Operní studio SND aneb Podvodník Teodor v Bratislavě

Paisiellov/Henzeho Kráľ Teodor v Benátkach
Zrod štúdia alebo Podvodník Teodor v Bratislave 

Na repertoárovej súpiske Opery Slovenského národného divadla sa objavil nový fenomén. Bolo treba počkať do konca sezóny, aby sme identifikovali, čo v zahraničí zabehnutý pojem Operného štúdia znamená v slovenskom poňatí. Tretí večer pred skončením divadelnej sezóny 2014/2015 totiž patril poslednej z piatich operných premiér a zároveň bol inauguráciou zmienenej tajomnej formácie.

Operné štúdiá, ansámble mladých, divadelné akadémie – nazvime to hocako – vo svete fungujú. Pri mnohých veľkých, ale aj stredných domoch a festivaloch. Nie sú však pravidlom. Systém je prepracovaný po celom Nemecku, svoju tvár má vo Viedni, Zürichu, Londýne, La Scala má vlastnú „accademiu“ (aktuálna produkcia Barbiera zo Sevilly vzniká pod gesciou Lea Nucciho a Ruggera Raimondiho), povestný festival v Pesare zasa tradičnú letnú Rossiniovskú akadémiu (garantom je Alberto Zedda), Salzburg svoj Projekt mladých spevákov a podobne. Čo vlastne vzniklo u nás?

Ako na tlačovej konferencii oznámil Marián Chudovský, mal vznik Operného štúdia v koncepcii, s ktorou zvíťazil vo výberovom konaní na post generálneho riaditeľa SND. Keďže sľuby treba plniť a žezlo má v rukách už tretí rok, bolo treba konať. Vymedzenie priestoru pre „dlhodobú a pravidelnú podporu mladých talentov vo všetkých profesiách“ (citujem dramaturga Martina Bendika z časopisu Portál) by znamenalo kreovať regulárnu platformu pre domáce či medzinárodné zoskupenie mladých (vo svete to býva približne desaťčlenná skupinka, zväčša ešte menšia), pracujúce na báze seriózneho výukového programu s primeraným študijným materiálom, zabezpečenie garantov či coachov z radov umeleckých autorít, ako aj poskytnutie priestoru na pravidelné verejné prezentácie. Približne takto to funguje vo svete.

Slovenský spôsob je – ako inak – odlišný. Dramaturgia vybrala titul, uskutočnilo sa predspievanie (údajne s účasťou sto päťdesiatich adeptov) a tesne pred letom sa zrodila inscenácia. O systematickej práci, o osobnostiach formujúcich začínajúcich spevákov vokálne, herecky, interpretačne, hovoriť nemožno. Môže byť odborným garantom hudobnej a speváckej stránky produkcie dirigent, ktorý si s absolventmi a poslucháčmi Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení roku 2014 tak uctil Mozartovu Figarovu svadbu, že z nej vyškrtol jednu sólovú postavu a hlavné hudobné a dejové pointy? Môže byť mentorom inscenácie neskúsená režisérka, ktorá sama pôsobí na poste asistentky a má na konte dve neveľmi vydarené práce v Banskej Bystrici? Odpoveď celkom rukolapnú poskytla úvodná inscenácia nového, Operou SND zastrešeného a z osobitého grantu živeného útvaru. Navyše, ani to, čo divadlo pomenovalo Operným štúdiom, v budúcej sezóne pracovať nebude. Vraj až v tej nasledujúcej.Dramaturgia si vybrala nehranú „heroicko-komickú drámu“ Giovanniho Paisiella Il re Teodoro in Venezia (Kráľ Teodor v Benátkach). Neoprela sa však o originál, ale o radikálnu úpravu z pera nemeckého skladateľa Hansa Wernera Henzeho z roku 1992. Ak bol hlavným popudom k výberu diela fakt, že ním pred dvesto tridsiatimi rokmi otvorila svoje prešporské (bratislavské) pôsobenie Erdödyho operná spoločnosť, je to dosť chabá motivácia. Navyše, Henzeho revízia je tak príkra, že ktovie či by sa v nej spoznal sám Paisiello. Dielo v tejto podobe určite Prešporok anno 1785 nezažil. No a prečo práve Paisiello, prečo v Henzeho pretvorení? Nech hľadám akékoľvek relevantné dôvody podporujúce daný výber, ťažko ich nachádzam. Kráľa Teodora v origináli nepoznám (a podobne sú na tom, podľa priznania na tomto portáli, aj tvorcovia bratislavskej inscenácie – rozhovor nájdete tu), no Hans Werner Henze, inak významný nemecký skladateľ, si na ňom riadne zgustol. Zmietol zo stola klasicistickú poetiku, recitatívy nahradil hustou, štýlovo nesformovanou klavírnou faktúrou, predpokladanú noblesu a rafinovanosť pôvodiny nahradil pomerne agresívnou hudbou svojej doby. Vonkoncom nejde o neoklasicizmus Stravinského typu. Ten bol originálny. Na azda najzaujímavejšiu otázku, prečo si Henze vybral za objekt svojich experimentov práve toto dielo, nám dramaturgia neodpovedala. Pomenovala to, čo je z počutia zreteľné. Zvýraznenie dychovej na úkor sláčikovej sekcie, zmenenú inštrumentáciu, poetiku, metriku. Vychádzajúc z dvoch textov dramaturga – eléva Petra Behýla v bulletine, ani on nenadobudol istotu, či „Paisiellova hudba je melodicky, no najmä rytmicky invenčná“ (citát z článku Kráľ Teodor alebo kariéra jedného podvodníka), alebo „Henze oživuje miestami fádnejší rytmický pulz Paisiellovej hudby“ (z príspevku Ako upraviť predromantickú operu). Nezazlievam mu toto protirečenie, akurát ešte nástojčivejšie nabáda k úvahe, či sa divadlo rozhodlo správne. Čo však bulletinu (zmienku, že ide o produkt Operného štúdiu v ňom nenájdeme, akurát takmer neviditeľné logo na titulnej stránke s plagátom, ktorý zasa s tvarom inscenácie má pramálo spoločného) vyčítam, je opakovaná a už skutočne trestuhodná neznalosť novodobej histórie slovenskej opery. V súpise Paisiellových javiskových diel uvedených v Bratislave chýba naštudovanie Astrológov v Komornej opere Slovenskej filharmónie z októbra 1989. Notabene v réžii Mariána Chudovského, z titulu dnešného postavenia v SND, „zodpovedného redaktora“ bulletinu.

Hlavnou postavou opery je samozvaný kráľ Teodor, podvodník, ktorému naletelo mnoho ľudí a rôzne dobrodružstvá prežil aj v Benátkach. Obsahy opier nebývajú súčasťou mojich recenzií a ostávam tejto zásade verný. Ako predlohu prečítali bratislavskí inscenátori? Režisérka Lenka Horinková v nej hľadala paralelu medzi súdobou a súčasnou aktuálnosťou témy. K cieľu, už vo svojom zárodku dosť pritiahnutom za vlasy, sa nekráčalo ľahko. Ale áno, podvodníci a mamonári boli, sú aj budú. Lenže príbeh je natoľko schematický, hlúpučký a vykonštruovaný, že hoci len staviť na akúsi moralitu v podtexte, alebo ju aj ironizovať, je skôr fantazmagória. Pochopiteľne, táto výkladová niť sa režisérke pretrhla. Nepomohla ani štýlová dvojakosť kostýmov (navrhnutých Martinom Kotúčkom), keď prišelcov odela do moderných šiat a Benátčanov do historických. Vraj preto, lebo príbeh zasadila do karnevalového obdobia. Tomu však na statickom, fantázie zbavenom a na hranici gýča sa pohybujúcom javisku (scénograf Jaroslav Valek) nenapovedalo nič. Tapeta s obrazom mesta a štylizácia erbu bolo pramálo na to, aby vytváralo atmosféru, aby kulisy „hrali“ s príbehom. Zamýšľanú modernosť mal kamuflovať rad domodra vysvietených neónových trubíc, akási primitívna ilúzia kanálov s neustále sa presúvajúcimi loďkami. Všetko mala zavŕšiť potopa Teodora i Benátok, keď sa neóny zdvihli a nastúpila projekcia plávajúcich rybiek.Lenka Horinková naznačila, že z prítomnosti nastupujúcej generácie spevákov, nezaťažených hereckým klišé, bude inscenácia profitovať. Opäť ostalo len pri slovách. Videli sme rad ošúchaných „špílcov“, známych rado by komicky vyznievajúcich gagov (à la: keď dievčina vylepí chlapcovi facku, ten okamžite padá na zem), no nič novátorské, pôvodné, výkladovo svieže. Karikatúra benátskeho hostinského Taddea bola dokonca fotografiou toho najkonvenčnejšieho Bartola. Jednoducho, maniera za manierou.

Dirigentovi Mariánovi Lejavovi Henzeho verzia zjavne vyhovovala, je totiž svojím naturelom skôr modernistom než vychutnávačom klasicizmu. Inštrumentácia opery s potlačením sláčikov a preferovaním dychov viedla k predimenzovaniu orchestrálneho zvuku. Pod Lejavovou taktovkou bolo v ňom málo tlmenej dynamiky, jemnejších a rafinovanejších nuáns, čo značne sťažovalo prácu spevákom. Prekonávať dychy a zároveň muzicírovať, to veľmi dohromady nejde. Je veľká škoda, že ansámblu mladých hodila dramaturgiou zvolená Henzeho spackaná úprava zbytočné polená pod nohy. Navyše, nemohli vypointovať pre klasicizmus (ale aj raný taliansky romantizmus, ku ktorému pôvodná partitúra už tiahne) typické recitatívy. Klavír, suplujúci continuo, si išiel po svojej osi. Hral si svoj „koncert“, do ktorého museli sólisti vsadiť recitatívy. Ani v oboch finálových scénach sa z Paisiellom zamýšľaného (mozartovsko-rossiniovského) bria (ohnivosti) nepodarilo vymodelovať efektný, v dynamike a tempe vygradovaný vrchol dejstiev.

Informácia, že predspievania sa zúčastnilo 150 adeptov a z nich najviac sopránov, ohromila o to väčšmi, že výkon premiérovej predstaviteľky Lisetty bol najzraniteľnejším článkom obsadenia. Česká sopranistka a odchovankyňa bratislavskej VŠMU Kristýna Vylíčilová spočiatku aspoň v strednej polohe naznačila farbu a líniu, no ako jej pribúdali vysoké tóny, tak strácala technickú istotu, pevnosť i okrúhlosť tónu a v ansámbloch zanikala. Ak konkurz vygeneroval ako najlepšieho Teodora už pomerne skúseného 34-ročného českého basistu Josefa Škarku (trocha zvláštne v jeho veku a pri pohľade na jeho kalendár uchádzať sa o miesto v štúdiu), aj to o niečom vypovedá. Jeho materiál je farebne tuctový, v polohách technicky nie celkom vyvážený (výšky spočiatku značne tlačil), v intonácii „prízrakovej“ árie sa v hlbšom registri našli medzery.K dispozícii v alternácii je však talentovanejší a vzácnejším materiálom disponujúci úplne mladý Boris Prýgl, ktorého som počul len na hlavnej skúške, takže hodnoteniu sa vyhýbam. Obmedzujem sa len na informáciu. Ďalšou z hlavných postáv je Taddeo, ktorého profil réžia posunula do retro štýlu. Tomáš Šelc má bonus v muzikálnosti a skúsenosti so starou hudbou. Jeho nevýhodou je suchší timbre, hlas mu znie plnšie vo vyššej strednej než hlbokej polohe. Z dvoch tenorov si lepšie počínal z ruskej školy vychádzajúci Ruzil Gatin (Sandrino), ktorý preukázal dostatočný objem tónu i farbu, potrebuje však zmäkčiť a skultivovať frázy.Rakúsky buffo tenor Klaus Dieter Paar (Gafforio) priniesol iba svetlý a jednorozmerný hlas, k vokálno-výrazovému profilu postavy moc nepridal. Jeho krajanka Reinhild Buchmayer (Belisa) ponúkla svetlejší mezzosoprán, ktorému chýbalo charakteristické tmavšie a kontrastnejšie zafarbenie hĺbok. Csaba Kotlár (Acmet) ako jeden z dvoch domácich interpretov vo väčších postavách zaujal zvučnejším barytónom najmä vo vyššej polohe. Vcelku príjemným bolo zistenie, že na Slovensku máme aj kontratenoristu. Matej Benda (Granchio) svoj malý part zaspieval sľubne.

Paisiellov či skôr Henzeho Kráľ Teodor v Benátkach dal bodku za bratislavskou sezónou. Stáva sa regulárnou súčasťou repertoáru a po uvedení pod voľnou oblohou bratislavského Hlavného námestia (samozrejme na ozvučenom javisku) sa objaví v ďalšej sezóne v štyroch termínovo rozhádzaných večeroch. Zjavenie sa nového fenoménu, divadlom pomenovaného Operným štúdiom, jeho fungovanie, náplň, zmysel, perspektíva je veľkou témou na diskusiu. Divadlo, žiaľ, takýto priestor neponúka. Tlačová beseda ním rozhodne nie je, v nej majú ľudia za stolom väčšinou pripravených zopár demagogických floskúl. Veľa sa toho v Opere SND nezmenilo. Nenašiel sa nový spôsob komunikácie s divákom (dramaturgické resp. lektorské úvody by prinajmenšom pri takých raritách ako je Wolf-Ferrari či Paisiello/Henze boli užitočné), názory kritiky ho netrápia. Aj to je forma, napokon je v hrdom „Národnom“ hlboko zakorenená. Či po nie práve úspešnej sezóne je status quo užitočné, ponechávam na zváženie iných.

Hodnotenie autora recenzie: 40 %

Giovanni Paisiello, Hans Werner Henze:
Kráľ Teodor v Benátkach
(Il re Teodoro in Venezia)
Hudebné nastudovanie: Marián Lejava
Dirigent: Marián Lejava (alt. Branko Ladič)
Réžia: Lenka Horinková
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Martin Kotúček
Dramaturgia: Martin Bendik
Orchester SND Bratislava
Premiéra 24. júna 2015 historická budova SND Bratislava

Lisetta – Kristýna Vylíčilová (alt. Blanka Jílková)
Belisa – Reinhild Buchmayer (alt. Andrea Nemcová)
Gafforio – Klaus Dieter Paar (alt. Štefan Horváth / Marek Tokoš)
Sandrino – Ruzil Gatin (alt. Patrik Horňák / Juraj Kuchar)
Acmet – Csaba Kotlár (alt. Jakub Gubka / Marek Pobuda)
Teodoro – Josef Škarka (alt. Boris Prýgl)
Taddeo – Tomáš Šelc (alt. Igor Bečár / Josef Škarka)
2 Donzelle – Michaela Sojčáková, Dominika Výberová (alt. Ivana Kurtulíková)
Messer grande – Marián Hrdina (alt. Mário Tóth)
Krab Grancchio – Matej Benda

www.snd.sk

Foto Jozef Barinka

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Paisiello: Kráľ Teodor v Benátkach (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="172997" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 votes
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments