Možno je to náhoda,možno osud, no iba deň pred koncertom som sa stretla s kamarátkou, ktorá je emigrantkou z Bosny. Ani neviem, z akého dôvodu sme sa dostali k spomienkam na detstvo, a vtedy som sa dozvedela, že táto žena, fascinujúca a sršiaca radostnou energiou, na vlastnej koži pocítila genocídu v Sarajeve. Jej rodina bola jednou z tých šťastnejších, no mnoho jej známych prišlo o všetkých členov rodiny. Židovská problematika súvisiaca s holokaustom počas druhej svetovej vojny je jednou z najrezonujúcejších prípadov masového zverstva v západnej spoločnosti a nedá sa nemať na ňu vyhranený názor. Či však už ide o obete nacistického Nemecka, alebo komunizmu (ktorý sa nás dotýkal snáď ešte priamejšie, a preto ho asi nevieme tak jednoznačne odsúdiť, pretože naši starí rodičia, ktorí sa svojím súhlasom na ňom podielali, ešte žijú), genocída sa deje stále. A každá spomienka na genocídu by preto viac než smútok za niečím, čo sa už stalo, mala byť otázkou, nakoľko sme ako jednotlivci ochotní pripustiť, aby sa niečo podobné opakovalo znova.
Každý podobný prípad totiž vychádzal z oprosťovania jednotlivca od zodpovednosti, ktorú na seba preberal štát. A to sa budovalo v spoločnosti dlho. Politickí mocnári posúvali hranice amorálnosti stále ďalej a ďalej a spoločnosť to ďalej a ďalej akceptovala ako normu. Keď sa s niečím stretávate denne, chtiac nechtiac sa s tým začínate stotožňovať. Stotožňujeme sa s tým, že prezident môže byť alkoholik strápňujúci celý národ, minister môže byť narkoman, premiér patologický manipulátor, spravodlivosť sa uplatňuje podľa potreby, korupcia je základ ekonomického fungovania, kauzy častokrát spojené s vraždami sa nevyšetrujú. Ak ako spoločnosť znecitlivujeme na akýkoľvek prejav zla a morálnej zvrátenosti, ako ďaleko sme k akceptovaniu niečoho tak brutálneho? Toto je ešte v poriadku, tamto už nie? Holokaust a genocída sa nás živo dotýkajú. Každý deň sa s nimi stretávame vo svojom vlastnom živote ústupkami, nad ktorými sme pred sebou ochotní zažmúriť oko. No ak ako jednotlivci nebudeme poctivo odstraňovať každý ich zárodok, nikdy nevieme, kedy prerastú do rakoviny celej spoločnosti.
Ale späť do sály. Uvádzať diela, ktoré má každý priemerný konzument klasickej hudby zažité, so sebou prináša aj veľkú výhodu, no tiež riziko. Publiku sa páči niečo, čo pozná, no zároveň rýchlejšie odhalí nedostatky. V prvej časti koncertu som sedela v siedmom rade pomerne dosť blízko prímu, ktorý mi zvukovo neumožnil zhodnotiť farbu orchestra ako celku a upriamil moju pozornosť práve na túto sekciu. Ani neviem, či má zmysel opakovať to, aký je Mozart svojou priezračnosťou rizikový a to, čo v iných dielach ľahko zanikne v harmónii a zložitejšej faktúre, u Mozarta vyznieva ako päsť na oko. Každá sekcia musí znieť ako jeden, a ešte rušivejšie je, ak je rovnaká melódia v dvoch rozličných skupinách a tie ju nezahrajú spolu. V Mozartovej hudbe (a klasickej hudbe ako takej) je kontrast postavený na základných hudobných elementoch. V Symfónii g mol č. 40, KV 550 mi ľahkosť a vzdušnosť ako kontrast ku dynamicky ťažším a energicky prieraznejším myšlienkam dosť chýbala najmä v prvej časti. Čo sa týka Slovenskej filharmónie, mám pocit, že sa nachádza skôr v repertoári druhej polovice devätnásteho a prvej polovice dvadsiateho storočia.
Druhým dielom štvrtkového a piatkového koncertu bola kantáta Arnolda Schönberga Ten, kto prežil Varšavu op. 46, ktorá je síce časovo krátkym, no emočne veľmi vypätým a hutným dielom. V porovnaní s Mozartom je Schönberg technicky oveľa náročnejší, no vzhľadom na kompozičný štýl druhej viedenskej školy prináša síce úplne exaktný a logický spôsob kompozície, no tá je bežnému uchu nepozorovateľná, a vzhľadom na množstvo dizonancií sa v nej čo to poskrýva. Z pohľadu orchestra dielo bolo interpretované slušne, mužský zbor mal peknú farbu, hoci ocenila by som viac nasadenia niektorých členov, aj keď viem, že je možno otravné chodiť na tri hodiny do roboty kvôli úseku trvajúcemu nie viac ako jednu minútu.
Filharmónia zverila úlohu rozprávača Jurajovi Kukurovi, charizmatickému hercovi staršej slovenskej generácie, ktorý bol sám politickým utečencom, čo by mu mohlo pomôcť vcítiť sa do textu, ktorý recitoval. Nie som si celkom istá, nakoľko preklad textu do slovenčiny mení jeho prirodzenú rytmiku. V každom prípade, rola rozprávača vyžaduje znalosť rytmu, a preto by táto mala byť podaná niekym, kto má hudobné základy. Ide totiž o hudobne náročný text, a to, že je deklamovaný, nie spievaný, neznamená, že nevyžaduje hudobnú skúsenosť, práve naopak. Najdôležitejšou zložkou práve tu je rytmus, keďže na ňom je text postavený. Juraj Kukura sa musel spoliehať výlučne na nástupy dirigenta, a preto vnútorne strácal text napätie a pôsobil rozkúskovane, nie ako jeden myšlienkovo vystavaný celok, keďže recitátor si nebol úplne istý, kedy má nastúpiť. Toto napätie sa potom snažil nahradiť intenzitou prednášania jednotlivých viet. Dynamickú latku nasadil príliš vysoko, napätie už nebolo kam rozvíjať, a tak sa stalo, že celý text bol akoby zakričaný, chýbal mu kontrast a ťah, keďže pauzy medzi jednotlivými úsekmi vyznievali skôr ako čakanie na nástup dirigenta. To však netreba dávať tejto osobnosti hereckého umenia na Slovensku za vinu. Vedieť predniesť text za plného znenia orchestrálneho aparátu vyžaduje hlasovú techniku, ktorú by Juraj Kukura zvládol, ide skôr o skúsenosť nesnažiť sa túto zvukovú masu prekričať. Otázne preto skôr bolo, prečo táto rola bola zverená práve jemu. Možno na daný repertoár na Slovensku chýba špecialista. Alebo?
Vrcholom koncertu bola Symfónia č. 6 h mol Patetická, op. 74, Piotra Iľjiča Čajkovského. Orchester hral s maximálnym nasadením a energiou, nad ktorou občas stratil kontrolu, čo sa prejavilo v neporozumení s dirigentom a jeho predstavou o diele. Niekedy to vyznievalo, akoby niektorí hráči dielo interpretovali podľa svojej spomienky naň. Tiež miestami až zarážajúca bola krivkajúca intonácia dychovej sekcie. Spiccatu sláčikovej sekcie chýbala jednotnosť a presnosť, ktoré mali ísť v kontraste k téme znejúcej v dychoch. Dirigent Pinchas Steinberg miesta, kedy orchester strácal energiu, podporoval výrazným gestom a svoju predstavu podčiarkoval spievaním melódie spolu s orchestrom. Symfónia mala skutočne krásne momenty, no ako celok pôsobila ako stádo divokých koní, ktoré sú síce krásne, no zapriahnuté do koča sa občas vytrhli a každý bežal svojím smerom.
Publikum ocenilo diela standing ovation. Ide totiž o emóciami nabitý repertoár a to vedie prekryť aj prípadné nedokonalosti v interpretácii.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %
Koncert k Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokaustu
Dirigent: Pinchas Steinberg
Zbormajster: Jozef Chabroň
Juraj Kukura (rozprávač)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor (mužská časť)
25. januára 2018 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
program:
Wolfgang Amadeus Mozart: Symfónia g mol, č. 40, KV 550
Arnold Schönberg: Ten, kto prežil Varšavu, op. 46
Piotr Iľjič Čajkovskij: Symfónia č. 6 h mol Patetická, op. 74
