Pavol Breslik: Kristova léta beru jen jako číslo…

Pavol Bršlík  (vo svete s priezviskom Breslik) je ďalším predstaviteľom aktuálnej, veľmi úspešnej generácie slovenských operných spevákov. Bezprostredne po účinkovaní v obľúbenej role Dona Ottavia (Mozart, Don Giovanni) v Los Angeles  prichádza do Bratislavy na sólový recitál.Na koncerte v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy vystúpite spolu s izraelským klaviristom Amirom Katzom. Ako vznikla vaša spolupráca?

S Amirom som sa zoznámil v Mníchove počas Münchner Opern-Festspiele. Spieval som tam vtedy Nemorina v Nápoji lásky (Donizetti) a Amir nahrával svoje CD venované Chopinovi. Dali sme si jednu skúšku a sadli sme si tak dobre, že sme sa rovno dohodli na spolupráci. Odvtedy sme spolu vystupovali už niekoľkokrát, napríklad na mníchovskom festivale či vo Viedni. Popri Bratislave nás v krátkej dobe čakajú aj recitály v Zürichu, v Paríži, v nemeckom zámku Elmau a vo viedenskom Musikvereine.

Podľa akých kritérií ste tvorili repertoár na bratislavský koncert?

Na koncert v cykle Veľké slovenské hlasy sme vyberali repertoár, ktorý je mi veľmi blízky. Popri známych áriách z opier, v ktorých vystupujem, sme pridali aj niekoľko lahodných piesní od Vincenza Belliniho či náročnejšie Petrarcove sonety od Franza Liszta. Som presvedčený, že program, ktorý sme spolu s Amirom vyskladali, sa bude publiku páčiť.

Nedávno ste oslávili „Kristove roky“. Je to pre vás „iba“ číslo alebo vnímate tento životný míľnik intenzívnejšie?

To číslo 33, ktoré je pre niekoho možno magické, vnímam naozaj iba ako číslo. Sú chvíle, keď sa na 33 rokov vôbec necítim, len si poviem: Bože, ako ten čas uteká… Čo však znamená, že mi je celkom fajn, lebo keby mi bolo zle, tak by sa čas určite nekonečne vliekol.

Vráťme sa do vášho detstva. Pochádzate z Kysúc, kraja s bohatou folklórnou tradíciou. Ovplyvnilo vás to?

U nás doma sa od nepamäti spievalo. Či to bolo na oslavách alebo pri iných príležitostiach. Napokon, tak je to na celom slovenskom vidieku. Myslím si, že je to jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku toľko vynikajúcich a nesmierne muzikálnych spevákov. Spievanie sme mali jednoducho v rodine. Keby mala moja mama také možnosti ako ja, tak by sa určite tiež venovala profesionálnemu spevu.

História „odmietnutia“, ktorého sa vám dostalo v SND po ukončení štúdia je známa. Ako sa na to obdobie pozeráte s odstupom času?

Ja som vlastne vtedajšiemu vedeniu Opery SND veľmi vďačný, že mi priestor v inscenáciach nedalo. V podstate ma prinútili zmobilizovať sa a odísť zo Slovenska, čím sa mi otvorila cesta do sveta. Bez toho by som dnes pravdepodobne nebol tam, kde som. Možno to znie zvlášte, ale ja im za to naozaj ďakujem…

V Berlíne ste začínali menšími postavami, spomeňme napríklad Gastona v Traviate. Uspokojovalo to vaše vtedajšie ambície?

Myslím si, že je prirodzené a zdravé, ak sa spevák prepracuje k hlavným postavám cez tie menšie. Mal som možnosť vyskúšať si malé „šteky“, ako je napríklad spomínaný Gaston, a popritom nasávať skúsenosti z práce so špičkovými sólistami, dirigentmi alebo režisérmi, ktorí si v berlínskej Štátnej opere doslova podávali kľučky. Úprimne povedané, v tej dobe som si ani netrúfol pomyslieť na to, že raz budem tam, kde som dnes.

Pamätáte sa na ten moment, keď ste sa prvýkrát ocitli v tzv. prvej línii postáv?

Samozrejme. Ten pocit sprevádzal malý strach. Teda, viac ako malý… Celkovo som mal najväčšie obavy z toho, ako ma prijme nemecké, prísne konzervatívne publikum, ktoré si veľmi potrpí nielen na hudobnú stránku interpretácie, ale aj na správnu výslovnosť a zvukomalebnosť reči. Špeciálne pokiaľ ide o nemecké texty. Ale keďže som sa postupne prepracoval až k Taminovi (Mozart, Čarovná flauta, v nemeckom jazyku, pozn.autora) a spieval som ho vo všetkých veľkých nemeckých divadlách, tak sa mi to asi podarilo.

Odvtedy ste účinkovali v najuznávanejších operných domoch vrátane Metropolitnej opery v New Yorku alebo Royal Opera House v Londýne. No jedno významné miesto stále chýba – milánska La Scala. Prečo?

Od manažmentu La Scaly som dostal už tri ponuky na účinkovanie. Problém je však v tom, že v Taliansku robia sezónne plány oveľa neskôr, ako napríklad v Nemecku, v Anglicku, v USA alebo vo Francúzsku. Naozaj ma to mrzí, no vždy som sa musel ospravedlniť s tým, že v ponúkanom termíne už mám zazmluvnený angažmán niekde inde. A keďže sa snažím stáť si za svojím slovom, nebudem rozväzovať zmluvu len preto, že dostanem v La Scale lukratívnejšiu ponuku. V tomto prípade by jednoznačne išlo o danajský dar, keďže svet je malý a operný biznis ešte menší.

Nedávno ste s našou opernou divou Editou Gruberovou vystúpili na Bratislavských hudobných slávnostiach v Donizettiho Lucrezii Borgia. Ako sa vám spolupracuje s osobnosťou takého formátu?

Na Editu Gruberovú mám len tie najkrajšie spomienky. Mal som možnosť spievať s ňou v Mníchove ešte ako mladý chalan a naša profesionálna spolupráca sa vyvinula do veľmi pekného vzťahu. Na každé vystúpenie s ňou sa mimoriadne teším. Ten pocit, ktorý mi prináša naše spoločné muzicírovanie, sa dá len veľmi ťažko opísať. A ľudsky môžem Editu jednoznačne označiť za človeka s veľkým Č.

Nielen pri Edite Gruberovej, ale povedzme aj pri Samuelovi Rameyovi, s ktorým ste účinkovali v MET, ide o partnerov o niekoľko desaťročí skúsenejších. Dokážete nájsť na scéne spoločnú reč?

Slávnych kolegov, ktorých som pred pár rokmi počúval iba z CD a dnes s nimi stojím na jednom pódiu, je už celý rad. Niekedy mi to pripadá ako neuveriteľný sen. Spomínaný Samuel Ramey, ale tiež Ferruccio Furlanetto, Dmitri Hvorostovski, Renée Fleming, Marylin Horne, Barbara Frittoli, Anna Netrebko, Erwin Schrott… Možno vás to prekvapí, no zistil som, že tieto osobnosti, ktoré pozná celý svet, sú úplne normálni ľudia, tak ako každý z nás. Je úplne bežné, že Anna Netrebko vám nadiktuje recept na pravý ruský boršč, alebo sa dozviete, ako Barbara Fritolli pripravuje svoje obľúbené ravioli. Ako vidíte, spoločná reč sa nájde vždy.

Vďaka šťastnej zhode termínov ste nedávno v SND spievali s Adrianou Kučerovou v Donizettiho Nápoji lásky. Môžeme sa niekedy v dohľadnom čase tešiť na podobné „spojenie snov“?

Také malé sny, ako bol nedávny spoločný Nápoj lásky, sa naozaj pritrafia len veľmi ojedinelo. V mojom aj v Adrianinom prípade išlo o malý zázrak, keďže naše kalendáre sú doslova natrieskané na niekoľko sezón dopredu. Ale je dobre, že je to tak, pretože tým sme pre bratislavské publikum vzácnejší.

Je o vás známe, že napriek vašej zaneprázdnenosti si vždy v Bratislave nájdete čas na konzultácie u profesorky Vlasty Hudecovej. Čím je pre vás táto dáma taká nenahraditeľná?

Moja obľúbená profka, pani Vlasta Hudecová, je pre mňa ako druhá mama a to doslova. Nielen chváli, ale mi aj „vyhubuje“ a to poriadne. Vďačím jej za veľmi veľa.

Vraj máte jednu veľkú vášeň a tou je joga…

Som rád, že som jogu objavil. Priznám sa, že nie som veľmi športový typ. Dlho som hľadal spôsob, ako sa udržiavať v kondícii, ktorú potrebujem na odspievanie náročných niekoľkohodinových predstavení. Joga ma udržuje v dobrej fyzickej kondícii a prináša mi aj potrebnú vnútornú pohodu.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že máte veľmi rád počítačové hry. Ktoré vás najviac bavia?

Počítačové hry sú pre mňa rovnako ako joga skvelým spôsobom odreagovania sa od každodenného stresu. Nie som šialenec, ktorý strieľa z plastovej pištole na obrazovku, skôr som taký ten naivný „Super Mario“. Mám rád, keď si môžem potrénovať mozog s mojím obľúbeným nintendom.

Máte za sebou hektické mesiace na trase Barcelona – Los Angeles. Čím v súčasnosti najintenzívnejšie umelecky žijete?

Momentálne sa najviac vyžívam v Donovi Giovannim, ktorého pripravujeme v Los Angeles Philharmonic. V tejto produkcii som sa stretol s úžasnou koncentráciou najhviezdnejších tvorcov. Napríklad scénu pripravil jeden z najznámejších svetových architektov Frank Gehry (popri inom autor slávneho Tancujúceho domu v Prahe, pozn.autora), kostýmy navrhli sestry Kate a Laura Mulleavy z ateliéru Rodarte, držiteľky Oscara za film Black Swan. Parochne pripravuje dizajnérka, ktorá sa preslávila vďaka filmu Marie Antoinette, make-up má na starosti dvorný maskér Madonny a Lady Gaga. Na záver spomeniem, že Los Angeles Philharmonic Orchestra vedie Gustavo Dudamel. Jednoducho, v Los Angeles som stretol neuveriteľný team. A keď potrebujem zrelaxovať, sadnem do auta a odveziem sa na pláž do Santa Monicy alebo do Laguna Beach, kde je pekná príroda.

Cez Mozartove opery ste v kariére plynule prešli k Donizettimu a Verdimu. Aké sú vaše ďalšie spevácke sny?

Tých snov je veľa. Z Verdiho sa mi zatiaľ podarilo robiť len lyrickejšie party, ako je napríklad Alfredo v Traviate. Ale mám čas a nikam sa neponáhľam. V budúcnosti ma čaká viac belcanta, napríklad Roberto Devereux (Donizetti), Puritáni (Bellini) a postupne pridávam aj francúzsky repertoár, ako je Faust (Gounod) či Manon (Massenet).

Sme nesmierne poctení, že ste po Štefanovi Kocánovi ďalší spevák, ktorý vystúpi v cykle Veľké slovenské hlasy. Tešíte sa?

Števo, s ktorým momentálne spievam v Los Angeles práve v spomínanom Donovi Giovannim, mi hovoril, že na jeho koncerte bola skvelá atmosféra. Takže sa do Bratislavy veľmi teším aj ja! 
Rozhovor vznikol v druhej polovici mája 2012 na linke Bratislava–Los Angeles 

www.pavolbreslik.com