Pesaro 2013 – už jen dva kroky ke kompletnímu Rossinimu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Pesaro 2013 – už len dva krôčiky ku kompletnému Rossinimu 

Operný festival založený roku 1980 a nesúci meno Gioachina Rossiniho sa v skladateľovom rodisku Pesare odohral v pravidelnom augustovom termíne po tridsiaty štvrtýkrát. Počas štrnástich dní ponúkol tri hlavné inscenácie (Talianka v Alžíri, Viliam Tell, Príležitosť robí zlodeja), v rámci Festivalu mladých pravidelnú Cestu do Remeša a v koncertnej verzii Jazernú pannu. Program doplnili popoludňajšie Koncerty belcanta (Michael Spyres, Celso Albelo, Yijie Shi), pocta Giuseppe Verdimu (s protagonistkou Marinou Rebekou) i zopár ďalších sprievodných podujatí.

Aktuálny ročník síce v kriesení zabudnutých Rossiniho javiskových opusov nepokročil, no už budúca letná sezóna avizuje prvé novodobé uvedenie opery Aureliano in Palmira. Z 39-členného operného dedičstva skladateľa ostane potom v Pesare už iba jediný dlh – Edoardo e Cristina. Dva krôčiky a renesancia Rossiniho opier v kritických edíciách vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini bude dokonaná. Veľkolepá pocta maestrovi!

Talianka v Alžíri v prehnane „crazy“ balení

V tieni dvestoročného jubilea narodenia Giuseppe Verdiho a Richarda Wagnera ostáva rovnaké výročie zrodu štyroch opier Gioachina Rossiniho. V roku 1813 uzreli postupne svetlo sveta Il signor Bruschino (benátske San Moisè), Tancredi (Teatro La Fenice tamže), Talianka v Alžíri (Benátky do tretice – Teatro San Benedetto) a napokon Aureliano in Palmira (milánske Teatro alla Scala).

L´Italiana in Algieri, hoci skomponovaná v skladateľových 21 rokoch, bola už jedenástym javiskovým opusom a zároveň prvou natrvalo v divadelných repertoároch zahniezdenou komickou operou Rossiniho. Nemožno tvrdiť, že prvou „veľkou“, keďže okrem jednoaktoviek už o necelý rok skôr skomponoval pre La Scalu dvojdejstvovú buffu La pietra del paragone (Skúšobný kameň). Talianku v Alžíri sme ako jedno z mála vôbec hraných Rossiniho diel (okrem neustále omieľaného Barbiera zo Sevilly) zaznamenali naposledy v bratislavskej inscenácii roku 1965. Ide pritom o predlohu, ktorá za najpopulárnejším skladateľovým dielom invenciou ohnivej i cituplnej melodiky nezaostáva. Navyše, popri v čase jej vzniku obľúbenom orientálnom motíve, prináša aj v dobovo rovnako chytľavé podnecovanie k vlasteneckým citom (Isabellina ária Pensa alla patria) a napokon po stránke vokálnej, je ešte o čosi náročnejšia ako Barbier.

Na pesarskú festivalovú pôdu vkročila Talianka v Alžíri hneď v druhom roku existencie (1981 – dirigent Donato Renzetti, réžia Egisto Marcucci, Samuel Ramey ako Mustafà), vrátila sa v repríze o rok neskôr a po dvanásťročnej pauze ju vystriedala nová podoba v réžii Daria Fo (hudobne ju naštudoval David Robertson). Verzia z roku 1994 sa zopakovala ešte v auguste 2006. S relatívne nedlhým odstupom ju dramaturgia festivalu zaradila opäť a ujal sa jej taliansky režisér Davide Livermore. Išlo o jeho tretiu produkciu na Rossini Opera Festivalu (debutoval 2010 prvotinou Demetrio e Polibio a vlani naštudoval Ciro in Babilonia), tento raz však dostal do vena titul známy. Zatiaľ čo pred rokom si s oratoriálne skomponovaným mladíckym Cirom poradil vďaka použitiu princípu „divadla v kine“ vynaliezavo, v Talianke sa dostal na tenký ľad presycovania javiskového diania nepreberným množstvom opakujúcich sa prostriedkov.Zaujímavý a pútavý bol tam, kde si s pomocou scénografa Nicolasa Boveya a videí z produkcie D-Wok zašantil počítačovými trikmi a rozmanitými animáciami. Preto aj takýmto spôsobom ilustrovaná predohra síce odpútavala od hudby, no zasa pokúsila sa navodiť isté výkladové predpolie pre dej. Livermoreho Talianka sa na alžírskom pobreží neocitá na korzármi zajatej lodi, ale do zamerikanizovaného sveta olejového magnáta beja Mustafu (dakedy koncom šesťdesiatych rokov) pristáva na zostrelenom lietadle. Ani tento posun by nemusel byť zásadným problémom, veď samotný dej komickej opery má veľa nepravdepodobnej grotesknosti a karikatúry, keby režisér nepreháňal v stereotype pohybových akcií a komiksových charakterizačných znakov. Žiaľ, partitúra sa u Livermoreho nestala vodidlom ku gracióznemu humoru, ale výzvou k divokej a nesúrodej kumulácii komických gagov akéhokoľvek druhu. Všetky nápady, i tie odvážne a jednorázovo invenčné, sa po polhodine opotrebovali. A tak sa do konca opery už len hopsalo do rytmu, Mustafà vyfajčil desiatky cigariet, odtancoval každý výstup (klobúk dolu pred jeho fyzickou výdržou) a Isabella odhalila takmer všetky vnady tela takmer modelky. Ok. Boli by to bonusy lahodiace zraku, keby ich nepovýšili za kritérium obsadenia.

Festivalový debutant za dirigentským pultom, madridský rodák José Ramón Encinar mal k dispozícii Orchester a zbor Teatro comunale di Bologna, s ktorým pripravil solídnu, nie však hudobne šokujúcu koncepciu. Možno svoje zohrávala aj nevyhnutná kooperácia s „crazy“ javiskom, možno režisérske pochovanie niektorých point, no malo by byť v moci dirigenta vystavať gradačný a výrazový oblúk predlohy ešte účinnejšie. Dokonca aj v orchestri, ktorému je rossiniovský sloh bytostne blízky, sa vyskytli nepresnosti.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na