Opera SND v retrospektivě (2)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Posledným repertoárovým prírastkom sa stal Nápoj lásky od Gaetana Donizettiho. Znie to priam neuveriteľne, ale v čase keď svet rehabilitoval veľkú časť belcantových vážnych opier, prichádza tento komický titul na javisko SND po prvý raz! V slovenskom preklade ho pripravil dirigent Viktor Málek a režisér Július Gyermek. Istá tradovaná nedôvera voči predverdiovskému obdobiu bola zakódovaná už v úvodnom slove režiséra: „Našli by sa v ňom chyby, nelogickosti a naivity, ktoré pardonovalo 19. storočie…“ A tá sa premietla aj do výsledku. Na pomerne asketickej, no točnou rozhýbanej výprave Vladimíra Suchánka, sa odohral príbeh v štýle „divadla v divadle“, so značnou dávkou parodovania situácií a hereckého klišé z kategórie commedie dell´arte. Pomerne nezáživne pôsobilo hudobné naštudovanie a v premiérových obsadeniach popri solídnej Sidónii Gajdošovej-Haljakovej a Márii Turňovej (Adina) zaujali Pavol Mauréry (Belcore) či Peter Mikuláš (Dulcamara). „Prémiu“ publiku naservírovala až prvá repríza, kde triumfoval viedenskou Schenkovou inscenáciou (mimochodom, hrá sa dodnes) aprobovaný Nemorino svetového mena – Peter Dvorský.

K profilu sezóny patria aj hosťujúce súbory, ktoré vystúpili na doskách SND v rámci Bratislavských hudobných slávností. Slovinské národné divadlo z Ľubľany priviezlo skutočnú raritu tých čias, Belliniho Puritánov a Štátna opera z Berlína dvojicu predstavení Mozartových Così fan tutte (raz s Petrom Schreierom ako Ferrandom). Počas sezóny sa v Bratislave predstavil aj súbor Národného divadla zo Sofie s vtedy zriedka hraným Boitovým Mefistofelom.

Operná sezóna 1992/1993
Prvú premiéru sezóny, usudzujúc z názvov niektorých recenzií – „Minimálne nároky publika“, „Verdi je však iný“, „O kasový efekt postarané“ – neprijala kritika s nadšením. Išlo totiž o Verdiho Traviatu, teda titul z dlhodobého hľadiska skôr obohraný, takže pri manku dramaturgie voči ranej skladateľovej perióde boli výhrady pochopiteľné. Sotva niekto vtedy predvídal, že táto Traviata v réžii Mariána Chudovského a na scéne Aleša Votavu bude aj po dvadsiatich rokoch súčasťou repertoáru.Zub času sa však pod ňu podpísal tak zreteľne, že jej pôvodné „devízy“, motív inšpirácie literárnou predlohou, vo výtvarnej symbolike zobrazené uhasínanie života vyprázdňovaním javiska a napokon i rámcovanie príbehu umiestnením Violetty do prízemnej lóže (dnes nefunkčné, keďže sa opera hrá v novej budove), strácajú ostne dramatickej naliehavosti. Pôvodným dirigentom bol hosťujúci Jan Zbavitel, zdatný praktik a spoľahlivý partner spevákov. Žiaľ, cabaletta Alfreda, ostala aj tento raz vyškrtnutá. Tri Violetty boli rozdielne – Jana Valášková emotívna, lyricko-romantická, Iveta Matyášová – tmavšia, dramatickejšia, reprezentujúca taliansku tradíciu obsadzovania role a napokon dievčensky mladučká Ľubica Vargicová – s perlivou koloratúrou v 1.dejstve, označovaná za „Violettu budúcnosti“. Táto moja „veštba“ spred dvoch desaťročí sa naplnila, jediná z pôvodnej trojice spieva Traviatu dodnes. Sviatkom premiéry bolo vystúpenie Petra Dvorského (Alfréd), dokazujúce že umelec ani v rokoch najväčšej slávy nezabúdal na svoju materskú scénu. Alternovali s ním Simon Šomorjai a Igor Jan.

Nasledovná inscenácia Čajkovského Eugena Onegina sa nezrodila pod šťastnou hviezdou. Premiérový večer skončil prvým dejstvom, anonym sa totiž vyhrážal bombou uloženou v divadle. Tá našťastie nevybuchla, no pomyselná explózia sa udiala pri zhliadnutí celej inscenácie o deň neskôr. Mladý Pavol Smolík sa pokúsil dôrazne prehovoriť na tému „režisérskeho operného divadla“. Svojím poňatím diela však na troskách rozdrvenej konvencie nepostavil zmysluplnú náhradu. V rozbiehavých líniách sledoval pomerne triezvu, aj keď nie veľmi plastickú vývojovú krivku postáv, v druhej sformoval prostredie do priam bizarných tvarov. Bol to síce na tú dobu odvážny a prelomový počin, nestretol sa však s pozitívnymi ohlasmi kritiky. Tá Onegina v rôznych formuláciách považovala za premárnenú šancu a experiment pre experiment. Nadpriemerný ohlas nezaznamenalo ani hudobné naštudovanie Jonasa Alexu (v tom čase šéfdirigenta súboru), ani sólistické obsadenie. Jediným objavom bol krásnou farbou barytónu pútajúci Dalibor Jenis (Onegin), svoje posty však obhájili aj predstavitelia Lenského Miroslav Dvorský a Ľudovít Ludha, či obaja Greminovia – Sergej Kopčák a Peter Mikuláš. Napriek tomu, že kritik Miloslav Blahynka prorokoval inscenácii krátky život, podarilo sa jej v tridsiatich predstaveniach presiahnuť štvorročnú javiskovú prítomnosť.

Určite najprogresívnejším dramaturgickým počinom sezóny sa stalo uvedenie Korunovácie Poppey od Claudia Monteverdiho. Autor, dielo a štýl boli pre bratislavských tvorcov úplne cudzím materiálom – a rovnako bez živých skúseností s daným typom opery sa ocitlo obecenstvo i kritika. Navyše, Opera SND ponúkla Poppeu v réžii známeho míma Milana Sládka, na scéne Albína Brunovského a v kostýmoch jeho syna Daniela. Názory recenzentov sa nezvyklo rozčesli na tábor zástancov a kritikov. Teatrológ Ladislav Čavojský dokonca píše, že „režisér všetko postavil na hlavu. Toto naozaj už nie je Monteverdi, ale Montesládek“. Medzi odporcov Sládkovho poňatia patril aj kritik Ivan Hronec. Sládkov Monteverdi bol rozhodne netradične poňatým projektom, ktorému však nemožno uprieť originálnosť a nekonvenčné prostriedky. Nekopírovali síce autorský rukopis (napokon, v pokynoch nie striktný), ale otvorili si vlastný mikrokozmos. Neprebrali dielo vo väzbe k historickým reáliám, ale podnety posunuli do roviny aktualizácie nadčasového myšlienkového posolstva (honba za mocou bez ohľadu na morálku), s korením prvkov commedie dell´arte a pohybového divadla. Mágia v opare erotiky dokázala rozvinúť aj odvážne scény bez toho, aby pohoršovali puritánov.

Hudobné naštudovanie Dušana Štefánka sa oprelo o úpravu partitúry Milanom Dubovským (čo vyvolalo tiež polemiku), no už samotný fakt, že súbor sa vymanil z uniformného repertoáru dovolil prižmúriť aj obe oči. S plným oduševnením, speváckym a hereckým nasadením sa do hlavných úloh pustili Iveta Matyášová (Poppea), Ivan Ožvát (Nero), Silvia Sklovská (Ottavia) i ďalší.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na