Opera SND v retrospektivě (2)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Posledná premiéra sezóny, mimochodom od januára 1993 reprezentujúca prvý operný súbor samostatného štátu, patrila Donizettiho Donovi Pasqualemu. V diele dostáva titulný hrdina od svojej mladomanželky facku. Na doskách SND ju inkasoval skladateľ – od režiséra i dirigenta. Opäť sa ukázalo, že úspešnou zónou Miroslava Fischera nie je opera buffa. Kumulovanie rozmanitých zväčša nezmyselných a opozeraných gagov, prehliadka samoúčelných rekvizít a hereckých výplodov z arzenálu operetných frašiek, devalvovali aj dramaturgicky nezdôvodnený návrat k Donizettiho buffe. Jan Zbavitel ako autor hudobného naštudovania nepreukázal dostatočnú kompetenciu pre daný sloh, takže úroveň premiér zachraňovalo len zopár hodnotných speváckych výkonov. Z nich spomeniem najmä Dalibora Jenisa (Malatesta), Miroslava Dvorského (Ernesto – žiaľ, so škrtnutou prvou áriou) či Ľubicu Vargicovú ako vo výškach suverénnu Norinu. Zhrnuté a podčiarknuté: Pod pokrievkou „ľahšieho žánru“ (charakteristika vtedajšieho vedenia opery) sa skrýval veľmi tvrdý oriešok. Nielenže sa ho nepodarilo rozlúsknuť, ale vari ani nahryznúť.

Česť divadelnej sezóny zachraňovalo jednorazové koncertné uvedenie Pucciniho Toscy pod taktovkou skvelého talianskeho dirigenta Fabia Luisiho. V exkluzívnom obsadení dominovali Laura Niculescu v titulnej úlohe, Peter Dvorský ako Cavaradossi a Sherill Milnes ako Scarpia.

Operná sezóna 2002/2003
Dostávame sa k poslednej kapitole bratislavskej opernej retrospektívy, napísanej pred desiatimi rokmi. Bola to úvodná sezóna riaditeľskej éry Mariána Chudovského (žezlo prevzal od Juraja Hrubanta), ktorá – ako to u nás býva tradíciou, žiaľ dodnes nezmenenou – napĺňala dramaturgické dedičstvo po predchodcoch. Podľa počtu repríz nových naštudovaní nešlo o príliš úspešné obdobie. Ani jednej z inscenácií sa nepodarilo zakotviť v repertoári dlhšie než tri a polroka.

Prvá premiéra, kombinácia dvoch jednoaktoviek, monodrámy Očakávanie od Arnolda Schönberga a prvej časti Pucciniho Triptychu, Plášťa, mala len dve premiéry a rovnaký počet repríz. Jedným z dôvodov rekordne krátkeho života nie nezaujímavej kombinácie bola chabá práca rakúsko-českého režiséra Antona Nekovara. Plášť bol inscenovaný v bezduchom retroštýle s chýbajúcim veristickým nábojom, s kopou ilustratívneho klišé a s nevypointovanými vzťahmi. O niečo lepšie dopadlo Očakávanie, kde profil jedinej ženskej postavy mal viac výrazových vrstiev.Ani pomerne precízne hudobné naštudovanie Petra Feranca (jeden kalendárny rok pôsobil ako šéfdirigent) a zopár hodnotných speváckych výkonov (Nao Higano ako Žena v Očakávaní, Ľubica Rybárska ako Giorgetta a Richard Haan v role Micheleho z Plášťa) nezachránilo nový titul od predčasného krachu a rýchleho zabudnutia.

Pri verizme ostala dramaturgia aj v nasledovnej premiére. Po tridsiatich piatich rokoch sa vrátil na dosky bratislavskej opery Andrea Chénier Umberta Giordana. Prizvaný hosťujúci tandem inscenátorov, režisér Guy Montavon a scénograf Hank Irwin Kittel, priniesli istý posun v zahniezdených bratislavských rukopisoch. Nešlo pritom o samoúčelnú aktualizačnú pózu, ale o skĺbenie dobového zakotvenia príbehu s nadčasovými, o symboliku opretými scénografickými znakmi. Rastislav Štúr za dirigentským pultom podčiarkol znaky veristickej partitúry farebným zvukom, dynamickou krivkou a kontrastmi medzi drámou a lyrikou. Inscenácia mala v dramatickej Ľubici Rybárskej a mladodramatickej Ivete Matyášovej dve rovnocenné Maddaleny. Z troch predstaviteľov Andrea Chéniera jedine Peter Dvorský (alternovali Plamen Prokopiev a Gurgen Ovsepian) vložil do partu kovový dramatický materiál a osobnostné vyžarovanie, hoci už miestami sa objavil úbytok sviežosti a drobné intonačné prehrešky. Martin Babjak (Charles Gérard) kompenzoval isté manko dramatickosti materiálu údernosťou výrazu.Z operného odkazu Gioachina Rossiniho na Slovensku dodnes poznáme pramálo. Z jeho vážnych operách prakticky nič. Medzeru, ktorú mala slovenská dramaturgia v žánri opery buffy, zaplnilo prvé uvedenie Popolušky (La Cenerentola) na javisku SND. Predloha sa dostala do rúk Jozefa Bendárika (scénografom bol Vladimír Čáp a kostýmovou výtvarníčkou Ľudmila Várossová), ktorý si mnohovrstvový humor Rossiniho „drammy giocoso“ vychutnal dosýta. Paláce a romantické salóny nahradila posilňovňa Fit Palazzo Magnifico, pričom na javisku ostalo miesto aj pre vysúvací rozprávkový palác, prospekt s kašírovaným autom a vlastne zelená svietila celej „metodike“ bednárikovského estetického melanžu. Partitúra tomuto „crazy“ výkladu statočne odolávala a vznikla inscenácia, ktorá dokázala pobaviť. Michaela Mojžišová v knihe Od Fausta k Orfeovi vyzdvihuje skutočnosť, že „výtvarne priam šokujúcim spôsobom sa prelínali šľahačkovo biele prvky rokokovej rozprávky s výsostne neromantickou teplákovou zeleňou rozpadávajúcej sa telocvične“. Inscenácia uspokojila predovšetkým preto, lebo režisér hudbu počúval a celú mašinériu rozhýbal v jej pulzovej frekvencii.Dirigent Dušan Štefánek napriek tomu, že s Rossinim nemal žiadne skúsenosti, šancu nezahodil a hoci špecifík pravého štýlu sa priamo nedotkol, výsledok nepobúril. So cťou sa s koloratúrnou titulnou rolou vyrovnali Jolana Fogašová a Denisa Šlepkovská, zmysel pre brilantnosť a ozdobnosť objavil v sebe Ján Ďurčo (Dandini) – najväčšie prekvapenie premiéry, ale slušne si počínali aj Peter Mikuláš v alternácii s Ladislavom Neshybom (Don Magnifico) alebo Pavol Remenár (Dandini). Tieňom oboch premiér bol zaskakujúci budapeštiansky tenorista János Ocsovai ako Ramiro, keď rolu až v reprízach prevzal Oto Klein.Sezónu 2002/2003 v posledným májových dňoch uzavrelo nové naštudovanie Smetanovej Hubičky. Režisér Pavol Smolík opäť trocha rozkolísal verejnú aj odbornú mienku, keď z predlohy abstrahoval aj istý morálny konflikt. „Našu Hubičku hráme ´deň po´, smrť akoby visela vo vzduchu“, argumentoval Smolík. Spolu s Milanom Ferenčíkom (scéna) a Ľudmilou Várossovou (kostýmy) prišli s myšlienkou prelomiť tradíciu folkloristického náhľadu a už samotné výtvarné riešenie pripomínalo ruiny po prežitej katastrofe (projekcia horiaceho domu sa zjavila hneď počas predohry). Záver smeroval síce ku katarzii, avšak obišiel sentimentálnosť prvého plánu a podčiarkol symboliku vnútornej očisty. Plameň zvnútra spaľujúci verzus voda oslobodzujúca. K pozitívam naštudovania patrila hudobná koncepcia Jaroslava Kyzlinka, spájajúca lyrický ťah partitúry s hlbokými dramatickými poryvmi, kontrastná v tempách a nepoľavujúca v celkovom ťahu partitúry. Sólistické obsadenie ústrednej ženskej postavy oscilovalo okolo priemeru (mladá Iveta Jiříková, absolventka VŠMU a Klaudia Dernerová ako Vendulka) a mužskí protagonisti (Michal Lehotský a Jozef Kundlák ako Lukáš, Zoltán Vongrey a Pavol Remenár v postave Tomša) tiež podali solídne výkony. Mimoriadne zaujal Paloucký v podaní basistu Vladimíra Kubovčíka. Šestnáste predstavenie znamenalo derniéru Hubičky a odvtedy sa na Slovensko vrátil Smetana len Predanou nevestou.

Foto archív, archív SND 

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na