Operní kamenolom překonává krizi

Pavel Unger, 13.07.2014 0:00

Operný kameňolom prekonáva krízu

Za devätnásť rokov existencie si Operný festival v burgenlandskom St. Margarethen získal nielen pevné miesto na mape stredoeurópskych letných slávností, ale aj kredit unikátneho podujatia pod voľnou oblohou. Servíruje produkt v rámci opery špecifický, zacielený na široké vrstvy návštevníkov. Rímsky kameňolom a v ňom uprostred skalísk umiestnené divadlo s fascinujúcou prírodnou kulisou, oslovuje predovšetkým diváka, ktorého prioritou nie je vychutnávanie hudby a hlasov v regulárnej akustike. Komu postačí vnímať populárny titul prostredníctvom komplexného vizuálneho obrazu, kto toleruje ozvučenie, skrytý orchester s neviditeľným dirigentom a komparz kamuflujúci zbor, tak vďaka svetelným a farebným efektom, projekciám a pyrotechnike, si príde na svoje. Aj s obligátnym bonusom v podobe neodmysliteľného ohňostroja.Či presne tento inscenačný trend bude na festivale pokračovať, je otázne. Intendant Wolfgang Werner, ktorý prišiel roku 1996 s geniálnou myšlienkou zúročiť jedinečný priestor kameňolomu aj pre operné umenie, vyhlásil začiatkom júla insolventnosť. Na privátnej báze fungujúca spoločnosť priznala, že ani napriek podpore krajinskej vlády (rakúsky štát sa odmietol v tejto veci angažovať), sa v stave niekoľkomiliónového finančného deficitu neudrží nad vodou. Hrozbu, visiacu nad neuskutočnením avizovanej tohtoročnej produkcie Verdiho Aidy (už pred termínom premiéry bolo na dvadsať tri večerov predaných okolo osemdesiat tisíc lístkov), si najviac uvedomil vlastník kameňolomu, Nadácia Esterházy. Preto operatívne zaktivizovala nedávno založenú spoločnosť Arenaria a okamžitým vložením 1,3 milióna eur garantovala tohtoročnú sériu predstavení. Aj napriek tomu, že nie je vyslovene produkčnou firmou a jej poslaním je sprístupňovanie historických lokalít rodiny Esterházyovcov, zobrala záruku aj nad nasledovným ročníkom s novou inscenáciou Pucciniho opery Tosca.

Premiéra Aidy (tretej v histórii festivalu) sa teda uskutočnila 9. júla podľa pôvodného plánu. Napriek veľmi chladnému, hoci hviezdnatému večeru, sa hľadisko s kapacitou štyritisíc sedemsto sedadiel zaplnilo do posledného miesta. Keď sa dvadsaťpäť minút po polnoci predstavenie pri cca 14-stupňovej teplote skončilo, preriedenie diváckych radov bolo len minimálne. Aj tento fakt hovorí o mimoriadnej obľube festivalu v St. Margarethen medzi internacionálnym publikom. V tomto type inscenácií nie je dominantnou hudobná a spevácka zložka, ale vizuálna. Možnosti, ktoré núka sedemdesiat metrov široké a mohutnými skalami obklopené pódium, pozná najlepšie stály scénograf Manfred Waba. Po jeho boku sa vystriedali viacerí režiséri, pričom po vlaňajšej Bohéme sa opäť vrátil hollywoodský filmár Robert Dornhelm. Zatiaľ čo Pucciniho operu mal už vopred prelúskanú z filmovej verzie (s Annou Netrebko a Rolandom Villazónom), Aida bola preňho novou látkou. Pri jej realizácii sa oprel o príbuznú koncepciu. Prepojením divadelných a filmových prostriedkov sa snažil makroskopický vnem javiska a okolitej scenérie doplniť o pohľad okom kamery. Projekcie sa stali aj v kamenných divadlách obligátnym nástrojom režisérov, no Dornhelmova metóda ide predsa len trocha ďalej. Nezapiera sa v nej duša filmára, takže na mnohých miestach paralelne s operným divadlom bežia na kamenných stenách 3D projekcie, vypovedajúce o hereckom a emočnom detaile, najmä tvárovej mimike sólistov.

Okrem toho sa „širokorozchodná“ scéna, ktorá sa pri zmenách obrazov striedavo roztvára a uzatvára (na horizonte vznikajú nové hracie priestory), mení aj pomocou projekcií. Jej dominantou je takmer dvadsať metrov vysoká, rôzne zužitkovaná sfinga. Z jej krku spieva napríklad svoj part Kňažka, z temena hlavy zasa záverečný výstup Amneris (dablérka), stojaca nad tiež vo výške sa nachádzajúcou hrobkou. Popri fixných ale posúvateľných scénických elementoch (stĺpy, paláce, sfingy, pyramídy a podobne) oživujú javisko projekcie evokujúce interiéry, tečúcu hladinu Nílu či farbami reflektujúce atmosféru obrazov. Triumfálny pochod pozoruje divák najskôr ako v kine, vzápätí sa z priľahlých priestorov po ľavej strane hľadiska začne odvíjať celá pozlátená ceremónia naživo a pokiaľ je to z hľadiska plynúcej hudby potrebné, tak odznova. Skutočné kone samozrejme chýbať nemôžu. Toto všetko korešponduje so zámerom navnadiť diváka opulentnou výpravnosťou, kde koketovanie s gýčom je regulárnou metódou práce. Koniec druhého dejstva je zároveň začiatkom ohňostroja (sprevádzaného pokračujúcou orchestrálnou úpravou scény Gloria all´Egitto), ktorého prítomnosť neovplyvnili ani finančné suchoty. Publikum ho chce a hlas ľudu, hlas boží. Druhá polovica večera už pôsobí koncentrovanejšie a najmä v nílskej scéne ale aj v závere dosahuje dramatický vrchol.Po hudobnej stránke inscenáciu naštudoval a premiéru dirigoval Viedenčan Alfred Eschwé. Dirigent má v prípade produkcií v St. Margarethen ešte komplikovanejšiu a zodpovednejšiu úlohu, pretože s orchestrom a zborom sa nenachádza v „jame“ pod pódiom. Pre publikum sú neviditeľní (ak nerátame veľký monitor nad zadnou časťou hľadiska a zopár filmových strihov na jeho tvár) a rovnako sólisti nemajú priamy kontakt s jeho taktovkou. Aj odhliadnuc od toho, koncepcia Alfreda Eschwého mi pripadala pomerne rozvláčna a nie dostatočne diferencovaná v tempách, najmä v prvej polovici večera. Na druhej strane je pozoruhodné, že aj pri ozvučení znel orchester v pomerne širokej dynamickej škále, nevynímajúc intímne scény v piane. Festivalový orchester a zbor bol tak ako po minulé roky tvorený inštrumentalistami a spevákmi zo Sedmohradska, Banátu a Moldavska. Nemé tváre štatistov, nahrádzajúcich na javisku zbor, obzvlášť v tomto diele a jeho vyslovene iluzívnom poňatí pôsobili rušivo.Sólistické obsadenie premiéry síce netvorilo spevácku „prvú ligu“, zväčša však bolo v značnej miere akceptovateľné. Najznámejšou tvárou premiéry bola Američanka Kristin Lewis v titulnej postave, ktorej mladodramatický soprán znel farebne a emotívne, dokázal vložiť do partu lyrickú nehu (štíhle, koncentrované piana) i dramatický vzruch. Azda jediné, čím nemilo prekvapila, bola nádychom rozdrobená fráza pri stúpaní na vysoké C v árii O patria mia. Tenorista Martin Muehle (Radames) nezačal najlepšie. V árii Celeste Aida znel jeho dramatický tenor v intonácii labilne (a trvalo pomerne dlho, kým nadobudol istotu), do vysokého B vstúpil s istým napätím a držal ho krátko. Nepochopiteľne (ktovie, z koho hlavy pochádzal tento devalvujúci nápad) záverečné tóny „vicino al sol“ vzápätí zopakoval v hovorovej polohe. Tretie a štvrté dejstvo už spieval uvoľnene, frázoval presne a upútal pevnosťou a leskom nielen stredov, ale aj výšok. Herecky však pôsobil až priveľmi konvenčne.Annunziata Vestri bola pomerne lyrickou Amneris s príjemnou mezzosopránovou farbou, štýlovým legátom a pre tento veľmi náročný part aj potrebnou plnosťou výšok. Predsa len vypäté dramatické miesta v záverečných dejstvách aj napriek mikroportovému zosilneniu dávali tušiť, že hlasu chýba viac energie a objemu. Dosť nevyvážene znel Amonasro ruského barytonistu Alexeya Dedova, u ktorého sýtu a tmavú strednú polohu kazilo forsírovanie výšok. Jeho výslovnosť taliančiny bola doslova hrôzou. Z dvoch predstaviteľov basových úloh vyššie staviam výkon Ramaza Chikviladzeho ako Egyptského kráľa než timbrovo svetlejšieho a neraz značne rozkolísaného Lucu Dall´Amico v úlohe Ramfisa. Na rozdiel od Giorgia Trucca (Posol) príjemne znel soprán Rosanny lo Greco ako Kňažky.Podľa otváracieho príhovoru (večer uviedla rakúska top moderátorka Barbara Rett) zdá sa, že kríza spôsobená insolventnosťou doterajšieho prevádzkovateľa festivalu je zažehnaná. Dvadsať tri predstavení Aidy sa – pokiaľ to počasie dovolí – uskutoční. O rok naplánovala spoločnosť Arenaria Pucciniho Toscu, ktorej sa hudobne ujme vo svete čoraz úspešnejší dirigent Michael Güttler. Réžiu prevezme opäť Robert Dornhelm, no na poste scénografa nahradí Manfreda Wabu Johannes Leiacker. Azda teda zaveje do St. Margarethen nový vietor. Do istej miery už aj potrebný. Každopádne nech aj nad Toscou „krásne svietia hviezdy“.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Giuseppe Verdi:
Aida
Hudobné naštudovanie: Alfred Eschwé
Dirigent: Alfred Eschwé (alt. Wolfgang Gröhs / Kalman Szennai)
Réžia: Robert Dornhelm
Scéna: Manfred Waba
Kostýmy: Susanne Özpinar
Lightdesigner: Michael Grundner
Videoprojekcie: Klaus Hundsbichler
Choreografie: Alessandra Panzavolta
Festspielorchester der Opernfestspiele St. Margarethen
Bewegungschor und Komparserie – Opernfestspiele St. Margarethen
Premiéra 9. júla 2014 Opernfestspiele St. Margarethen

Aida – Kristin Lewis (alt. Yannick-Muriel Noah / Marta Brivio)
Amneris – Annunziata Vestri (alt. Rossana Rinaldi / Silvia Beltrami)
Radames – Martin Muehle (alt. James Lee / Paul O’Neill)
Amonasro – Alexey Dedov (alt. Boris Trajanov)
Ramphis – Luca Dall’ Amico (alt. Josef Benci)
König – Ramaz Chikviladze
Priesterin – Rosanna lo Greco (alt. Manuela Leonhartsberger)
Bote – Giorgio Trucco