Opera v Egyptě
Opera v Egypte
Za operou cestou necestou (11)
Verdi a Egypt
Keď egyptský panovník Isma’il Pasha plánoval veľkolepé otvorenie nového operného domu v Káhire, vedel presne, komu pripadne tá česť, aby skomponoval prvé uvedené dielo. Voľba padla na Giuseppe Verdiho, ktorého sa pokúšal osloviť už pri slávnostnej ceremónii spustenia Suezského prieplavu. Skladateľ vtedy odmietol, nemal vo zvyku komponovať príležitostné kusy. Panovník sa nevzdal tejto myšlienky, jeho skoro až posadnutosť Verdiho tvorbou súvisela s návštevou Paríža v roku 1840, kedy zhliadol operu Don Carlos. Zapôsobilo na neho spojenie zaujímavého príbehu a silnej dramatickej hudby. Vedel, že túto kombináciu chce raz priniesť aj do Egypta. Isma’il Pasha bol proeurópskym panovníkom. Po vybudovaní Suezského prieplavu povedal: „Moja krajina už nie je viac v Afrike, stali sme sa súčasťou Európy.“ Z iniciatívy egyptského panovníka sa zrodil plán uviesť premiéru od prominentného európskeho skladateľa a ešte ambicióznejšia snaha konkurovať európskym operným scénam s omnoho bohatšou tradíciou.
V okolí miesta, kde mal stáť nový operný dom, začal budovať široké bulváre, na ktorých by sa mohla promenádovať egyptská smotánka. Budova nadobúdala reálne kontúry a panovníkov sen sa zhmotňoval. Potreboval však silné dielo, s ktorým by mohol operu otvoriť. Skladateľa mal už dávno vysnívaného. Egyptské publikum na Verdiho hudbu reagovalo pozitívne, rovnako vrelého prijatia sa taliansky maestro dočkal aj zo strany privilegovanej vrstvy: kráľovskej rodiny a zahraničných diplomatov pôsobiacich v Egypte. A to už bolo niečo, na čo aj Verdi počul. Vysoký honorár (okolo 150.000 frankov), dobré podmienky k naštudovaniu, nákladná produkcia, možnosť prezentovať sa pred novým potencionálnym okruhom mecenášov aj súhlas s podmienkou uvedenia diela po premiére vo zvyšku sveta.
Verdiho presvedčenie ísť do projektu stúpalo, ale toto rozhodnutie výrazne podporilo až odporúčanie jeho libretistu Camille du Locle, ktorý sa poznal s parížskym egyptológom Augustom Mariettom. Ten poskytol námet na operu: príbeh o etiópskej otrokyni Aide. Verdimu učaroval nielen prepracovaný dej, ale hlavne do detailov rozpracované charaktery hlavných postáv. Libreto zveril svojmu ďalšiemu spolupracovníkovi Antoniovi Ghislanzoniovi. Skladateľovi sa páčil impulz z príbehu, kde mali byť veľkolepé scény, ale i intímne sólové vystúpenia. Verdi nenechal pri zachovaní pravdovravnosti egyptských reálií nič na náhodu. Konzultoval ich s Mariettom, ktorému kládol mnoho otázok ohľadne náboženstva a viery Egypťanov v posvätný účinok hudby, a zaujímalo ho, akú úlohu v tom zohrávajú kňažné a rôzni bôžikovia. Debaty sa točili aj okolo autentickosti kostýmov, šperkov a rekvizít.
Operu Aida Verdi skomponoval pomerne rýchlo, od začatia až po posledné korektúry uplynul iba rok, ale následné problémy s produkciou natiahli cestu k jej uvedeniu. Časť kontraktu, v ktorom stálo, že dielo musí byť dokončené do januára 1871, Verdi splnil, premiéra vo februári však bola vážne ohrozená pre prusko-francúzsky konflikt. Ten prenikol až do Paríža, ktorý pruské vojská izolovali od zvyšku Francúzska a sveta. Egyptský panovník bol zúfalý. Nič nebolo pripravené tak, ako pôvodne zamýšľal. Vďaka komunikácii prostredníctvom teplovzdušného balóna, cez ktorý si s parížskymi spolupracovníkmi vymieňal listy, sa dozvedel, že pôvodne plánovanú premiéru nestihnú. Aspoň Verdiho poprosil, aby odsunul už dohodnuté uvedenie opery Aida v Miláne. Verdi s tým súhlasil, hoci podľa zmluvy nemusel. Medzitým otvorili národnú egyptskú operu – Khedivial Opera House – iným Verdiho dielom, Rigolettom.
Ihneď po skončení vojny sa obe strany rýchlo pustili do práce. S dodaním kostýmov ani s hudobným naštudovaním orchestrom Cairo Opera Impresário neboli žiadne problémy, tie nastali až pri obsadzovaní speváckych partov, keďže medzitým si niektorí predstavitelia začali plniť ďalšie záväzky. Na premiére opery Aida nemohla spievať predstaviteľka hlavnej úlohy Aidy, česká sopranistka Tereza Stolzová, ktorú nahradila Antonietta Pozzoni. Stolzová stvárnila Aidu pri jej európskej premiére v La Scale a do Egypta sa dostala až v sezóne 1873/1874, kedy si vyjednala skutočne lukratívne finančné podmienky.
Svetová premiéra opery Aida v Káhire sa nakoniec konala 24. decembra 1871, a to v honosnom štýle, hoci bez prítomnosti samotného Verdiho, ktorý pre strach z morskej choroby do Egypta nevycestoval. Jeho dielo však strhlo celé publikum, búrlivý potlesk a pokriky „Bravó“ smerovali aj k Isma’ilovi Pashovi. Práve vďaka neústupčivosti egyptského panovníka, geniálnej hudbe Giuseppe Verdiho, strhujúcej dráme Antonia Ghislanzoniho a puntičkárskemu zapojeniu všemožných detailov z egyptskej kultúry vzniklo stabilné repertoárové dielo uvedené po celom svete (do dnešných dní vykonané vo viac ako sto tridsiatich operných domoch).
Požiar stopol progres
Operný dom v Káhire úspešne pokračoval v honosných produkciách, a možno by sa podarilo splniť aj odvážnu víziu Isma’ila Pashu, keby v roku 1971 opera nevyhorela. Po dobu sedemnástich rokov bola Káhira bez operného domu. Panovníci nemali záujem riešiť túto situáciu, alebo nenašli na to potrebné financie. Nakoniec musela prísť pomoc zvonka. Finančné prostriedky potrebné na dokončenie novej budovy egyptskej opery vyjednal prezident Husní Mubárak počas svojej návštevy v Japonsku v roku 1983. Po schválení podpory od japonskej vlády začala výstavba, ktorá trvala päť rokov.
Slávnostnej ceremónie 10. októbra 1988 sa zúčastnil aj cisárov mladší brat, princ Tomohito of Mikasa, ktorý sa stal svedkom prvého uvedenia tradičného japonského ceremoniálu Kabuki na území Afriky. Operný dom v Káhire svojou prestížou síce nekonkuruje La Scale či Metropolitnej opere, ale spĺňa požiadavky na súčasnú modernú produkciu. Budova opery má dve koncertné sály, v tej prvej pre 1.300 divákov sa hrávajú okrem opier i symfonické koncerty a divadelné predstavenia, malá sála má 350 miest a je určená pre komorné koncerty. Do Egypta začali znovu chodiť významní umelci, pričom sa podarilo vzkriesiť aj domácu scénu, ale arabská jar, teroristické útoky a politický prevrat stopli sľubný rozvoj, a egyptská operná scéna sa opäť ocitla na začiatku svojej cesty.
Revolúcia v Egypte
Plán to bol smelý a krok logický. Do Egypta chodili tisícky turistov ročne a pri starobylých chrámoch a pyramídach sa priam núkali scenérie pre produkciu výpravných operných diel. V starobylom mestečku Luxor sa na pozadí chrámov Deir el-Bahari a Hatšepsut odohrali veľkolepé predstavenia opery Aida. Teroristické útoky dali stopku týmto predstaveniam. Do krajiny sa vniesla politická destabilizácia, narastala nespokojnosť obyvateľov, kulminovala agresivita, zahraniční mecenáši a sponzori mizli, turistov ubúdalo, situácia sa stávala čoraz neúnosnejšou a chaotickejšou. Vtedajší riaditeľ národnej opery v Káhire Abdel-Moneim Kamel musel reagovať. Snažil sa otvoriť operu pre širšie sociálne vrstvy, no napriek tomu sa inštitúcia čoraz viac uzatvárala pred okolitým svetom. Hustnúca atmosféra sprevádzaná vlnou násilností si vyžiadala mnoho obetí. Obyvateľstvo prinútilo politikov na čele s prezidentom Mubárakom rezignovať, ale občianska spoločnosť sa rozštiepila.
Nová riaditeľka inštitúcie Ines Abdel-Dayem bola postavená pred nesmierne ťažkú úlohu. Musela čeliť kríze na pozadí masívnych protestov v krajine. Na rozdiel od svojho predchodcu bola úspešná v tom, že sa jej podarilo pritiahnuť do opery nových a mladších divákov. Odolala aj tlaku fundamentálnej politickej skupiny Moslimské bratstvo, ktoré chcelo zakázať hudbu v celom Egypte. Nezľakla sa, ale vyzvala zahraničných veľvyslancov a pracovníkov mnohých kultúrnych stredísk, aby zostali a pomohli egyptským umelcom v neľahkých časoch. Operný súbor pokračoval napriek zníženým pracovným stavom a zníženým dotáciám. Svojím entuziazmom si Ines Abdel-Dayem získala sympatie po celej Káhire, ministerstvo kultúry ale zastávalo iný názor a riaditeľku opery prepustilo. To už bola posledná kvapka pre rozzúrené obyvateľstvo. Začali ďalšie masívne protesty, ktoré sa tentoraz týkali samotnej opernej inštitúcie.
Svoj pohľad na túto situáciu podala vo vyhláseniach pre egyptskú tlač aj Abdel-Dayem: „Opera bola červenou čiarou, dôležitým prvkom, ktorý naštartoval všeobecnú nespokojnosť umelcov a nahneval všetkých Egypťanov. Útok na operu vnímali ako útok na ich národnú identitu.“ Protesty nakoniec vyústili do zosadenia prezidenta Muhammada Mursího, a Ines Abdel-Dayem bol ponúknutý post ministerky kultúry, čo ona odmietla a vyžiadala si späť svoje staré miesto, na ktorom je činná dodnes.
Hoci situácia v Egypte rozhodne nie je stabilná, slová idúce z úst odvážnej riaditeľky Káhirskej opery potvrdzujú odhodlanie vytrvať v budovaní demokratickej spoločnosti: „Viem, čo je príčinou kritiky voči mojej osobe. Niektorým poslancom z islamskej Al-Nour Party sa nepáči skutočnosť, že som žena, umelec a hlavne človek, ktorý propaguje hudbu a tanec. A nezabúdajme ani na to, že v priebehu môjho pôsobenia vo funkcii generálnej riaditeľky Káhirskej opery som nikdy nepodľahla nátlaku konzervatívnej náboženskej ideológie. Nezasiahla moje rozhodnutia a môj program, a nezasiahne ani moju ďalšiu víziu v budúcnosti.“
Operný hlas Egypta
Z Káhirského konzervatória vyšlo množstvo operných talentov, no ak by sme mali sústrediť pozornosť iba na jeden jediný, tak rozhodne na sopranistku Ratibu El-Hefny. Vyrastala v hudobníckej rodine, jej otec Mohamed Ahmed Hefny pôsobil ako hudobný teoretik, ktorý publikoval okolo štyridsaťpäť hudobných kníh. Po svojej mame a starej mame zdedila nielen vášeň pre vokálnu hudbu, ale aj nemecký pôvod, vďaka ktorému si rýchlo osvojila nemecký jazyk. Pôvodne študovala klavír, ale omnoho väčší záujem prejavovala o spev a arabskú hudbu. Stvárnenie postavy Hanny Glawari v operete Veselá vdova bolo jednou z prvých, ktorou zaujala. Výnimočnosť situácie spočívalo aj v uvedení v arabčine. Predtým sa v arabskom jazyku spievali z opery iba niektoré árie alebo rôzne fragmenty.
Od interpretácie Ratiby El-Hefny začalo byť mnoho opier iniciovaných v arabských prekladoch, ako napríklad La traviata, Rigoletto, Čarovná flauta či Orfeus a Eurydika. Samotná Hefny uprednostňovala naštudovanie z originálov, k čomu sa vyslovila veľmi striktne: „Aby som povedala pravdu, nemám rada preložené opery. Keď som spievala fragmenty z Verdiho Aidy v arabčine, nemala som rovnaký pocit, ako keď som to spievala v taliančine. Myslím si, že každá opera je silne spojená s jazykom, v ktorom bola pôvodne napísaná, každý jazyk má svoju vlastnú muzikálnosť a hrá dôležitú úlohu pri samotnom naštudovaní.“
S výslovnosťou nemala nikdy problém, komunikovala plynulo v angličtine, nemčine, francúzštine a taliančine. Táto polyglotnosť bola príznačnou pre staršiu generáciu egyptských spevákov, za čo do veľkej miery môže práve panovník Isma’il Pasha a jeho proeurópske vedenie krajiny.
Ratiba El-Hefny študovala operný spev v Mníchove a v Berlíne a stala sa prvou egyptskou opernou speváčkou promovanou na medzinárodnom hudobnom ústave. Po návrate do vlasti sa ujala mnohých významných funkcií: stala sa rektorkou na Inštitúte arabskej hudby, dekankou Vysokej školy arabskej hudby, zakladateľkou prvého detského zboru v Egypte, vedúcou Národného arabského hudobného telesa, prvou predsedkyňou novej Káhirskej opery (Cairo Opera House).
Ani vykonávanie týchto funkcií jej nezabránilo pokračovať v úspešnej speváckej kariére, ktorú lemovalo viac ako päťsto operných predstavení. Mohutný hlas Ratiby El-Hefny mohlo obdivovať aj európske publikum v Ríme, Berlíne a Belehrade i v bratislavskom Primacionálnom paláci, kde vystúpila v roku 1971 so svojím piesňovým recitálom.
Za rozhodnutím ukončiť kariéru nestáli nahromadené úradnícke povinnosti, ale to, že nasledovala svojich do dôchodku odchádzajúcich speváckych kolegov Hassana Kamiho a Sobhi Bedeir: „Pripomenula som si slová Mohammeda Abdel Wahaba, ktorý raz povedal – inteligentný umelec opúšťa umeleckú dráhu na vrchole. Vďaka tomu si ľudia uchovajú v pamäti jeho najlepšie okamžiky namiesto toho, aby sa stali svedkami prirodzeného zhoršenia jeho vokálnych schopností,“ povedala po oznámení, že končí s vystupovaním. V rozhovoroch tiež pripomenula, že z mladších spevákov a speváčok nenašla nikoho, s kým by precítila radosť a vášeň, aké pociťovala so svojou generáciou. K mladým operným interpretom však bola zhovievavá a podporovala ich až do svojej smrti: „Máme mnoho talentovaných umelcov, musíme im len otvoriť dvere a podporovať ich, pretože predstavujú budúcnosť našej kultúry,“ bolo jedno z niekoľkých povzbudzujúcich vyjadrení Ratiby El-Hefny, ktorá zomrela v roku 2013.
Egyptskí skladatelia
Po revolúcii v roku 1952, namierenej proti egyptskému kráľovi Farúkovi, sa vo všetkých inštitúciách odstraňovali posledné zvyšky konštitučnej monarchie. Egypt sa stal modernou arabskou krajinou, kde sa čoraz viac objavovali západné prvky. Hudobná akademická obec nebola výnimkou. Toto implementovanie sa týkalo repertoárov, integrácie európskych nástrojov do orchestrov, ako aj zdôrazňovanie dôležitosti notových záznamov, ktoré sa začali oveľa viac používať popri rozšírenej ústnej tradícii, čím sa zvyšovala hudobná gramotnosť.
Vplyv západnej hudby sa objavuje už pri prvej generácii egyptských skladateľov, z ktorej najznámejším predstaviteľom sa stal Hasan Rashid. Začínal s husľami ako osemročný a neskôr pridal operný spev. Hoci o jeho živote nemáme príliš veľa informácií, vieme, že popri venovaní sa hudbe vyštudoval poľnohospodársku univerzitu v Anglicku a preslávil sa najmä tým, že skomponoval vôbec prvú egyptskú operu Antony’s Death na základe libreta jedného z najznámejších arabských básnikov a dramatikov Ahmeda Shawqiho. Fragmenty z tejto opery boli uvedené už v roku 1942, ale celého naštudovania sa publikum dočkalo až v roku 1973. Kritici tomuto dielu vyčítali možno príliš veľkú imitáciu melodickej línie talianskej opernej tradície pucciniovského a verdiovského typu, čo vzhľadom na obľubu oboch skladateľov v Egypte bolo prirodzené.
Za zmienku stojí tiež skladateľ Zakariyya Ahmad, tvorca viac ako päťdesiatich šiestich operiet, ktorý stál za zrodom prvého egyptského muzikálu Onshoudat Al-Fouad.
Mnoho egyptských komponistov sa uchytilo vo filmovej hudbe – nesmrteľné melódie pochádzajú z pera Farid al-Atrasha, v súčasnej vlne patrí významné miesto Rageh Daoudovi. Za jedného z najväčších egyptských skladateľov 21. storočia je považovaný Aziz El-Shawan. Pôvodne študoval husle ako žiak maestra Josepha von Aubervona, jedného z absolventov legendárneho Jana Kubelíka, a pravdepodobne by sa z neho stal husľový virtuóz, keby sa mu neprihodil úraz na ľavej ruke. Hudbu neopustil, namiesto huslí začal študovať klavír, hudobnú teóriu a kompozíciu. Osvojil si vlastný kompozičný jazyk s dôrazom na lyrickosť melódií s použitím bohatej chromatiky v harmonickej zložke.
Inšpiráciu nachádzal aj v ľudovej hudbe, ktorú zasadzoval do epických orchestrálnych pasáží, ale gro jeho tvorby je ovplyvnené európskou tradíciou. Toto tvrdenie dokazuje svedectvo jeho dcéry, etnomuzikologičky Salwa El-Shawan Castelo-Branco: „Otec nám doma zakazoval počúvať iných skladateľov než tých zo západu. V čase mojich rodičov bol Egypt skutočne kozmopolitný. Žili tam Gréci, Taliani, Arméni, Francúzi, teda až do začatia Suezskej krízy, ktorá priniesla vzostup nacionalizmu a znárodňovania súkromných spoločností. Mnohí kresťania aj židia museli odísť.“
Tým, že zastával mnoho administratívnych pozícií s diplomatickým charakterom, si vybudoval styky so zahraničnými skladateľmi. Vďaka pôsobeniu v Soviet Cultural Center v Káhire sa spoznal s Dmitrijom Šostakovičom, Karom Karayevom, Uzeirom Hadžibekovom či Aramom Khachaturianom. Arménsky skladateľ navštívil Káhiru a po vypočutí niekoľkých skladieb pozval El-Shawana, aby u neho študoval na moskovskom konzervatóriu. El-Shawan obohatil dejiny egyptskej opery dvoma dielami: Antara a Anas el-Wugood (skomponovaná na základe príbehov z Tisíc a jednej noci).
Súčasným najhrávanejším egyptským skladateľom je Mohammed Fairouz žijúci v USA.
Je autorom dvoch opier, ktoré majú výrazný politický charakter. Jeho prvá opera, Sumeida’s Song, na základe hry dramatika Tawfiqa al-Hakima, sa zaoberá témou krvnej pomsty. Hlavný hrdina Alwan sa po rokoch vracia späť ku svojim konzervatívnym rodičom. Silný príbeh o pretrvávajúcom násilí v egyptských rodinách je sprevádzaný nekompromisnou až radikálnou hudobnou rečou – niektoré časti sú vystavané na štvrťtónoch z egyptských stupníc. Fairouz tým kontrastoval starý a nový svet v konflikte medzi dvoma generáciami.
K spracovaniu svojej druhej opery, The New Prince, si vybral námet úspešného amerického bestselleristu Davida Ignatiusa, ktorý spracoval slávnu knihu The Prince od talianskeho mysliteľa Niccoló Machiavelliho. Fairouz sa naďalej zaoberá sociálnymi a politickými témami. Približne pred rokom oznámil, že pracuje na ďalšom opernom diele, v ktorom sa chce zamerať na život pakistanského štátnika Zulfikara Ali Bhutto a jeho dcéry – ministerky Bénazír Bhuttovej.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
