen, Hilevi Martinpelto, Alison Hagley) možno vnímať ako prechodné číslo k jednej z najlepších ukážok disku. V árii Sesta Parto, parto z La clemenza di Tito exceluje lotyšská mezzosopranistka Elína Garanča sýtym, objemným a zároveň štíhlo vedeným tónom, schopným obsiahnuť lyriku, drámu i virtuozitu partu. Vyrovnanosť polôh a frázovanie sú ideálne, nasadzovanie mäkké, koloratúry a behy technicky brilantne zvládnuté. Zvláštnu pochvalu si zaslúži sprevádzajúci Lotyšský národný symfonický orchester pod taktovkou Alexandra Vilumanisa.Albánska sopranistka Inva Mula predstavuje v albume Opera 2012 áriu Margeréty Il était un roi de Thulé… z Gounodovho Fausta a Margaréty. Tmavší lyrický hlas znie príjemne, okrúhlo, frázy sú elegantné, výšky (až na zastretý záverečný tón) spoľahlivé, výrazovo je dlhá ária vystavaná skôr monotónne. Wagnerovské osvieženie pripravila Američanka Deborah Voigt monológom Brünnhildy Ewig war ich, ewig bin ich zo Siegfrieda. V štýle zorientovaná umelkyňa zaujme plnozvučnou lyrikou s obsažnou strednou polohou a hĺbkou, schopnosťou vyklenúť ukážku dynamicky a výrazovo. Okienko do sveta opery Benjamina Brittena  otvára monológ Billyho Budda Through the port comes the moon-shine astray z rovnomennej opery. Americký barytonista Nathan Gunn podčiarkuje meditatívny a introvertne lyrický tón tohto čísla, podmanivo zvukomalebného v inštrumentácii. Jeho hlas znie mužne a zároveň tklivo, vyjadrujúc emotívne bohatú psychológiu hrdinu. Záverečné číslo je inštrumentálno-zborové, v podaní orchestra a zboru Kráľovskej opery Covent Garden kladie ukážka z opery The Tempest od Thomasa Adèsa efektnú bodku.
Opera 2012
Angela Gheorghiu, Vittorio Grigolo, Rolando Villazon, Diana Damrau, Joyce DiDonato, David Daniels, Natalie Dessay, Roberto Alagna, Elína Garanca a další
2 CD
Virgin Classics

Disk 1 
1. Guillaume Tell (William Tell), opera: Overture
2. Il barbiere di Siviglia (The Barber of Seville), opera: Una voce poco fa
3. La cenerentola (Cinderella), opera: Nacqui all’affanno
4. I Capuleti e i Montecchi, opera: Ascolta! 
5. L’elisir d’amore, opera: Una furtiva lagrima
6. La Traviata, opera: È strano! È strano! 
7. La Traviata, opera: Follie! Follie!…Sempre libera
8. Rigoletto, opera: Ma dove or travesi…Possente amor
9. La bohème, opera: Sì. Mi chiamano Mimì
10. La bohème, opera: O soave fanciulla
11. Tosca, opera: Vissi d’arte
12. Madama Butterfly (Madame Butterfly), opera: Un bel dì vedremo

Disk 2 
1. Ariodante, opera, HWV 33: Overture: Alla gavotta
2. Ariodante, opera, HWV 33: Scherza infida
3. Rinaldo, opera, HWV 7: Venti, turbini
4. Farnace, opera in 3 acts, RV 711: Ricordati che sei
5. Don Giovanni, opera, K. 527: Finch’han dal vino
6. Don Giovanni, opera, K. 527: Mi tradì, quell’alma ingrata
7. Così fan tutte, opera, K. 588: Soave sia il vento
8. La clemenza di Tito, opera, K. 621: Parto, parto
9. Manon, opera in 5 acts: Suis-je gentille ainsi? 
10. Faust, opera: Il était un roi de Thulé…Ô Dieu! que de bijoux! (Jewel Song) 
11. Les contes d’Hoffmann, opera in 4 acts: Les oiseaux dans la charmille
12. La fille du régiment, opera: C’en est donc fait…Salut à la France
13. Siegfried, opera, WWV 86c: Ewig war ich, ewig bin ich
14. Billy Budd, opera, Op. 50: Look! Through the port comes the moon-shine astray
15. The Tempest, opera in 3 acts: Hell is empty