Operní novinka v SND Bratislava: Cikkerův Mistr Scrooge

Mister Scrooge a tiene novej produkcie

Nevyslovím nič objavné, ak register pôvodných slovenských operných diel označím za veľmi skromný. Odhliadnuc od Jána Levoslava Bellu a na nemecký text skomponovaného Kováča Wielanda, sporných pokusov Figuša-Bystrého, Rosinského, či prvých diel Ladislava Holoubka, skutočné dejiny slovenskej opery sa začali písať až príchodom dvoch skladateľov v polovici minulého storočia – Eugena Suchoňa a Jána Cikkera. Jednoducho, nemáme svojho Glinku a Musorgského, Smetanu a Dvořáka, Erkela či Moniuszka…

Eugen Suchoň vstúpil autorsky na divadelné dosky roku 1949 Krútňavou, Ján Cikker o päť rokov neskôr Jurom Jánošíkom. Začínali sme teda na poli „moderny“. A tá, či je národná alebo nenárodná, si cestu k divákovi hľadá oveľa ťažšie. Obaja spomenutí skladatelia majú aspoň to šťastie, že ich opery na našich pódiách ako-tak rotujú. Iní sa divadelných reedícií dožili len zriedka. Handicapovaným sa patrí pomáhať. Aj keď ide „len“ o umelecký druh. Dvadsiate storočie v povedomí slovenského publika, a nota bene domáca tvorba, takou je. Prirodzeným stimulom k podávaniu rúk sú jubileá tvorcov. Jedno z nich bude ešte päť týždňov aktuálne. Storočnica Jána Cikkera, autora deviatich opier, ktoré v intervale rokov 1954 – 1987 premiérovali nielen slovenské, ale aj české (Coriolanus a Vzkriesenie – Praha) a nemecké (Mister Scrooge – Kassel, Hra o láske a smrti – Mníchov) operné domy.

Najkonkrétnejšou pomocou sú však kvalitné naštudovania diel. Tvorivý život Jána Cikkera nesprevádzali len slnečné dni. Pozitívom jeho doby bolo, že dramaturgiu divadiel neurčovali komerčné záujmy a považovalo sa za samozrejmé dať novinkám priestor. Napríklad v sedemdesiatych rokoch sa len v bratislavskej opere inscenoval Cikker štyrikrát. Skladateľ na druhej strane ťažko niesol prvotné odmietnutie Mistra Scroogea, písaného na námet Dickensovej novely Vianočná koleda. Koncom 50.rokov vtedajšie vedenie bratislavského divadla a Zväz slovenských skladateľov, posvätení stanoviskom komunistickej moci, záporný postoj k partitúre zdôvodnili obligátnou frázou – „nezodpovedá ideovým potrebám socialistickej spoločnosti“. Neskôr ústami Vasiľa Biľaka vysvitlo, že konali na základe dezinformácií…

Po pätnástich rokoch od ostatnej premiéry Vzkriesenia sa partitúra Jána Cikkera vrátila na dosky SND 18. novembra. Tentokrát išlo o Mistra Scroogea, ktorý na nich mal takmer polstoročnú absenciu. Medzitým ho spoznalo publikum košickej (1984) a banskobystrickej (1997) opery. Skladateľovo rodisko, Banská Bystrica, sa stalo len nedávno svedkom prvého slovenského naštudovania Coriolana. V hudobnom a vizuálnom tvare, ktorý v našich reláciách možno označiť za výnimočný. Mistra Scroogea však pri aktuálnom bratislavskom návrate také šťastie nepostretlo. Pôdu k novému naštudovaniu pripravilo vedenie súboru, keď do rodného listu zapísalo mená dirigenta Dušana Štefánka, režisérky Andrey Hlinkovej a výtvarníčky Miriam Struhárovej. Obe dámy patria k mladej generácii, dalo sa teda predpokladať, že do vizuálneho tvaru zakódujú znaky hudobného divadla 21. storočia. Nestalo sa.

Andrea Hlinková sa síce v predpremiérovom rozhovore s neobvyklou suverenitou opuncovala za vyznávačku striedmo modernej opernej réžie a údajne u nikoho zo starších kolegov moderné trendy nezaznamenala, realita je však  opačná. Nie tam je však hlavný problém jej Mr.Scroogea. Tkvie väčšmi v tom, že režisérka nenašla zaujímavý a originálny kľúč k výkladu príbehu „večera, noci a rána“ (pod týmto názvom sa uskutočnilo prvé nemecké uvedenie opery) a k rozohraniu radikálnej duševnej premeny hlavného hrdinu. Išla skôr po povrchu, viac popisovala, farbila, líčila, než analyzovala. Hororové prvky pôsobili ilustračne, nie však psychologicky hĺbavo. Kameňom úrazu je scéna Miriam Struhárovej, ktorá zmeny obrazov a prechody z reality do sveta vízií riešila priam otrocky, monotónnym spúšťaním a vyťahovaním zadnej opony. Svetelná réžia ostala nevyužitá, divák by sa aj bez farebných charakteristík synovcovej a pisárovej dovtípil, o ktorú z nich počas vianočnej večere ide. Aj pisár Bob mohol mať civilnejší kostým. Ak zámerom bolo Scroogeov dom vnímať ako jeho pomyselnú hrobku (v závere sa skutočne mŕtvy hrdina stráca pod príklopom), tak  schody azda symbolizujú skôr únik, než bezvýchodiskový priestor. Napokon aj titulná postava po precitnutí z ťažkých duševných útrap má snahu opustiť svoj svet a otvoriť sa okoliu. Hoci smrť mu v tom zabráni. Líčenie nabielo tiež mohlo postačiť ako informácia, že ide o vidiny Scroogea, všetky ich scény ozvučovať (navyše nekvalitne) bolo kontraproduktívne. Prízrak Marleya s maskou smrtky a obrovskou kosou v ruke sploštil najmä záverečnú scénu Scroogeovej katarzie. Opakované projekcie sneženia, divadelná hmla, zvuková ilúzia fujavice a podobné opozerané triky tiež nesvedčali o kreativite v duchu súčasných inscenačných trendov.

Ďaleko od vytúženého cieľa zakotvilo hudobné naštudovanie Dušana Štefánka. Inštrumentačne a farebne  diferencovaný rukopis, vyzbrojený dôslednou motivickou technikou, je hybnou pákou drámy. V orchestri je zašifrovaných dosť kontrastných polôh, reagujúcich na meniaci sa prerod hrdinu a sprievodné psychologické javy, zrkadlí sa v ňom náladová nestálosť, meditatívnosť aj emotívnosť. Hudobná príprava si azda vyžadovala dlhší čas, aby načrela hlbšie do výrazových a dynamických rovín partitúry. Na premiére prezentovaná podoba pripomínala väčšmi skicu, než vybrúsené detaily.

Spevácke obsadenie inscenácie je bez alternácií, pričom najväčšiu záťaž nesie predstaviteľ titulnej postavy. Part, pohybujúci sa na pomedzí barytónu a basu, rozsahom vyhovoval Petrovi Mikulášovi, navyše skúsený spevák mohol v Scroogeovi zúročiť svoju schopnosť psychologickej drobnokresby. Nie všetko mu však na premiére vyšlo. Sčasti možno aj dôsledkom nie stopercentnej zdravotnej dispozície, no tiež z dôvodov nepresvedčivého režijného vedenia. Mikuláš bol priveľmi patetický, vonkajškovo deklamačný, gestá mohli byť zvnútornenejšie. Vokálne nie vždy bol celkom zrozumiteľný a v dramatickejších sekvenciách mu chýbala aj sila hlasu na preklenutie symfonických orchestrálnych vzopätí. Ďalšie postavy sú oveľa menšie, no dajú sa z nich vykresať vokálne aj herecky presné typy. Jozefovi Kundlákovi pisár Bob vyšiel aj napriek červenému kostýmu dosť matne, Jánovi Gallovi (Jacob Marley) ani mikrofón nezakryl tónové rozkolísanie, málo výrazný bol Róbert Remeselník ako Fred. Ozvučená bola aj ďalšia postava z nereálneho sveta, mŕtva snúbenica Mary (v svadobných šatách, s bielym líčením a krvavými stopami na tvári) v krištáľovo čistom podaní Miriam Garajovej. Menšie postavy stvárnili Jitka Sapara-Fischerová (Jennifer), Michaela Šebestová (Milosrdná sestra), Eva Šeniglová (Kreithová), Klaudia Račić-Derner (Dilberová), Martin Gyimesi (Ujo Jožo) a ďalší.

V pracovnej verzii niesol Mister Scrooge názov Tiene. Nerád konštatujem čaro nechceného. Tiene z predlohy akoby vstali a zahalili tvorivý názor na vzkriesenú podobu diela. Ján Cikker si zaslúžil viac.

Ján Cikker:
Mister Scrooge
Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek
Réžia: Andrea Hlinková
Scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
Zbormajstri: Koloman Kovács, Magdaléna Rovňáková
Dramaturgia: Lýdia Urbančíková
Orchester a zbor Opery SNS, Bratislavský chlapčenský zbor
Premiéra 18. novembra 2011 v historickej budove Opery SND Bratislava

David Scrooge – Peter Mikuláš
Fred – Róbert Remeselník
Kate – Miriam Maťašová
Bob – Jozef Kundlák
Jennifer – Jitka Sapara-Fischerová
Marta – Katarína Polakovičová
Jacob Marley – Ján Galla
Mary – Miriam Garajová
Kreithová – Eva Šeniglová
Dilberová – Klaudia Račić-Derner
Milosrdná sestra – Michaela Šebestová
Ujo Jožo – Martin Gyimesi
Koledník – Matej Farský
Tim – Jakub Ševčík
Timov brat – Samuel Šebok

www.snd.sk

Foto T.Bachratý