Oskar Nedbal se vrátil na repertoár Baletu SND

Baletné „Zetko“ v SND 

Balet SND uviedol v druhej polovici sezóny detský titul Z rozprávky do rozprávky na hudbu Oskara Nedbala, skladateľa, ktorý má pre slovenské divadelníctvo zvláštny význam. Oskar Nedbal nastúpil v roku 1923 ako riaditeľ do novovzniknutého Slovenského národného divadla v Bratislave, v tom istom roku bola uvedená prvá premiéra tejto rozprávky na scéne SND, ktorá bola zároveň prvým detským predstavením v tomto divadle v období zrodu profesionálneho baletu. Bulletin informuje, že najznámejší Nedbalov balet inscenovali na javisku SND legendy slovenského baletu (Achille Viscusi – 1923,1927,1929, Ella Fuchsová-Lehotská – 1936, Bohumil Relský – 1940, Maximilián Froman – 1941, Jozef Zajko – 1956, 1970 a zo súčasnej generácie tvorcov uviedli dielo Igor Holováč a Ján Ďurovčík – 1995.) Aktuálna inscenácia (v poradí, ak dobre počítam, desiata) podľa koncepcie Jozefa Zajka je v réžii a choreografii Jozefa Dolinského st., ktorý v Zajkovej verzii z roku 1970 stvárňoval postavu Čerta a Zbojníka.Vedenie Baletu SND umne a logicky využilo aj účinkovanie primabaleríny 50-tych rokov minulého storočia Augusty Herényiovej-Starostovej v roli Starej mamy, ktorá získala prednedávnom od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku ocenenie Pribinov kríž 1. triedy. Naposledy sme mali možnosť ešte vidieť pani Gustu v roku 2010 v choreografii Jamesa Kudelku – 4 ročné obdobia z predstavenia made in: Canada spolu s ostatnými legendami česko-slovenského baletu. V Nedbalovom balete Z rozprávky do rozprávky tancovala v roku 1956 Zlatovlásku, v roku 1976 spolu s Jozefom Dolinským st., ktorý predstavoval Zbojníka, zatancovala si s ním však aj v Spiacej krásavici, kde boli v Modrom vtákovi tanečnými partnermi. Jej manžel Milan Herényi bol tiež niekdajším sólistom Baletu SND, jeden z jej synov Milan je výtvarník, ktorý v roku 1995 zhotovil k Ďurovčíkovej verzii Z rozprávky do rozprávky bulletin. Jej pozvanie na účinkovanie v balete nie je teda len marketingovým ťahom, ale aj prirodzeným vývojom a poctou pre Balet SND, mať takúto legendu opäť na scéne a verím, že pre pani Gustu radosťou.Dramaturgička Baletu SND Eva Gajdošová na tlačovej besede informovala o odvážnom úmysle, že vedenie baletu uvedie každý rok nový detský titul. Vráťme sa však od minulých spomienok a budúcich vízií do súčasnosti. Nie som veľmi kamoška s číslami a štatistikami, ale pre úplnosť uvediem, že v balete tancuje podľa slov choreografa celý súbor o počte 65 tanečníkov plus komparz, 13 detí z Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, ktorí si oblečú 270 kostýmov aj s alternáciami. Dirigent Dušan Štefánek, ktorý pôsobí v SND od roku 1984 použil partitúru Adolfa Vykydala, údajne ešte s jeho poznámkami. Peter Dedinský, jeden z interpretov Lucifera, sa nechal na tlačovke počuť, že choreograf tanečníkom nechal voľnosť vo vystavaní vlastnej výrazovej postavy sledujúc odlišné charaktery aj fyzické dispozície jednotlivých protagonistov.

Baletná inscenácia sleduje po vizuálnej stránke v zmysle výpravy (scéna, kostým) aktualizačné tendencie, približujúc sa k dnešnému divákovi s odkazom na harmonizujúcu elegantnú secesiu s prvkami súčasnosti. Nedá sa teda celkom hovoriť o posune do súčasnosti, ale skôr o úvahovo zváženom výbere obdobia čerpajúceho z prírodných motívov, ktorý dejiny umenia nazývajú posledným oficiálnym slohom. Architektúra inšpirovaná jednotou prírody a človeka a predovšetkým parížskym Chrystal Palace ponechaná v základných konštrukčných kontúrach kovových oblúkov a vzdušnosti skla vyabstrahovaná do extrémnej geometrickej čistoty evokuje nielen inšpiratívne prostredia tržníc, staníc, ale aj botanických skleníkov, kúpeľných kolonád so svojim interiérových aj exteriérovým využitím. Tento architektonický rámec je stabilný, atmosféru jednotlivých scén dotvárajú len výrazné charakteristické symboly, ktoré sa postupne menia – divadelný portál alias „krb“ pre Lucifera, Smrtku, Čertov a Strigy, strom ako reprezentant prírody – prostredia pre hmyz a zvieratká, torzo cielenej repliky Ganymedovej fontány situovanej pred historickou budovou SND pre Žabu ergo Princa, Zlatovlásku a prostredie kráľovskej rodiny. Náladu slávnostnej vznešenosti na zámku akcentujú spustené lustre a charakter jednotlivých scén definuje predovšetkým svetelný design od poetických obrazov, cez dramatické vyjadrenia až po snové feérie.Pre Petra Janků je to (po Romeovi a Júlii z roku 2013) v poradí druhá scénografia pre Balet SND, rovnako ako pre kostýmovú výtvarníčku Simonu Vachálkovú, ktorú pozná divák viac z činoherných a filmových kostýmových realizácií. V Balete SND „obliekla“ v roku 2007 Ďurovčíkov tanečný muzikál pre deti Popolvár.

V prípade svietenia, ale aj kostýmovania je symbol boja dobra a zla spredmetnený v čiernobielych kombináciách, ktoré sa postupne rozvinú do farebného spektra. Prológ sa nesie v elegantnom a esteticky výtvarnom monochróme (biela, čierna, šedá) sledujúc módu konca 19-teho a začiatku 20-teho storočia v civilných scénach korzujúcej spoločnosti a detí, ktorým Stará mama (Augusta Herényiová) vo výpravnom tmavom kostýme číta rozprávky. Farebnosť sa odrazí až v rozprávkových postavičkách (Krajčír, Krásavice, Strigy, Čertíčatá), kde sa objaví od výraznej červenej, fialová, žltá, ružová, oranžová. V druhej – kráľovskej – časti odznie vo svetle aj v kostýme škála pastelových tónov (tyrkysová, bledoružová, biela), ktoré pôsobia snovo a marcipánovo (snáď najviac mätie kostým Vodnej víly s partnerom, ktorý sa náhle vráti kdesi k 80-tym rokom minulého storočia aj s Lesnými žienkami – akosi priveľa disco – strapcov na môj vkus, plus vílie páry evokujú troška dúhový pochod). V kostýmoch zvieratiek (Mačka, Psík, Kohút, Somárik) sa Vachálková vracia naspäť k inšpirácii klasických plyšákov a k údajne, ako sama tvrdí k „najčistejšej výtvarnej podobe“ zvieratiek. Odhliadnuc od faktu, že kostým zvieratiek zrejme sťažuje pohyb tanečníkom (aj keď ten je v týchto prípadoch rámcový) cúva akosi späť k historizujúcemu kontextu popri deklarovanej „móde súčasných bábik“, ktorá mi tiež trochu unikla. Aj, verím, že vtipne a dobre mienený prvok použitia blikajúcich rožkov čertíkov, ktoré sa používajú dnes bežne na Mikuláša, Silvestra a ostatných trhových a karnevalových zábavách, v zmysle zosúčasnenia rozprávky mi príde trošku zbytočný a lacný v kontraste k inak vskutku striedmej a elegantnej kostýmovej výprave pre Vachálkovú charakteristickej. Nazdávam sa, že duch štylizovanej secesie buď mohol pokojne vo svojom výraze ostať, alebo sa potom zámerne výraznejšie preklopiť do súčasnej moderny (priznám sa, že ten prvý prípad je mi osobne bližší, zrejme však ovplyvnený mojou slabosťou pre toto obdobie). V každom prípade, komplexne výpravu Z rozprávky do rozprávky považujem za vcelku príjemné prekvapenie, ktoré rozohnalo moje pôvodné obavy z prípadnej snahy k popisným návratom. Ťažko posúdiť, či táto čistá, striedma elegancia osloví detského diváka, osobne si však myslím, že divadlo je jednou z platforiem, kde by sa mu rozhodne malo dostať (aj výtvarnej) estetiky a nie gýču.

To sa nedá, žiaľ, tvrdiť o plagáte, obálke bulletinu a banneri – priam so Silvestrovskou náladou (?) so situovaním siluety negatívu tanečnice do centra a prvoplánovo grafikou vychádzajúcimi zrejme z inšpirácii začiatočných písmen postavičiek – Zlatovláska, Zvieratká, Zbojníci, Krajčír v začarovanom zámku, Z rozprávky do rozprávky. Atelier 3 vyprofiloval akési počítačovo „vykúzlené“ „Zetko“, ktoré zjavne nedalo veľa invenčnej ani realizačnej námahy. Hudba plynie pod taktovkou Dušana Štefáneka plynulo a prirodzene, akosi tečie popri nás bez nejakých zvlášť výrazných zvratov v príjemnej samozrejmosti.Prológ spoločnosti nás (s tancovaním prevažne detí Tanečného konzervatória E. Jaczovej) vovedie elegantne do sveta rozprávok, ktorým nás sprevádza dobrá víla (Viola Mariner), ktorej postavu som nenašla v bulletine. Prológ má atmosféru, štýl a pozitívnu tichú energiu. Vo svete rozprávok Krajčír Ihlička (Andrej Kremz) zablúdi na potulkách svetom do začarovaného zámku, v ktorom vládne diabol – Lucifer (Andrian Ducin). Hemží sa to tam čertíkmi, strigami, smrtkou, pred ktorými mu pomôže kriedový kruh, čarovné vrece od dobrej víly, keď ho nezlákajú ani nádherné krásavice. Prvá časť je založená viac na hereckej akcii, než tancovaní, hoci strigy a čertíci si dynamicky zaskáču a krásavice odprezentujú svoje poetické variácie. Skupinové pasáže (čerti, strigy) sa však monotónne opakujú, pôsobia zdĺhavo a až detský divák ukáže, či udržia jeho pozornosť (deti sediace za mnou sa pýtali už v prvej časti domov). Vskutku sa dejovo má udiať pomerne veľa, vizuálne a hlavne tanečne sa však deje nepomerne málo.

Temný svet začarovaného zámku vystrieda v druhej časti večera presvetlená poetika lyrickej Zlatovlásky hrajúcej sa so zlatou guľôčkou (Romina Kolodziej), ktorá jej spadne do fontány. Z tej vykukne (dosť nemotorná a s elementárnou pantomímou) žaba, ktorá sa po bozku v rýchlom tempe mení na princa Radoslava (Sergej Iegorov). S ním je Zlatovláska, po odmietnutí ostatných nápadníkov z orientálneho a ázijského sveta, naveky šťastná. Slávnostnú atmosféru zámku osviežia jej priateľky, pážatá i povestná mazúrka. Následne sa ocitneme v lese, kde zvieratká (Mačka, Psík, Somárik a Kohút) sledujú zbojníkmi olúpeného cestovateľa, krikom a škrekotom narobia poriadok, za čo je im celý les vďačný – Vodná víla (Sara Michelle Murawski) s Partnerom (Andrej Szabo), Víly, Lesné žienky, Vážky… Epilóg nás opäť vnesie do počiatočnej atmosféry, kde sympatická a elegantná Stará mať v lúči svetla na lavičke končí svoje rozprávanie. Dobrá víla ešte pozve na scénu všetky postavičky, ktoré sa v rozprávkovom čítaní a na scéne ocitli. Druhá časť poskytne viac farby, podnetov na vnímanie i viac tancovania, hoci to ostalo nielen v klasickej (čo by bolo v poriadku), ale aj akejsi historizujúcej rovine „oprášenia“ starých krokových variácií, bez výraznejších nových choreografických vstupov a invencií.Je pomerne zložité vyjadriť sa k jednotlivým výkonom tanečníkov, ktorí vlastne ani nemali priestor rozprestrieť svoj tanečný potenciál do výraznejších rovín. Skvelá tanečnica Viola Mariner (Dobrá víla) sa musí vo svojich partoch pomerne nudiť, Andrej Kremz a Juraj Žilinčár (Krajčír Ihlička) sa môžu spoľahnúť akurát tak na svoje herectvo (v Kremzovom prípade to moc nepomôže), Andrej Ducin a Peter Dedinský (Lucifer) sa pri všetkej tanečnej snahe, ktorú oceňujem, predsa len akosi v „anonymite“ kostýmu stratia, Smrtka (Francesco Garcia, Martin Kreml) dopadne vskutku podobne, z Krásavíc zažiari kultivovaný prejav Silvii Nájdenej, Zlatovláska (Romina Kolodziej, Alexandra Shalimova) a Princ (Sergej Iergorov, Igor Leushin) ostanú v polohe rutinnej profesionality, rovnako ako sympatický pár Silvia Nájdená a Damian Šimko v Mazúrke. Zo Zbojníkov najviac pobaví komediálna štylizácia a pružnosť Juraja Žilinčára (ostatní: Yuki Kaminaka, Peter Dedinský), fyzicky a kostýmovo zbytočne výrazný pár Vodnej víly (Sara Michelle Murawski), Partner (Andrej Szabo) tiež nestihnú zanechať po sebe zvláštny tanečný zážitok, navyše víla pôsobí dosť monštruózne… Z celého arzenálu tanečníkov tentoraz najviac zarezonujú Silvia Nájdená a Juraj Žilinčár, esteticky a svižne zafungujú Vážky (Sakura Shojima, Sumire Shojima), treba však konštatovať, že v tomto balete akosi ani niet čo tancovať a niet sa kde razantnejšie profesionálne prejaviť.

V jubilejnej 95. divadelnej sezóne si Balet SND pripomenul ešte sté výročie narodenia významnej osobnosti slovenského baletu Stanislava Remara. V spolupráci s Divadelným ústavom v Bratislave pripravil výstavu, ktorá sa zameriava na Remarovo pôsobenie v SND v rokoch 1948 – 1955, v Balete SND bol v trvalom angažmáne deväť rokov ako sólista, od roku 1948 ako choreograf a šéf umeleckého súboru. Neskôr zviazal svoj umelecký život na dvadsať rokov s košickým divadlom. Nebyť však tejto informácie v tlačovej správe, výstavu si návštevník ani nevšimne.

Čo povedať na záver ? Nutnosť detských titulov na scéne SND nikto nespochybňuje, ani fakt, že pre detského diváka sa tvorí pomerne zložito, pretože je to divák najvšímavejší, aj najspontánnejší. Striedma výtvarná estetika scény možno zaujme viac dospelého, kostýmovú štýlovú rozporuplnosť si deti zrejme neuvedomia a aj napriek drobným pripomienkam musím skonštatovať, že vizuál je to jediné, na čo sa dá v konečnom dôsledku pozerať. Tanečníci sú konfrontovaní s materiálom, ktorý im neponúka prevratné šance na prezentáciu svojho umenia a žiaľ, takmer prechádzkové sekvencie diváka privedú k nude. Možno mi tieto tvrdenia detský divák po čase vyvráti a ja si rada na jeho reakcie počkám. Zatiaľ však ma baletné predstavenie Z rozprávky do rozprávky (okrem výtvarnej estetiky) o opaku nepresvedčil.

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Oskar Nedbal:
Z rozprávky do rozprávky
Réžia a choreografia: Jozef Dolinský
Hudobné naštudovanie, dirigent: Dušan Štefánek
Kostýmy: Simona Vachálková
Scéna: Peter Janků
Orchester SND
Žiaci Tanečného konzervatória E. Jaczovej
Premiéra 5. februára 2015 historická budova SND Bratislava

Prológ
Víla rozprávka – Viola Mariner (alt. Sara Murawski)
Stará mať – Gusta Herényiová

Krajčír v začarovanom zámku
Krajčír Ihlička – Andrej Kremz (alt. Juraj Žilinčár)
Lucifer – Adrian Ducin (alt. Peter Dedinský/ Damián Šimko)
Smrtka – Francisco Garcia (alt. Martin Kreml / František Šulek)
Krásavica (sólo) – Silvia Najdená (alt. Chelsea Andrejic)

Zlatovláska
Princezná Zlatovláska – Romina Kołodziej (alt. Alexandra Shalimova / Mariia Rudenko)
Kráľ – František Šulek (alt. Dominic Ballard)
Princ – Sergej Iegorov (alt. Igor Leushin / Artemyj Pyzhov)
Mazurka (sólo) – Silvia Najdená, Damián Šimko (alt. Chelsea Andrejic, Peter Dedinský)

Zvieratká a zbojníci
Zbojníci – Juraj Žilinčár, Yuki Kaminaka, Peter Dedinský (alt. Andrej Cagáň, Andrej Kremz, Peter Dedinský, Igor Leushin, Dansaran Vandanov)
Vodná víla – Sara Murawski (alt. Viola Mariner)
Partner – Andrej Szabo (alt. Dominic Ballard)
Vážky – Sakura Shojima, Sumire Shojima (alt. Sarah Millner, Gloria Todeschini)

www.snd.sk

Foto Peter Brenkus