Pavol Breslik poprvé ve Vídni jako Alfredo

Prvý viedenský Alfredo Pavla Bršlíka 

Viedenská štátna opera má medzi piatimi desiatkami repertoárových čísel v ponuke aj skutočné režisérske relikvie. Madama Butterfly podpísaná Josefom Gielenom či Tosca Margarethy Wallmann pochádzajú z konca päťdesiatych rokov a len o čosi mladšia je Zeffirelliho Bohéma či Schenkov Gavalier s ružou. Evergreeny sú stále žiadane. Pred piatimi rokmi ukončila svoju takmer štyridsaťročnú javiskovú púť po vyše 280 reprízach Verdiho La traviata v réžii Otta Schenka.

Nahradiť svedectvá doby, zväčša do detailov prepracované a striktne iluzívne verzie novými inscenačnými výpoveďami, nebýva automaticky výhrou. Ba neraz to dopadne opačne. Keď sa roku 2011 objavila vo Viedenskej štátnej opere čerstvá, v koprodukcii s festivalom v Aix-en-Provence vzniknuvšia La traviata, publikum „ocenilo“ réžiu francúzskeho herca, divadelného a čiastočne operného režiséra Jeana-Françoisa Sivadiera bučaním.

Inscenácia si však žije aj naďalej vlastným životom, vystriedalo sa v nej zo šesť – sedem obsadení (pôvodný pár tvorili Natalie Dessay a Charles Castronovo) a v tridsiatom ôsmom predstavení sa otvorila opäť novým predstaviteľom hlavných postáv.

Svoj debut v divadle na viedenskom Ringu zaznamenala v titulnej úlohe moldavská sopranistka Irina Lungu a po prvýkrát kostým Alfreda obliekol v súčasnosti najžiadanejší slovenský tenorista Pavol Bršlík. On však v tamojšej Štátnej opere mal za sebou už dvadsať večerov – ako Mozartov Don Ottavio, Čajkovského Lenskij a Donizettiho Nemorino. Prvý viedenský Verdi sa stal kľúčom do tretej desiatky.

Skúsení a flexibilní sólisti sú zvyknutí vhupnúť do zabehaných, aj do kontroverzných inscenácií, oprašovaných v reprízach asistentmi. Lungu a Bršlík sú rovesníkmi (sopranistka má 35, tenorista 36 rokov), ale vo svojich hlasových odboroch už ostrieľanými interpretmi, ktorí by zapadli do akejkoľvek klasickej či modernej Traviaty. Vo viedenskom prípade to však nemali až také jednoduché. Z viacerých dôvodov. Porovnávajúc zábery z youtube (a stroho si pamätajúc televízny prenos z aix-en-provenskej premiéry), základné aranžmány síce dodržiavali, no Sivadierova a de Dardelova (scénograf) podoba natoľko uberá z atmosféry jednotlivých obrazov, že ani presvedčivé herectvo ju nevytiahne z biedy.

Anonymný priestor bez ilustratívnych kulís a znakov pritom nie je principiálnym dôvodom chabého emocionálneho vyžarovania tejto Traviaty. Slabo sú zdôvodnené iné, v činohre možno funkčnejšie postupy Jeana-Françoisa Sivadiera. Počnúc otvoreným javiskom pred začiatkom oboch častí (hrá sa s jednou pauzou) a pobehovaním zboristov po ňom, cez preplietanie dejotvorných akcií s náznakmi aranžovania v pozadí, s „koketovaním“ so šepkárskou mušľou, no najmä s nedostatočnou empatiou voči hudobným číslam.Neviem, prečo práve počas árie De´ miei bollenti spiriti chce Violetta vyzliecť Alfreda do tielka, prečo niektoré príchody (nielen) Giorgia Germonta nekopírujú motívy partitúry. Ani Alfredo nemusel prísť na ples k Flore v zreteľnom alkoholickom opojení, keď jeho zjavenie sa v tejto scéne má dramatickú silu aj bez tejto ošúchanej barličky. Naopak, zapôsobil v tom istom obraze moment, keď Alfredo zasype Violettu peniazmi, no vzápätí (ešte skôr než o tom spieva) si uvedomí svoj omyl a v ľúbostnom vytržení sa vrhne na stále milovanú bytosť. Do istej miery by sa dalo akceptovať aj posledné dejstvo, keď Violetta umiera takpovediac postojačky (krátko pred smrťou horúčkovo pobehuje medzi postavami na javisku), jej pád na proscéniu a Alfredova snaha zachytiť ju naposledy živú (zmarená prítomnými) je pomerne silnou bodkou za inak predovšetkým scénograficky beztvarým, nediferencovaným a málo sa vyvíjajúcim projektom. Je to Traviata na nejednom mieste bezradná, spoliehajúca na herectvo jednotlivcov, odpútavajúca lacnými a opakujúcimi sa kulisami (visiace plátna, lustre v rôznych výškach, náznaky projekcií), bez nápaditej ústrednej myšlienky. Na tejto univerzálnej scéne by sa mohol odohrať akýkoľvek iný príbeh. Jednoducho, nejde predlohe na dreň.Ďalším dôvodom, prečo prvý večer z aktuálnej série obnovenia viedenskej La traviaty mal značné rezervy, bol dirigent. Dánsky rodák a na mnohých svetových scénach vystupujúci 63-ročný Michael Schønwandt nepreukázal dostatočný cit pre modelovanie detailov a využitie priam neobmedzených technických možností orchestra Viedenskej štátnej opery. Jeho koncepcia bola založená na veľmi rýchlych tempách (čo ako kontrast býva vítané, ak nechýbajú protipóly vo voľnejších ťahoch) a na prehnanom dotovaní dynamickej hladiny. Z orchestra takmer nebolo počuť piano, dokonca ani na miestach, založených práve na emócii nielen vokálneho ale aj inštrumentálneho zvuku. Pre mňa Schønwandtov výkon znamenal veľké sklamanie, už dávno som v tomto divadle nestretol tak slabého verdiovského dirigenta. Dokonca ani orchester (vrátane povestných sláčikov!) v predohre nebol celkom čistý.