Opera SND v retrospektivě (2)

Opera SND v retrospektíve (2) 
Pohľady na sezóny spred 40, 30, 20 a 10 rokov 

Potreba pripomínať si kontinuitu slovenského operného života a oživovať historickú pamäť viedla k príprave dvojdielneho spomienkového textu o minulosti Opery Slovenského národného divadla. V prvej časti som sa zameral sezónu pred štyridsiatimi rokmi(1972/1973) a dnes sa na časovej osi posuniem trikrát. Vždy po desaťročí.

Operná sezóna 1982/1983 
Prvým titulom, zaradeným tradične do rámca Bratislavských hudobných slávností, bol Dalibor od Bedřicha Smetanu. Jeho naplánovanie s predstihom predznamenávalo Rok českej hudby (1984) a zároveň symbolizovalo bratskú zdravicu očakávanému znovuotvoreniu zrekonštruovaného pražského Národného divadla. Na rozdiel od dneška, keď slovenskí dramaturgovia pozabúdajú (okrem Predanej nevesty) na Smetanov javiskový odkaz, pred troma desaťročiami ešte bolo načo nadväzovať. Objavoval sa pravidelne a niekoľkokrát (za Milana Zunu či Oskara Nedbala) dokonca v kompaktných cykloch.

V programovom bulletine Jaroslav Blaho spomína predovšetkým na inscenáciu z roku 1957 v réžii Miloša Wasserbauera, vyzdvihujúc jej posolstvo „optimistickej tragédie“ a využitie prostriedkov svetelnej réžie i projekcií. „Bolo to predstavenie akéhosi romantizujúceho realizmu a strhujúceho tragického pátosu“, dodáva Jaroslav Blaho a podčiarkuje nezabudnuteľné výkony Margity Česányiovej a Gustáva Pappa v hlavných postavách. Pod novú inscenáciu sa podpísali dirigent Gerhard Auer, režisér Miroslav Fischer a scénograf Ladislav Vychodil. Vo Fischerovom poňatí sa spájala línia zdôrazňovania idey slobody a spravodlivosti (zosobnená titulným hrdinom) s vnútorným prerodom Milady zo žalobkyne na milujúcu ženu. S využitím Vychodilovej, na točni postavenej výpravy, dosiahla réžia nielen napätie celého oblúka ale aj presnú kresbu charakterov postáv. Pod temperamentnou dirigentskou taktovkou Gerharda Auera sa predstavili kvalitné sólistické alternácie. Dramaticky výbušným Daliborom bol František Livora, v mäkšom a plastickom výrazovom ladení ho ponúkol Milan Kopačka. Elena Kittnarová a Magdaléna Blahušiaková vložili do Milady účinný dramatický náboj, ale aj kontrastnú lyriku. Vladislava stvárnili Pavol Mauréry a Štefan Hudec, Beneša Peter Mikuláš a Jozef Špaček, Jitku Anna Czaková a Elena Holičková. Dalibor pobudol v repertoári dva roky a dosiahol len necelú dvadsiatku repríz. Odvtedy sa na Slovensko nevrátil.Pravidelné sú však aspoň návraty k Predanej neveste. Aj keď v sezóne 1982/83 sa objavila len oprášená verzia z roku 1968 (réžia Miroslav Fischer, scéna Pavol M. Gábor), priniesla si niektoré vizuálne zmeny. Prvé a tretie dejstvo začínalo otvorením veľkej drevenej brány a na zelenomodrom horizonte sa vynímali kontúry dedinských domčekov. Vcelku realistický obraz krojovanej ľudovej opery zodpovedal domácej inscenačnej estetike, hoci v tom čase už vo svete začali režiséri pátrať aj po „druhých plánoch“ predlohy. Hudobné naštudovanie prevzal Tibor Frešo a s preň príznačným preferovaním rýchlych temp vygradoval premiéru do maximálnych obrátok. V sólistickom obsadení sa objavili nové tváre – Elena Holičková sa po prvýkrát popasovala s Marienkou (Predaná nevesta sa na rozdiel od Dalibora hrala ešte v slovenskom preklade), povedľa Jozefa Ábela sa zaskvel v úlohe Janíka vtedy už vo svete vyťažený Peter Dvorský, s Jozefom Špačkom ako Kecalom alternoval v tom čase 29. narodeniny oslavujúci, mimoriadne talentovaný Peter Mikuláš. Príjemným osviežením bol aj Vašek v podaní Ivana Ožváta. V marci 1983 zatúžila dramaturgia končiacej sa éry umeleckého šéfa Pavla Bagina (počas divadelných prázdnin ho vystriedal vo funkcii Marián Jurík) po akejsi barokovej očiste. Myšlienka nepadla z neba, ale vzdialenú inšpiráciu našla v celosvetovom trende renesancie predklasicistickej literatúry (aktuálny bol monteverdiovský cyklus v Zürichu, garantovaný Harnoncourtom a Ponnellom). Režisér Branislav Kriška sa rozhodol vzkriesiť na javisku Purcellovu operu Dido a Aeneas s ambíciou učiniť zadosť „informatívnej a inscenačnej“ výzve. Pokúsil sa skĺbiť zákony barokovej štylizácie s emóciami, vyplývajúcimi z dejových a hudobných situácií. Kritička Terézia Ursínyová považuje prácu tímu Kriška – Vychodil – Bezáková za jednu z ich najpôsobivejších výpovedí, keď „čitateľný rukopis sa snúbi s výtvarnou krásou, každý pohyb na javisku súznie s rytmom hudby…“. Hudobné naštudovanie pripravil na asistentskom poste pôsobiaci Svetozár Štúr, ktorý pred samotnou operou uviedol Purcellovu Pavanu a Chaconnu pre sláčikový orchester. Sólisti nezvyknutí na daný štýl sa snažili s úlohami vyrovnať čestne. Do pamäti sa vryla najmä nová mezzosopranistka, z Brna prichádzajúca Jitka Zerhauová (Dido), alternujúca s Annou Kľukovou. Aenea stvárnili Štefan Hudec a František Caban. V priebehu necelého roka sa odohralo dvanásť predstavení. Zhodou okolností v danej sezóne si barokový titul zvolila za absolventské predstavenie aj Vysoká škola múzických umení. V Händelovej Deidamii sa do záverečnej fázy štúdií dostali v Opere SND už predtým debutujúci Ľubica Rybárska, Ján Galla a Jaroslava Horská (neskôr Maxová).