Opera v Albánii

Opera v Albánsku
Za operou cestou necestou (6)

Najchudobnejšia krajina v Európe trpiaca nadvládou fašistického i komunistického aparátu, izolovanosťou a divokým kapitalizmom. Hospodársky zázrak neprišiel ani v 21. storočí, ale Albánci si uchovali svoju pohostinnosť a nezatrpkli. Kultúrny stret islamského a kresťanského sveta, východnej a západnej civilizácie, tu má dodnes svoje opodstatnenie. Albánska spoločnosť bazíruje na tradíciách.

Zrod hudobného profesionalizmu
Operný žáner a vyššie symfonické diela stále súperia s neohrozenými ľudovými piesňami o pozornosť domáceho publika. Artificiálna hudba sa totiž v Albánsku začala formovať až v druhej polovici dvadsiateho storočia, a to vďaka dvom hudobným skladateľom, Lecovi Kurtimu a Martinovi Gjokovi.

V živote Leca Kurtiho sa prelínal svet hudby, diplomacie a vysokej politiky. Okrem toho, že ho možno považovať za prvého profesionálneho albánskeho skladateľa, bol Kurti aj vedúcou postavou domáceho Národného frontu. Kurtiho aktívne pôsobenie vo vysokých štruktúrach tejto politickej strany je dodnes vnímané veľmi citlivo kvôli jeho kolaborácii s nacistickým Nemeckom, a to aj napriek skutočnosti, že bojoval proti okupantom z fašistického Talianska. Po skončení vojny musel z krajiny utiecť, keďže mu hrozil vysoký trest od komunistického pohlavára Envera Hoxhu. Kurti zomrel v Ríme, z politických dôvodov zostal pozabudnutý a jeho hudba je širokej verejnosti takmer neznáma, aj keď sa zachovalo dedičstvo v podobe osemsto strán rukopisov, ktoré starostlivo uchováva Kurtiho rodina.

To pozostáva z niekoľkých zachovaných diel, celkovo skomponoval dvadsaťštyri kompozícií – z toho osem nedokončil. Kurtimu je prisudzované aj autorstvo prvej albánskej národnej opery Arbëreshë z roku 1908. Tá sa však nikdy na javisku nezrealizovala a zostal z nej zachovaný iba fragment z prvého dejstva. Lec Kurti bol synom významného skladateľa Palokë Kurtiho. Ten pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, ale po svadbe s dcérou bohatého obchodníka sa z neho stal jeden z najbohatších mužov mestečka Skhodra. Toto miesto je pre albánsku kultúru mimoriadne dôležité, nakoľko sa stalo príkladným vzorom koexistencie dvoch odlišných civilizácií. Skhodra predstavovala ohnisko hudobného života v Albánsku, a to najmä po druhej svetovej vojne, kedy sa stala centrom vzdelávania prvej generácie albánskych skladateľov.

V Skhodre pôsobil aj františkánsky kňaz Martin Gjoka, ktorý bol prvým albánskym skladateľom zaujímajúcim sa o tradičnú folklórnu hudbu. Komponoval polyfonické a zborové skladby, pričom v nich vychádzal z Bacha a Händla. Pre nedostatok kvalitného hudobného vzdelania a inštitúcií zostala jeho práca izolovaná, hoci sa mu dostalo podpory aj od rôznych amatérskych hudobníkov.

Národné dielo
Aj keď nikto nemôže Kurtimu uprieť snahu o vytvorenie prvej albánskej opery, tým naozaj prvým scénickým operným dielom sa stala Mrika, ktorú skomponoval skladateľ Prenk Jakova na libreto básnika Llazara Siliqiho a vo veľkolepom naštudovaní režiséra Andrea Skanjetiho, ktorý mal k dispozícii nielen veľký symfonický orchester, ale i zbor, tanečníkov a dokonca aj vojsko. Premiéra sa uskutočnila prvého decembra 1958 v skhodravskom divadle Migjeni. V tento večer dirigoval orchester samotný Prenk, a to so zlatou palicou, ktorú dostal do daru od hudobníkov. Hneď na druhý deň vydali noviny pochvalné recenzie, v ktorých kritici vyzdvihli orchestrálnu inštrumentáciu opery a krásne árie a zároveň dodali, že Prenk naplno prehovoril „arómou albánskych farieb“.

Táto reflexia prišla komunistickým papalášom veľmi vhod. Po úspechu opery Mrika prišiel za Prenkom Enver Hoxha so žiadosťou o ďalšie dielo, ktorého predobrazom sa mal stať národný hrdina a pravdepodobne najslávnejší Albánec v dejinách: protiturecký bojovník a zjednotiteľ znepriatelených domácich kmeňov Skanderberg. Prenk, vedomý si tejto zodpovednosti, pracoval od rána až do večera po dobu niekoľkých mesiacov. Na jednej strane mal vytvorené dobré podmienky (vysoký rozpočet, k dispozícii tých najlepších domácich spevákov…), no na druhej strane mu prísna cenzúra v mnohom priťažila. Operu stihol včas dokončiť a v roku 1966 mala premiéru pod názvom Gjergj Kastrioti-Skënderbeu. Dielo zožalo veľký úspech a skladateľovi prišiel osobne zagratulovať aj dovtedy skeptický Enver Hoxha. No vyčerpanému Prenkovi sa zadosťučinenia nedostalo. Psychicky podlomený skladateľ sa rozhodol dobrovoľne vziať si život, a 16. septembra 1969 vyskočil z druhého poschodia Domu kultúry, kde celý život pôsobil a komponoval.

Ďalším významným albánskym operným skladateľom bol Kristo Kono, ktorý žiaľ, podobne ako jeho kolegovia, žil v ťažkých časoch fašistického režimu, a preto nemohol naplno rozvinúť svoj sľubný potenciál. Známe sa stalo jeho dielo Rapsódia č. 1 a mnohé partizánske piesne, ktoré sa v ilegalite s obľubou šírili. Po oslobodení sa Kristo venoval hudbe národného charakteru. Vo svojom širokom skladateľskom repertoári mal aj niekoľko operných diel, ako napríklad Lulja e Kujtimit, a operety Së bashku jeta është e bukur, Agimi a Brigadierja.

Veľké albánske hlasy
Tefta Tashko-Koço bola slávnou opernou speváčkou a dcérou prominentného vlastenca Thanasa Tashkosa, ktorý sa usadil so svojou rodinou v Egypte.

Po smrti tohto významného novinára, autora vlasteneckých pamfletov a bojovníka za Albánsku nezávislosť sa jeho manželka Eleni vrátila do vlasti – do mestečka Korca, ktoré spolu so Skhodrom patrilo k najdôležitejším albánskym kultúrnym miestam. Tu sopranistka Tefta spievala na verejnosti vôbec po prvýkrát. Tefta Tashko-Koço študovala spev vo francúzskom meste Montpellier, na tamojšom Conservatoire National de Musique et de Déclamation pod vedením Jeana Sereho, Lea Barmandiho a André Gresseho. Aj keď sa jej vo Francúzsku nesmierne darilo a vyhrávala jednu súťaž za druhou, stále ju to ťahalo do rodnej krajiny. Nakoniec sa v roku 1935 vrátila do Korca, kde usporiadala koncert s mimoriadnym úspechom. K ľudovým piesňam však už zaradila aj árie od Mozarta, Verdiho, Donizettiho, Pucciniho a Rossiniho.

Po ďalšie roky s týmto repertoárom cestovala po krajine a vzdelávala tých, ktorí nemali dovtedy možnosť poznať operných velikánov. Okrem toho nacvičila okolo deväťdesiat ľudových piesní z mnohých albánskych regiónov, aby mohla domácu kultúru prezentovať v zahraničí. Vďaka tejto ambicióznej a systematickej práci má albánska ľudová pieseň dodnes veľké renomé. Tefta sa vydala za barytonistu Kristaq Koçona a po svadbe spolu odišli do Milána, kde splodili syna Ena, ktorý dnes pôsobí ako hosťujúci dirigent v mnohých prestížnych orchestroch. V roku 1946 Teftu hospitalizovali v nemocnici potom, ako jej zistili rakovinu prsníka. Lekári robili, čo sa len dalo, ale v tom čase neexistovala liečba, ktorá by ju mohla zachrániť. Vo veku tridsaťsedem rokov odišiel veľký operný hlas. Albánsko tak stratilo nielen kvalitnú speváčku, ale aj neúnavnú propagátorku ľudovej albánskej piesne. Posmrtne jej bol udelený titul národnej umelkyne a sú podľa nej pomenované mnohé albánske spevácke a kultúrne súťaže.

Súčasnou najznámejšou albánskou opernou speváčkou je Inva Mula, ktorá sa mainstreamovému publiku zviditeľnila účinkovaním vo filme Piaty element, v ktorom spievala áriu Diva Dance.

Inva je dcérou speváka, skladateľa a tvorcu populárnych melódií Avni Mula. Počas svojej bohatej kariéry sa stala držiteľkou mnohých ocenení, z tých najvýznamnejších vytŕča víťazstvo v speváckej súťaži Butterfly Competition v Barcelone za rok 1992. Inva stvárnila množstvo postáv a spievala v takých operách, ako je Carmen, La bohème, La traviata, Otello, Faust, Prodaná nevěsta atď.

Hoci už dlhé roky v Albánsku nežije, o svojej domovine sa Inva Mula v každom rozhovore vyjadruje veľmi pekne a úprimne: „Za tých dvadsať dva rokov od môjho odchodu z Albánska bol môj život v transformácii v profesionálnej i osobnej rovine. Objala som tento svet, ktorý mi otvoril náruč nových možností a potenciálu. Nemôžeme síce povedať, že Albánsko je rovnaké ako vyspelé krajiny, ale môžem s istotou povedať, že Albánci sú občania sveta. Albánska umelecká realita nie je len to, čo sa vyskytuje v Albánsku, ale aj mimo naše geografické hranice. Naša krajina, škola, spoločnosť, tradície – to všetko cítime v každom mieste, v ktorom žijeme a pracujeme.“ Nie je však patetická, ale k problémom svojej vlasti sa vie postaviť poriadne kriticky: „Stále si kladiem otázku, prečo sú albánski umelci v zahraničí tak úspešní: Pretože majú vytvorené na to podmienky. My sme národ s optimizmom, hoci posledné dve desaťročia sa mení na skepticizmus, ale musíme pokračovať, musíme si uvedomiť, že každý jeden z nás má zodpovednosť za zmenu. Keď to pochopíme, a nebudeme hľadať jeden na druhom chybu, potom to navždy vyriešime. Kým nebudeme mať túto situáciu pod kontrolou, tak si zaslúžime neúspech Albánska. A to hovorím s veľkou bolesťou!“

V poslednom projekte spolupracovala na hymne pre rodáčku z macedónskeho Skopje a nositeľku Nobelovej ceny za mier Anjezë Gonxhe Bojaxhiu, ktorú svet poznal pod menom Matka Tereza. Podnetom k vzniku hymny bola báseň Farewell, ktorú Matka Tereza napísala počas svojej cesty z Írska do Kalkaty. Ústrednú melódiu jej strýka, kosovsko-albánskeho skladateľa Lorence Antoniho, zaranžoval do orchestrálnej verzie pianista Genc Tukiçi a nahral Kosovský orchester a zbor. Jedným z podnetov nahrania tejto hymny bolo otvorenie diskusie k blížiacemu sa vyhláseniu Matky Terezy za svätú, o čom sa zatiaľ už roky iba diskutuje.

Pre tých, čo by si chceli spraviť komplexnejší obraz o albánskej hudbe, existuje niekoľko kvalitných nahrávok: Gjoka/Nassi/Noli/Shehu – Albanian Music Classics (vyšlo v roku 2005 v ruskom vydavateľstve Kailas Records); interpretácia albánskych skladieb v podaní tenoristu Bashkima Paçuku na albume From The Albanian Songbook (vydanom v roku 2006) a doska Tefta Tashko Koço Albanian Urban Lyric Songs and Classical Repertoire (rok vydania 2005).