Opera v Chile
Opera v Čile
Za operou cestou necestou (8)
Kto chce pochopiť a aspoň trocha sa priblížiť k modernej čílskej kultúre, ten by mal poznať kontext revolučných myšlienok, ktoré plynuli v tomto rozhodenom národe. Hudobníci z Latinskej Ameriky sú známi svojou politickou a sociálnou angažovanosťou. A obzvlášť to cítiť v Čile, kde sa dostali do priameho kontaktu s diktátorskou mocou. Prehnala sa tu lavína krvavého prevratu a následne zakonzervoval dlhotrvajúci diktátorský režim. Vojenským prevratom v roku 1973, ktorý zinscenoval generál Pinochet, začala smutná kapitola v čílskych dejinách. Na jej začiatku bola donútená samovraždu ľavicového prezidenta Salvadora Allendeho a na konci masové prenasledovanie, únosy, mučenia, vraždenie a rozdrobená krajina, ktorá si stále nevie vzájomne odpustiť. Prišiel síce ekonomický rast, ale za cenu tisícok mŕtvych. Spustošená čílska duša sa s tým teraz musí vyrovnať. Trpké spomienky sú uchované i v piesňach básnika a politického aktivistu Victora Jara, veľkého podporovateľa Allendeho.
Jara bol spolu s ďalšími ľavičiarmi zatknutý a internovaný na národný štadión v Santiagu. Tam ho brutálne mučili, pričom mu dozorcovia rozdrvili všetky prsty, aby nemohol ďalej hrať. Napriek tomu sa Jara nevzdal a tisícky svojich spoluväzňov povzbudzoval krásnym spevom. Nakoniec ho zastrelili a jeho telo pohodili na okraj Santiaga. Smrť mučeníka sa začala vyšetrovať až v roku 2007, teda presne rok po úmrtí Augusta Pinocheta, ktorý nebol za svoje zločiny nikdy potrestaný. Aj jeden z najväčších klaviristov 20. storočia, Claudio Array pochádzajúci z Čile, vyjadril odmietavý postoj nielen voči Pinochetovi, ale i Allendemu, podľa mnohých podporovaných Moskvou. Na protest proti politikom gniaviacim krajinu prestal v Čile koncertovať a definitívne emigroval. Nikdy však na svoju rodnú domovinu nezanevrel a svoje neskoršie príjmy venoval štipendijnému fondu pre latinskoamerických hudobníkov.
Prístavné mesto bránou opery
Operný žáner sa do Čile dostal prostredníctvom talianskych obchodníkov, ktorí sem vstupovali cez prístavné mestečko Valparaiso. Južná Amerika predstavovala pre nich nový trh, nové možnosti, kde by mohli prezentovať premiéry i staršie tituly. Prvou uvedenou operou bola Rossiniho L’inganno felice, ktorú sem priniesla v roku 1830 spoločnosť Pezzoni-Bettali. Tá využila záujem tamojšej aristokratickej spoločnosti, dovtedy vyhľadávajúcej koncerty zložené z krátkych úryvkov a diel španielskych skladateľov. Opera zrazu získala veľký vplyv a mocní muži sa predháňali, kto z nich vybuduje novú divadelnú budovu. Tak začal nebývalý rozmach divadelného života. Jedno z prvých divadiel Victoria Theatre, umiestnené v spomínanom Valparaiso, fungovalo v pôvodnej podobe od 1844 do 1878, kedy bolo zničené veľkým požiarom. O osem rokov neskôr vyrástlo na tom istom mieste nové Victoria Theatre, ale po sérii ďalších prírodných katastrof s osudným zemetrasením nariadila vláda zbúranie.
Opera sa však už stala dostupná aj pre strednú triedu, hoci bola stále vnímaná ako elitárska záležitosť. S rozvojom mestského spôsobu života, novým spotrebiteľským návykom i konsolidácii verejných financií sa tu operný život stabilizoval. Stále ho však brzdila slabá kvalita niektorých inscenácií. Do Čile prichádzali zahraniční speváci buď na začiatku svojej kariéry alebo na jej konci.
Všetko sa začalo meniť až s prvou odchovanou generáciou čílskych operných spevákov. Kvalita operných sezón sa začala zlepšovať od roku 1930, kedy vznikol Spolok priateľov umenia, ktorý veľa investoval do mladých talentov. Vyvrcholením tréningového procesu bol medzi 50. a 60. roky – nazývaný aj ako zlatý vek čílskej opery. Prvým pokusom o vytvorenie národnej opery bola trojtaktová La Telésfora od skladateľa Aquinasa Rieda. Dodnes sa však pochybuje o jej účelnosti, keďže vznikla nemeckým prisťahovalcom. Ried bol tak trocha dobrodruhom, veľmi skoro osirel a hoci na neho po vyštudovaní medicíny čakala sľubná kariéra, z nepochopiteľných dôvodov odišiel pracovať do trestaneckej kolónie v Norfolku. Tam založil hudobnú triedu, kde sa snažil prostredníctvom umenia reformovať väzňov, no po zažitom fiasku to vzdal a odišiel do Sydney, aby sa usiloval získať miesto organistu. Ani to sa mu nepodarilo a tak nasadá na veľrybársku loď do Valparaiso.
Ried videl v hudbe jediného verného spoločníka a v komponovaní zase naplnenie svojej samoty. Spočiatku bol z hudobného života vo Valparaiso rozčarovaný, o čom sa dochovala táto zmienka: „Toto miesto nie je pre umelcov. Nenachádzajú sa tu veľké rodiny s mladými dámami, ktoré by sa zaoberali hudbou. Všetkých zaujíma iba obchod.” Ale po počiatočnej frustrácii si našiel miesto a dokázal presvedčiť tamojšie divadlo, aby investovalo do pripravovanej opery.
Jej nacvičovanie sa však nezaobišlo bez problémov. Desať dní pred premiérou hudobníci odmietli hrať, vrátili sa do rodného Santiagu a zronený Ried uteká do Bolívie, kde na žiadosť prezidenta má založiť lekársku fakultu. Aj tam však zlyhá. Vracia sa do Čile, kde sa medzitým situácia upokojila a jeho dielo sa stalo najočakávanejšou udalosťou roka. Dodnes sa špekuluje ako veľmi je opera národná, a či vôbec. Je nezmieriteľným faktom, že bola vôbec prvou uvedenou čílskou operou na objednávku, i keď svoj nemecký charakter nezaprie. Je v nej cítiť vplyv Carla Mariu von Webera či Franza Schuberta, ale na druhej strane sa podarilo vymaniť z dominantnosti talianskej opery. Veľmi kritický účet jej vystavil čílsky muzikológ Orlando Álvarez: „Bol to skutočný triumf snobstva podnikateľov i samotnej verejnosti, ktorá ukázala väčší záujem o prestíž pred skutočnou kultúrnou hodnotou svojej krajiny.”
Až o štyridsaťtri rokov neskôr vznikla domáca opera La florista de Lugano, od domáceho skladateľa Eliodora Ortiza de Zárate, i keď s libretom v taliančine. Neskoršou opernou trilógiou La Araucana, Lautaro a La Quintrala ohlásil novú éru čílskej opery. K jedným z najzaujímavejších čílskych operných autorov patrí aj záhadný Acario Cotapos Baeza. Vyprodukoval niektoré z najoriginálnejších a najavantgardnejších skladieb v Čile a dokonca mu jeden kritik dal prezývku „Schoenberg Latinskej Ameriky”.
Istý čas žil vo Francúzsku, kde sa spoznal s Edgarom Varésom, odkiaľ sa vrátil do vlasti, aby dokončil operné dielo El pájaro burlón. Cotapos však mal na hudbu veľmi radikálny názor a myslel si, že umenie by malo byť identickým odrazom vlastnej subjektivity. Necítil spokojnosť so žiadnym svojím dielom, hoci ho chválili i takí velikáni ako Olivier Messiaen, a mnohé skladby zostali práve kvôli prísnym auto kritériám nedokončené. To bol aj osud El pájaro burlón. V Európe veľmi dobre prijali opernú prácu Mesicor, ktorú čílsky skladateľ Sergio Ortega spracoval na základe divadelných spisov a na samotnú prosbu najznámejšieho čílskeho spisovateľa Pabla Nerudu.
Príbeh muža menom Joaquin Murieta, mexického lupiča z obdobia zlatej horúčky, poskytol ucelený psychologický pohľad na latinskoamerickú komunitu žijúcu v Spojených štátoch amerických. Mnohé hudobné čísla sa stali priamo inšpiráciou pre hnutie New Chile Song, ktoré sa z Čile rozšírilo aj do ďalších kútov sveta (napríklad do Bolívie, Kuby, Venezuely, Španielska atď.), a ktorého súčasťou bol aj spomínaný Victor Jara. Sergio Ortega s hnutím aktívne spolupracoval, výsledkom je aranžovanie albumu El Degeneresis jedného z pesničkárov Jorge Rebela. Ani dnes sa čílsky skladatelia nevyhýbajú aktuálnym a pálčivým témam, dôkazom čoho je Sebastian Errazuriz, ktorý spracoval dramatickú udalosť z roku 2005, kedy počas snehovej búrky v blízkosti sopky Antuco zomrelo štyridsaťštyri vojakov, do opery Viento Blanco. Jej premiéra bola súčasťou osláv stopäťdesiatych rokov Mestského divadla v Santiagu (Teatro Municipal) a je jednou z mála čílskych opier, ktoré tu slávnostne uviedli.
150 rokov divadla
Najstarším fungujúcim kultúrnym centrom v Čile a zároveň najstaršou opernou scénou v Latinskej Amerike je považované Mestské divadlo v Santiagu.
Jeho existencia sa datuje na 17. september 1857, kedy ho slávnostne otvorili operou Giuseppa Verdiho Ernani, v budove navrhnutej architektom Franciscom Brunetom des Bainesom, ktorý sa nechal inšpirovať francúzskym neoklasicizmom. Krásny interiér žiaľ zničil veľký požiar a následné zemetrasenie. Po rekonštrukcii ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Viac o jedinečnosti tohto divadla povedal jeho umelecký riaditeľ Andres Rodriguez:
„V Čile pôsobí mnoho divadelných spoločností, najmenej 15 až 20, avšak nemajú svoje dielne, svoje vlastné orchestre, zbory či baletné súbory. Naše divadlo však áno! Všetky naše operné predstavenia sú robené v pôvodných jazykoch – nemecká v nemčine, anglická v angličtine a latinskoamerická v španielčine. Ako prví sme začali používať titulky, čo vytvorilo trochu rozruch, keďže sa ľudia sťažovali, že nie sú potrebné, vraj skúsené publikum pozná obsah známych drám. Je to však nevyhnutné k tomu, aby sme mohli osloviť širšiu verejnosť.”
Tým, že má divadlo silné finančné zastrešenie, sponzorov i štátnu pomoc, čelí čoraz zvyšujúcim sa nárokom zo strany zamestnancov:
„Operné predstavenia v 19. a na začiatku 20. storočia boli v Čile v rukách zahraničných firiem, ktoré sem chodili v rámci turné po Latinskej Amerike. Situácia sa však zmenila a teraz máme všetko vo svojich rukách. Dokázali sme si vybudovať kompletne fungujúce divadlo s komplexným orchestrom, baletom, zborom a vlastnou produkciou. Niektoré výhody sa však v priebehu rokov stali veľmi nákladnými. Musíme neustále rokovať s našimi zamestnancami a v minulej sezóne sme boli vystavený štrajku počas predstavenia Othello.”
Súbor si s tým dokázal poradiť a poodhalil tým paradox, s ktorým sa kedysi nepočítalo. Stupňujúca sa kvalita, záujem verejnosti i dopytu zo zahraničia jednoducho zvyšuje výdavky. Napriek spomínanému štrajku je Mestské divadlo v Santiagu stále najstabilnejším operným domom v Latinskej Amerike.
Operné hlasy v Čile
Záujem o vokálnu hudbu v Čile spustila španielska sopranistka Isidora Zegers, veľká obdivovateľka Gioacchina Rossiniho. Narodila sa v Madride do vzdelanej rodiny a do Čile sa celá rodina presťahovala kvôli otcovia, ktorý šiel pracovať pre čílsku vládu.
Isidora bola dostatočne hudobne vzdelaná a tak sa rozhodla kultivovať a organizovať tamojší hudobný život, k čomu jej dopomohli aj blízke kontakty s vysokopostavenými mužmi a priateľstvá so známymi hudobníkmi, ako bol napríklad klavirista Federico Guzmán Frias či spomínaný Aquinas Ried. Spolu zakladala prvé národné konzervatórium a hudobný magazín El Semanario Musical. Angažovanie vo verejnom živote posmelilo i ostatné hudobníčky, aby sa vymanili zo stereotypného postavenia interpretiek a namiesto toho sa začali venovať komponovaniu či akademickej činnosti. Známymi skladateľkami sa stali Carmela Mackenna, Emma Ortiz, Marta Canales či Mary Luisa Sepulveda. Z tých mladších možno spomenúť Idu Vivado, Sylvie Soublette a Leni Alexander.
Ženy hrali prím aj v opernom speve. Legendárnym hlasom disponovala sopranistka Rayen Quintral, prezývaná indiánskou prezývkou Mapuche (Kvet ohňa). Potom ako ju vo svojej kancelárii počul spievať a pozvbudil impresário Ignacio Benitez Gallardo, tak si vzala hodiny u Emmy Ortiz a veľmi rýchlo si osvojila dôležité spevácke techniky. Už počas školy jej ponúkli výhodnú koncertnú zmluvu, preto z nej odišla. Debutovať pre nízky vek a nedostatok skúseností v Mestskom divadle v Santiagu nemohla, ale po vystúpení v konkurenčnom santiagskom Ústrednom divadle už nikto nepochyboval. Zrodila sa veľká hviezda a jej ďalšie kroky smerovali do Buenos Aires. Po návrate robila dlhé koncertné šnúry po Čile, pričom nasledovali koncerty v Uruguaji, Peru, Brazílii, Kube či Amerike. V New Yorku ju hostil Claudio Array, ktorý ju aj pripravoval na konkurz do Metropolitnej opery. Konkurz nevyšiel, Rayen zaspievala áriu Kráľovnej noci, ktorá ju neskôr preslávila, ale v ten čas pôsobila na komisiu neisto a nervózne, i keď sa im páčila farba jej hlasu. Niekoľko rokov potom žila v Mexiko City a spievala v miestnom rádiu, neskôr získala štipendium v Hamburgu, ako aj niekoľko ocenení. Po ďalšom návrate domov nemala už taký sýty hlas ako predtým.
Čílska vláda udelila Rayen štipendium, ktoré jej umožňovala skromne vyžiť. V posledných rokoch svojho života sa venovala pedagogickej činnosti a viedla zbor v psychiatrickej liečebni El Peral. Ohromná kariéra na jednej strane, nešťastie v láske na druhej. Osamelosť, depresie nad nevydarenými vzťahmi i manželstvami viedli k fyzickému zrúteniu. Rayen Quintral skonala po prevoze do nemocnice 4. októbra 1979.
Z mužských operných spevákov stojí rozhodne za zmienku Renato Zanelli. Vzdelanie dosiahol vo Švajčiarsku a Taliansku, kde absolvoval štúdium ekonómie a účtovníctva, odkiaľ sa navrátil do Čile kde istý čas pracoval na burze.
Opustil túto prácu a začal poberať hodiny spevu u profesora Angela Querzého. Rodina bola v šoku, bála sa straty finančnej istoty ich syna, avšak ten svojím talentom všetkých prekvapil a čoskoro debutoval v Mestskom divadle v Santiagu s úlohou Valentína vo Faustovi. V roku 1918 sa usadil v New Yorku, kde začal úspešnú kariéru spojenú s nahrávacou značkou Victor. Debut v Metropolitnej opere si zapísal už o rok neskôr v opere Aida, nakoniec tu zostal počas piatich sezón. Zdravotné dôvody, ktoré mu prerušili kariéru ho nakoniec doviedli k predčasnej smrti.
Ďalším slávnym krajanom bol Ramón Vinay. Ten bol pasovaný za Zanelliho nástupcu a spravil ešte famóznejšiu kariéru. V Metropolitnej opere odohral až šestnásť sezón (medzi rokmi 1945-1961) a už po jeho debute, v úlohe Dona Josého, ho mnohí predurčovali k veľkým veciam. Dodnes je považovaný nielen za najväčší čílsky operný hlas, ale podľa mnohých je aj najlepším Othellom v dejinách opery.
Ramón Vinay však stvárnil množstvo rozmanitých postáv ako napríklad Scarpiu, Falstaffa, Escamilla, Amonasra, Herodesa či Cania, no väčšina ho bude mať zafixovaného ako predstaviteľa tragického žiarlivca. A pritom sa k tejto postave dostal náhodne, keď musel v Metropolitnej opere zaskakovať za Torstena Ralfa, slávneho švédskeho tenoristu, ktorý v ten deň ochorel. Metropolitná opera sa mu potom na dlhý čas stala druhým domovom. Nie každému opernému spevákovi sa podarí urobiť takúto kariéru. Vlastne väčšina sa pohybuje iba na okraji priemernosti, iní zase nedostanú toľko možností, a len pár sa dostanú na hranicu legendárnosti.
Pri Ramónovi Vinay zahrali všetky okolnosti a tak sa mohla zrodiť legenda. Veľkou školou bolo pre neho účinkovanie v jednej putovnej opernej spoločnosti, kde spieval malé i veľké úlohy a hlavne sa naučil byť vytrvalý i trpezlivý. Malé zárobky mu až tak nevadili, keďže popritom úspešne rozbehol vlastnú výrobnú firmu. Spevu sa neprestal venovať, presedlal z barytónu na tenor a v roku 1943 debutoval v Mexiku City ako Don José v opere Carmen. S tou istou úlohou sa sa objavil po prvýkrát v New Yorku a tam začala aj jeho spolupráca s legendárnym dirigentom Arturom Toscaninim, ktorý o ňom povedal: „On je komplexný umelec, nádherný a neprekonateľný v roliach, ktoré vyžadujú silu a násilie.”
Jeho pochvaly mu zabezpečili ďalšie významné úlohy, angažmán v La Scale a výsostné postavenie v mnohých nahrávacích spoločnostiach. Širokú verejnosť ohuroval aj manželstvom s ďalšou opernou hviezdou Mobley Lushanya. Dojemné boli ich návraty do vlasti, v ktorej sa Ramón nikdy príliš nezdržal. V operných sezónach 1948, 1950, 1968, 1968, 1969 boli jeho vystúpenia v Mestskom divadle v Santiagu udalosťami roka, čo si aj on uvedomoval: „V túto chvíľu neexistuje v Čile šťastnejší človek ako ja, pretože nikdy nezneli slová krajšie ako tu medzi vami.” Ramón Vinay sa vrátil do Čile ešte v roku 1996, bohužiaľ už iba v podobe prázdnej telesnej schránky, ktorej tu usporiadali štátny pohreb.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
