Ostrava: Dvořákovský písňový maraton

Antonín Dvořák: najstarší maratónec světa 

„Byl pozdní večer, první máj, večerní máj, byl Dvořáka čas.“ Takto nejako sa dali parafrázovať slová klasika pri návšteve  Divadla Antonína Dvořáka presne v deň sto desiateho výročia úmrtia skladateľa. Vtedy sa tu totiž konal výnimočný projekt – predstavenie jeho kompletnej piesňovej tvorby pre jeden hlas. Na „piesňový maratón“ Ostrava lákala kolážou známej fotografie Zátopkovho helsinského víťazstva, tentokrát v čele s Dvořákom s číslom deväťdesiat štyri na hrudi.Dramaturg tohto projektu Martin Jemelka vystaval koncepciu celého večera na uvedení všetkých jednohlasných piesní s klavírnym doprovodom v pôvodnom znení a v pôvodnom jazyku textu. Výnimočnosťou podujatia bolo nielen uvedenie opusov, ktoré nie sú zaznamenané na žiadnej nahrávke, ale predovšetkým skladieb, ktoré doteraz  neboli nikde verejne predvedené, teda mali v Ostrave svetovú premiéru.

Deväťdesiat štyri piesní, päť hlasov, päť interpretov. Na javisku, premenenom scénou Davida Baziku na meštiansky salón devätnásteho storočia, sa začína temer šesťhodinový spevácky maratón.

Rozbeh: Dvořák chudobný, zamilovaný a neznámy
Keď dvadsiatich štyroch ročný hudobník prestal čoby člen tanečnej kapely hrávať po hostincoch a stal sa riadnym violistom orchestra Prozatímního divadla, riešil nevyhovujúcu finančnú situáciu súkromnou výučbou hry na klavír. Osud mu takto do cesty privial dve dôležité ženy jeho budúceho života. Tá prvá – jedenásťročná Anička Čermáková – sa neskôr stane jeho celoživotnou družkou na poli bežných radostí a starostí. Druhá – o päť rokov staršia Josefina – vzbudí v mladom Dvořákovi nežné city, žiaľ, neopätované a podľa všetkej dvořákovskej literatúry má „na svedomí“ vznik prvého piesňového cyklu Cypřiše. Skladateľ ho zložil v rozpätí len osemnástich dní v júli 1865. Ako podklad mu poslúžila rovnomenná zbierka Gustava Pflegera Moravského, z ktorej zhudobnil oddiel s názvom Písně. Chronologicky prvá Dvořákova kompozícia tohto žánru sa bude ako červená niť vinúť jeho tvorbou ešte niekoľko desaťročí v podobne neustálych prepracovaní a nových vydaní piesní ako aj motivickými včleneniami do inštrumentálnych skladieb i opier. Autograf pôvodného cyklu sa ako celok vydania nedočkal, len jedna pieseň bola publikovaná v Dvořákovej čítanke Otakara Šourka. S výnimkou Dvoch piesní pre barytón na slová Adolfa Heyduka, skomponovaných v tom istom roku, sa Dvořák k ďalšej piesňovej tvorbe dostal až po šiestich rokoch. Za ten čas sa ale veľa zmenilo. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa v Čechách radikalizuje spoločenský aj kultúrny život. Usporadúvajú sa súkromné hudobné večierky, na ktorých sa pestuje predovšetkým česká hudba. 1. novembra 1871 uverejňuje redaktor Hudebních listů Ludevít Procházka výzvu Pěstujme horlivě českou píseň!. Dvořák, zatiaľ stále neznámy, vedomý si vplyvu tohto človeka vo vtedajších hudobných kruhoch, na ňu reaguje zložením piatich piesní na slová obľúbenej libretistky Elišky Krásnohorskej a 10. decembra toho istého roku vystúpi tridsaťročný skladateľ s jednou z nich – Vzpomínání – prvýkrát (!) na verejnosti. V tom istom roku vzniká ešte na text Erbenových balad Rozmarýna a stopážou najdlhšia Dvořákova pieseň – Sirotek.

Kolo druhé: Dvořák slovanista a národovec
Od začiatku sedemdesiatych rokov začína odklon Dvořáka od romantickej tematiky. Vyhľadáva slovanské ľudové piesne, ktorých texty odieva do vlastných melodických nápadov, len s využitím typických prvkov folklóru. V jednohlasných piesňach do tejto skupiny patria Čtyři písně na slova srbské lidové poezie zo zbierky Spevy ľudu srbského. Príklon k vlasteneckému cíteniu tej doby možno vystopovať použitím materiálu Rukopisu královédvorského pre zhudobnenie šiestich lyrických piesní. V porovnaní s jednoduchými hudobnými motívmi, ktoré v prvotine Cypřiše predstavujú spravidla len rovnakú harmóniu ako spevácka linka, vyznačuje sa už tento cyklus množstvom nových vyjadrovacích prostriedkov, ktoré majú popri speve vlastnú výrazovú funkciu. Tento opus Dvořák v roku 1874 priložil k žiadosti o štátne umelecké štipendium. Komisia, ktorej predsedal Eduard Hanslick, štipendium vo výške štyristo zlatých schválila a okrem iného konštatovala „…v omnoho rýdzejšej, utešenejšej podobe sa…talent prejavuje v Piesniach z Rukopisu královédvorského, ktorý svedčí o skutočnom a osobitom nadaní…“ Po zbierke básní Večerní písně Vítězslava Hálka siahol okrem Dvořáka aj Smetana a Fibich. Celkovo dvanásť básní s rôznym tematickým zameraním sa dočkalo Dvořákovho zhudobnenia v roku 1876, vydané boli v troch opusoch v priebehu viacerých rokov.

Kolo tretie: Na Balkán a zase domov
Osobité miesto z pohľadu harmónie a kompozičných postupov majú medzi Dvořákovými piesňovými cyklami Tři novořecké básně. Dramatické kusy ospevujúce obdobie grécko-tureckých bojov sa vymykajú svojím charakterom všetkej ostatnej piesňovej tvorbe a v dramaturgii dvořákovských speváckych koncertov v podstate absentujú. Naopak, cyklus Cigánské melodie na slová Adolfa Heyduka, respektíve aspoň jeho najznámejšiu pieseň Když mne stará matka, pozná zrejme každý, kto s Dvořákovou tvorbou prišiel do styku. Menej sa už vie, že bol písaný na mieru tenoristovi viedenskej opery Gustavovi Walterovi, a teda bol najprv opatrený nemeckým prekladom Heydukovho českého textu a takto na ostravskom koncerte, v záujme myšlienky prevedenia pôvodných edícií, aj zaznel. Premiéru na koncerte malo šesť prepracovaných piesní z cyklu Cypřiše. Štyri z nich (jedna, päť, jedenásť a trinásť) vyšli v roku 1881 ako Čtyři písně op. 2, zvyšné dve (osem a deväť) sa objavili až posmrtne v roku 1957. Rovnako až po skladateľovej smrti vyšli Dvě písně na lidové texty, ktoré sa vracajú k folklórnym zdrojom, podobne ako cyklus V národním tónu na nápevy jednej českej a troch slovenských ľudových piesní.