Pavol Breslik poprvé ve Vídni jako Alfredo

Prvý viedenský Alfredo Pavla Bršlíka 

Viedenská štátna opera má medzi piatimi desiatkami repertoárových čísel v ponuke aj skutočné režisérske relikvie. Madama Butterfly podpísaná Josefom Gielenom či Tosca Margarethy Wallmann pochádzajú z konca päťdesiatych rokov a len o čosi mladšia je Zeffirelliho Bohéma či Schenkov Gavalier s ružou. Evergreeny sú stále žiadane. Pred piatimi rokmi ukončila svoju takmer štyridsaťročnú javiskovú púť po vyše 280 reprízach Verdiho La traviata v réžii Otta Schenka.

Nahradiť svedectvá doby, zväčša do detailov prepracované a striktne iluzívne verzie novými inscenačnými výpoveďami, nebýva automaticky výhrou. Ba neraz to dopadne opačne. Keď sa roku 2011 objavila vo Viedenskej štátnej opere čerstvá, v koprodukcii s festivalom v Aix-en-Provence vzniknuvšia La traviata, publikum „ocenilo“ réžiu francúzskeho herca, divadelného a čiastočne operného režiséra Jeana-Françoisa Sivadiera bučaním.

Inscenácia si však žije aj naďalej vlastným životom, vystriedalo sa v nej zo šesť – sedem obsadení (pôvodný pár tvorili Natalie Dessay a Charles Castronovo) a v tridsiatom ôsmom predstavení sa otvorila opäť novým predstaviteľom hlavných postáv.

Svoj debut v divadle na viedenskom Ringu zaznamenala v titulnej úlohe moldavská sopranistka Irina Lungu a po prvýkrát kostým Alfreda obliekol v súčasnosti najžiadanejší slovenský tenorista Pavol Bršlík. On však v tamojšej Štátnej opere mal za sebou už dvadsať večerov – ako Mozartov Don Ottavio, Čajkovského Lenskij a Donizettiho Nemorino. Prvý viedenský Verdi sa stal kľúčom do tretej desiatky.

Skúsení a flexibilní sólisti sú zvyknutí vhupnúť do zabehaných, aj do kontroverzných inscenácií, oprašovaných v reprízach asistentmi. Lungu a Bršlík sú rovesníkmi (sopranistka má 35, tenorista 36 rokov), ale vo svojich hlasových odboroch už ostrieľanými interpretmi, ktorí by zapadli do akejkoľvek klasickej či modernej Traviaty. Vo viedenskom prípade to však nemali až také jednoduché. Z viacerých dôvodov. Porovnávajúc zábery z youtube (a stroho si pamätajúc televízny prenos z aix-en-provenskej premiéry), základné aranžmány síce dodržiavali, no Sivadierova a de Dardelova (scénograf) podoba natoľko uberá z atmosféry jednotlivých obrazov, že ani presvedčivé herectvo ju nevytiahne z biedy.

Anonymný priestor bez ilustratívnych kulís a znakov pritom nie je principiálnym dôvodom chabého emocionálneho vyžarovania tejto Traviaty. Slabo sú zdôvodnené iné, v činohre možno funkčnejšie postupy Jeana-Françoisa Sivadiera. Počnúc otvoreným javiskom pred začiatkom oboch častí (hrá sa s jednou pauzou) a pobehovaním zboristov po ňom, cez preplietanie dejotvorných akcií s náznakmi aranžovania v pozadí, s „koketovaním“ so šepkárskou mušľou, no najmä s nedostatočnou empatiou voči hudobným číslam.Neviem, prečo práve počas árie De´ miei bollenti spiriti chce Violetta vyzliecť Alfreda do tielka, prečo niektoré príchody (nielen) Giorgia Germonta nekopírujú motívy partitúry. Ani Alfredo nemusel prísť na ples k Flore v zreteľnom alkoholickom opojení, keď jeho zjavenie sa v tejto scéne má dramatickú silu aj bez tejto ošúchanej barličky. Naopak, zapôsobil v tom istom obraze moment, keď Alfredo zasype Violettu peniazmi, no vzápätí (ešte skôr než o tom spieva) si uvedomí svoj omyl a v ľúbostnom vytržení sa vrhne na stále milovanú bytosť. Do istej miery by sa dalo akceptovať aj posledné dejstvo, keď Violetta umiera takpovediac postojačky (krátko pred smrťou horúčkovo pobehuje medzi postavami na javisku), jej pád na proscéniu a Alfredova snaha zachytiť ju naposledy živú (zmarená prítomnými) je pomerne silnou bodkou za inak predovšetkým scénograficky beztvarým, nediferencovaným a málo sa vyvíjajúcim projektom. Je to Traviata na nejednom mieste bezradná, spoliehajúca na herectvo jednotlivcov, odpútavajúca lacnými a opakujúcimi sa kulisami (visiace plátna, lustre v rôznych výškach, náznaky projekcií), bez nápaditej ústrednej myšlienky. Na tejto univerzálnej scéne by sa mohol odohrať akýkoľvek iný príbeh. Jednoducho, nejde predlohe na dreň.Ďalším dôvodom, prečo prvý večer z aktuálnej série obnovenia viedenskej La traviaty mal značné rezervy, bol dirigent. Dánsky rodák a na mnohých svetových scénach vystupujúci 63-ročný Michael Schønwandt nepreukázal dostatočný cit pre modelovanie detailov a využitie priam neobmedzených technických možností orchestra Viedenskej štátnej opery. Jeho koncepcia bola založená na veľmi rýchlych tempách (čo ako kontrast býva vítané, ak nechýbajú protipóly vo voľnejších ťahoch) a na prehnanom dotovaní dynamickej hladiny. Z orchestra takmer nebolo počuť piano, dokonca ani na miestach, založených práve na emócii nielen vokálneho ale aj inštrumentálneho zvuku. Pre mňa Schønwandtov výkon znamenal veľké sklamanie, už dávno som v tomto divadle nestretol tak slabého verdiovského dirigenta. Dokonca ani orchester (vrátane povestných sláčikov!) v predohre nebol celkom čistý.

Moldavská rodáčka Irina Lungu má aktuálnu sezónu takmer celú v znamení Violetty Valery. Už v minulosti ju vytvorila približne v pätnástich (!) inscenáciách. Napriek tomu, že jej hlas už zjavne smeruje k dramatickým brehom (Violetta tento rozmer v sebe má), je vo voľne repertoáru opatrná a reguluje ho skôr v rozpätí medzi Gildou a Micaelou, prípadne Margarétou, v ktorej som ju počul nie tak dávno v Amsterdame. Fakt, že soprán Iriny Lungu je prinajmenšom mladodramatický, v objeme a intenzite tónu veľmi veľký, v koloratúre ešte stále pomerne pružný (aj keď ani zďaleka nie virtuózny) a že si trúfla v závere Sempre libera zaspievať vysoké Es, hovorí skôr v jej prospech. Čo mi však po celý večer chýbalo, bola práca s dynamickou a emóciami. Azda s výnimkou posedného obrazu mi pripadala výrazovo stereotypná, takmer všetko dávala vo forte a napriek tomu, že jej timbre je taliansky, nevyžarovala z neho škála dojímavých citov.Pavol Bršlík je umelec úplne odlišného naturelu. Nespieva len hlasom a technikou, ale najmä srdcom. Teda tým, čo Irine Lungu tepalo akosi monotónne. Postavu Alfreda Germonta nemá dlho v repertoári, no má ho už overeného javiskami v Zürichu a Mníchove. Vo Viedni si ho vyskúšal v stredu večer po prvýkrát. Nie je však prvým Slovákom, ktorý túto rolu na pódiu Štátnej opery vytvoril. V Schenkovej inscenácii ho spieval Peter Dvorský (24-krát) a o polovicu menej ráz Miroslav Dvorský.

Pavol Bršlík je trocha iný typ interpreta, než bratia Dvorskí. K verdiovskému repertoáru pristupuje veľmi obozretne a s rešpektom. Rozumne. Alfreda má vystavaného tak, aby mohol v ňom vytiahnuť tromfy tam, kde sú mu najvlastnejšie. V emocionalite tónu, presnejšie vo vokálno-výrazovom pointovaní citového stavu postavy a komplexnom nanášaní charakterových faziet. Od hanblivého, slušného a zaľúbeného mladíka, bojaceho sa predniesť na plese u kurtizány svoje Brindisi, cez vášňou zmietaného a domnelou zradou milenky zraneného dravca až po trpiaceho a zúfalého svedka tragického Violettinho konca – takým vývojom prechádza jeho Alfredo aj v tejto inscenácii. Pavol Bršlík odspieval večer bez zakolísania, štíhlo a v legatovom duchu vedeným tónom. Bez potreby prepínať hlas. Radšej v intenzite tónu s partnerkou „nebojoval“. Cabalettu Il mio rimorso mohol odpáliť ešte razantnejšie, hoci neriskoval záverečnú nepovinnú výšku. V treťom dejstve naberal tón na priebojnosti, kove, no popri tom upútal (hlavne v záverečnom obraze) svojím emotívnym mezza voce a dynamickou plastickosťou vokálnej línie.Španielskeho barytonistu Carlosa Álvareza (Giorgio Germont) som koncom deväťdesiatych rokov počul v Štátnej opere v mnohých postavách. Tie verdiovské vždy dominovali. Aj teraz sa ukázal ako majster kantilény, frázoval štýlovo, jeho hlas mal ušľachtilý zábal. Až koncom árie Di Provenza il mar sa čosi nečakane zlomilo. Z momentálneho zlyhania vo výške musel vykorčuľovať a preladením na výrazovú strunu číslo dospieval. Neskôr už bol v pôvodnej forme.

Do posledného miesta – vrátane vypredaného státia – zaplnené hľadisko v záverečnej reakcii odmenilo sólistov síce štedro (každý dostal svoje bravó), no pomerne krátko. Asi preto, lebo zimomriavky táto La traviata jednoducho nevyvolala.
Hodnotenie autora recenzie: 65%

Giuseppe Verdi:
La traviata
Dirigent: Michael Schønwandt
Réžia: Jean-François Sivadier
Scéna: Alexandre de Dardel
Kostýmy: Virginie Gervaise
Masky: Cecile Kretschmar
Svetla: Philippe Berthomé
Choreografia: Boris Nebyla
Orchester Wiener Staatsoper
(koprodukce Wiener Staatsoper / Festival d’Aix en Provence)
Premiéra 9. októbra 2011 Wiener Staatsoper Vídeň
(napísané z reprízy 9. 9. 2015)

Violetta Valéry – Irina Lungu
Alfred Germont – Pavol Breslik
George Germont – Carlos Álvarez
Flora Bervoix – Zoryana Kushpler
Annina – Aura Twarowska
Gaston – Jason Bridges
Baron Douphol – Clemens Unterreiner
Marquis von Obigny – Il Hong
Doktor Grenvil – Dan Paul Dumitrescu
Giuseppe – Gerhard Reiterer
Kommissionär – Ion Tibrea
Diener bei Flora – Roman Lauder
Faktotum – Christoph Nechvatal

www.wiener-staatsoper.at

Foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn, Agentur, fb P. Breslika