Peter Mikuláš – 60 aneb Zahájení bratislavské sezony

Peter Mikuláš – 60 alebo Otvorenie bratislavskej sezóny

Tento rébus zrejme nemusela riešiť drvivá väčšina zaplneného hľadiska Sály opery a baletu novej budovy Slovenského národného divadla. Do mysle recenzenta, prečo tajiť, zapustil piatkový večer istého chrobáka do hlavy. Písať ódu na oneskorený koncert jubilujúceho Petra Mikuláša (šesťdesiatiny oslávil pred takmer ôsmimi mesiacmi), alebo bez nadstavby emócií zhodnotiť otvárací večer deväťdesiatej piatej sezóny prvej slovenskej scény?Dvojdomý názov podujatia teda velí pokúsiť sa o model zhodnotenia „dvoch v jednom“. Vzdať hold umelcovi, ktorý nielenže ostal verný materskej scéne už tridsiatu siedmu sezónu, ale na nej podával bez zakolísania špičkové výkony, je prirodzene leitmotívom. V kontexte s ním však treba zaujať postoj ku koncertu ako celku. Peter Mikuláš je skutočne vzácnou osobnosťou slovenskej vokálnej kultúry. Nielen pre jeho bohatý a technicky znamenite vedený hlas, ale najmä pre umeleckú všestrannosť a interpretačnú poctivosť. Bol azda dokonalejší v klasicizme, talianskej či francúzskej romantike, alebo v opere dvadsiateho storočia? V postavách serióznych či komických? Niet odpovede. Sú len dôkazy a tie sú jednoznačné. Party mozartovské, verdiovské, smetanovské, dvořákovské, wagnerovské, dvaja rôzni Mefistovia, Boris Godunov, Wozzeck v neposlednom rade unikátne kreácie v dielach slovenských autorov Suchoňa, Cikkera, Beneša. Kariéra Petra Mikuláša plynula tak hladko, bez akýchkoľvek kvalitatívnych vlnení, či nedajbože kríz, že sme si ani nestihli neuvedomiť, kedy sa z dvadsaťštyriročného začiatočníka stala zrelá osobnosť a kedy z nej vyšiel na pomyselný zenit. Dnes, už po šesťdesiatke, nás však vytrvalo presviedča, že zo zenitu nezostupuje ani o pol krôčika.

Ako na javisku osláviť okrúhle jubileum? A to v plnej sile. Môj osobný pocit je odlišný od postoja vedenia a dramaturgie divadla. Dovolím si tvrdiť, že darom mala byť nová, reprezentatívna operná postava. A aj pri tom kvante, ktoré má Peter Mikuláš na svojom konte, by sa ich našlo niekoľko. O to väčšmi, že na materskej scéne v ostatných piatich sezónach sa mu ušli len dve: Cikkerov Mister Scrooge a Heinrich vo Wagnerovom Lohengrinovi. To už Ostrava či Praha je k nemu oveľa štedrejšia. Program piatkového večera sa napokon stal obligátnou skladačkou, pričom v niektorých číslach nebolo celkom jasné, či výber sólistov bol voľbou oslávenca, alebo dramaturgie.Pri tomto type podujatí (čestne sa priznám, že nie som ich fanúšikom) hrozí „gulášová“ dramaturgia. Tento raz sa tak celkom nestalo, hoci prvky objavnosti či ambícia servírovať na začiatok sezóny niečo raritnejšie (či prípadne ochutnávky z nastávajúcich premiérových titulov) nebola príliš zjavná. Bolo to menu „chute na všetko“, kde sa striedal Gioacchino Rossini s Wolfgangom Amadeom Mozartom, Gaetanom Donizettim s Vincenzom Bellinim (prvá časť) a po prestávke po mohutnom verdiovskom bloku prišli dve gounodovské bodky. Peter Mikuláš dokázal práve to, že sa rovnako konformne cíti na parkete veselej i serióznej. Hoci jeho vyšší bas nie je typický buffo bas, dokáže dať komickým postavám aj v rámci plného objemu tónu náboj vkusného humoru (Basiliova La calunnia z Barbiera zo Sevilly), či do detailu vypointovaného Mozartovho Leporella (v scéne s Donom Giovannim O statua gentilissima) obohatiť gestom a naznačenou hereckou akciou.

Postavy pre odbor kantabilného basu boli vždy doménou Petra Mikuláša. Nikdy ich však nestvárňuje „sucho“, emocionálne prežitie situácií sa premietalo aj do čísel, prezentovaných na koncerte. V závere prvej polovice to bol dvojspev Giorgia a Riccarda z Puritánov Vincenza Belliniho, ktorý však nevyšiel celkom plasticky. Jednak asi v polovici sa obaja sólisti (partnerom bol objemom tónu oveľa útlejší a výrazovo neutrálny Daniel Čapkovič) dostali do rytmickej kolízie s taktovkou Roberta Jindru a ani efektnú cabalettu neodpálili v ohnivej gradácii.Veľkým číslom Petra Mikuláša bola ária Filipa z Verdiho Don Carla, prednesená s obrovskou dávkou emocionality, s pre umelca typickými výrazovými nuansami (zavše až na hrane zrozumiteľnosti slova, napríklad úvod Ella giammai m´amò), ale aj s majestátnym objemom tónu a príkladnou kultúrou frázovania. Bezprostredne na ňu nadviazal najsilnejší moment večera, dvojspev kráľa Filipa a Veľkého inkvizítora, v podaní Petra Mikuláša a Štefana Kocána.V porovnateľnej kvalite zaznel na javisku Opery Slovenského národného divadla azda len raz – keď sa roku 1981 stretli Sergej Kopčák ako Filip a Peter Mikuláš ako Veľký inkvizítor. Dvaja basisti rozdielnych timbrov na malej ploche vyčarili reálnu dramatickú javiskovú situáciu a to nielen čisto vokálnymi prostriedkami (v oboch prípadoch svetových parametrov), ale aj v postoji, geste či záverečnom pokľaku kráľa pred mocou inkvizície. Jednoducho, „zimomriavková“ scéna. Oficiálnym záverom bolo Mefistovo rondo z Gounodovho Fausta a Margaréty, po ktorom prišiel skutočne originálny prídavok. Ária Kecala (so srdiečkom pre manželku) a dvojspev Jeníka a Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty, keď Tomášovi Juhásovi dohadzovali nevestu na striedačku až dvaja Kecalovia – Peter Mikuláš a Štefan Kocán.

Z piatich spolupracujúcich sólistov boli dvaja hostia, traja pochádzali zo sólistického ansámblu Opery Slovenského národného divadla. Štefan Kocán ako kolega v hlasovom odbore bol mimoriadne silným Mikulášovým partnerom. Zaujímavé bolo porovnanie dvoch odlišných basov, ktorí k rovnakému cieľu, belcantovej vokálnej estetike, spejú trocha rozdielnou cestou. Kocánov timbre je tmavší od Mikulášovho, je skôr zrnitý, nesmierne koncentrovaný a lesklý, vo formovaní vokálnej línie presný a ušľachtilý. Má nielen farebne jednoliate polohy, ale aj unikátne hĺbky. Veľmi zaujímavý bol jeho Leporello (Madamina, il catalogo è questo), neboli v ňom žiadne ošúchané komické gagy a na vážnom podklade sa zablysli originálne vtipné ornamenty. Vzorovou legátovou kultúrou predniesol tiež áriu Fiesca z Verdiho Simona Boccanegru a ako som už spomenul, podieľal sa na vrcholnom čísle večera, duete z Dona Carla ako Veľký inkvizítor.Dramaturgický zástoj ďalších sólistov ani v kontexte programu Petra Mikuláša, ani otváracieho večera sezóny, nebol celkom zreteľný. Napriek tomu bola vítaným spestrením u nás málo počutá, v Česku žijúca rumunská sólistka Anda-Louise Bogza. Dnes už pravá dramatická sopranistka s veľkou afinitou k talianskemu slohu predniesla dve árie z opier Giuseppe Verdiho, Leonoru zo Sily osudu a Elisabettu z Dona Carla. V oboch preukázala, že svoj ťažký materiál má pod technickou kontrolou, dokáže spievať aj vysokú polohu v piane, má oceľovo pevný, nie však chladný stred a skvelé je jeho prepojenie s hlbokým registrom. Zo dvakrát sa len minimálne vychýlila z intonačnej čistoty, inak bol je výkon strhujúci. Jej Elisabetta bola drámou postavy na ploche jednej árie, s čitateľným posolstvom o jej aktuálnom duševnom rozpoložení.Ľubica Vargicová načrela do dvoch postáv. Jednej v jej repertoári novej (titulnú postavu v Donizettiho dráme Maria di Rohan stvárnila v minulej sezóne na scéne Národného divadla v Brne) a druhou bola ária Julietty z Gounodovho Romea a Júlie, ktorú interpretuje už dlhý čas. V prvom čísle začala pomerne rozvibrovaným tónom, ktorý sa však postupne upokojil a čím vyššie a čím ozdobnejšie sa jej part pohyboval, tým presvedčivejšia bola jej interpretácia. Julietta vo Vargicovej podaní je už tak trocha klišé. Popri nesporne zdatnej technike však jej interpretácii ťažšie uveríme. Je totiž viac strojená a chladná, než citovo spontánna a vrúcna.Daniel Čapkovič sa pre mňa úplne nepochopiteľne zhosťuje na doskách materskej scény dramatického barytónového repertoáru, čo vývoju mladého hlasu príliš neprospieva. Na koncerte si vyskúšal dve ukážky z Belliniho Puritánov (v ktorých ho v budúcom mesiaci čaká debut v postave Riccarda) a odspieval duet Rodriga s Carlom z Verdiho opery. Zatiaľ však mu vo všetkých výstupoch chýbal obsažnejší a sýtejší centrálny register, ktorého umelému rozširovaniu musí platiť daň vo výške. Po výrazovej stránke sa v tejto chvíli s postavami nestotožnil. Podobne, interpretačne nezúčastnene pôsobí aj tenorista Tomáš Juhás. Je to veľmi prekvapujúce u mladých umelcov, z prejavu ktorých by mala sálať energia a prirodzená dravosť. Juhásovmu Ferrandovi z Così fan tutte chýbala mozartovská noblesa a lahodnosť fráz, v Carlovi sa zasa silil do dramatickejších polôh, no celý duet bol vari najväčšou slabinou večera. Nehovoriac o jeho zbytočnom nasadení.Dirigenta a do konca kalendárneho roka hudobného riaditeľa ostravského Národného divadla moravsko-sliezskeho Roberta Jindru si zrejme vybral, na základe spolupráce z Ostravy a Prahy, sám Peter Mikuláš. Treba povedať, že vo voľbe mal šťastnú ruku. Išlo o Jindrov bratislavský debut, čo možno poznačilo aj vstupné číslo večera, s nervozitou a mnohými chybami v orchestri (nielen plechy!) zahranou predohrou k Rossiniho Strake zlodejke. Postupne a najmä v druhej časti sa aj hra orchestra skonsolidovala a Robert Jindra mohol okrem stavania koncepcie čísel a koordinácie orchestra so sólistami, vniesť do výrazu árií a duet aj osobnostný vklad. Z tohto hľadiska vyšiel najúspešnejšie verdiovský blok. Určite by bolo osožné sa s týmto dirigentom stretávať pravidelnejšie.Operné skladačky sú na rozdiel od koncertných uvádzaní opier (či jednotlivých dejstiev) vždy dramaturgickou dilemou. Ani teraz sa ju nedarilo vyriešiť bezo zvyšku. Rovnako sa neodstránilo gýčové osvetlenie javiska, blízke neraz cirkusovému šapitu. Vyjadriť explicitne v percentách hodnotenie večera s tak rozdielnym poslaním, je priam nemožné. Preto aj číslo v rámčeku je skôr orientačné.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Peter Mikuláš – 60
Slávnostný koncert k otvoreniu 95. sezóny Opery SND – 2014/2015
Dirigent: Robert Jindra
Peter Mikuláš (bas), Anda-Louise Bogza (soprán), Štefan Kocán (bas), Ľubica Vargicová (soprán), Tomáš Juhás (tenor), Daniel Čapkovič (baryton)
Orchester SND
12. září 2014 Sála opery a baletu novej budovy SND Bratislava

program:
Gioachino Rossini:
– Predohra k opere Straka zlodějka
– Ária Basilia z opery Lazebník sevillský „La calunnia è un venticello“ – Peter Mikuláš
Wolfgang Amadeus Mozart:
– Ária Ferranda z opery Cosi fan tutte „Un´aura amorosa“ – Tomáš Juhás
– Ária Leporella z opery Don Giovanni „Madamina, il catalogo  è questo“ – Štefan Kocán
– Dvojspev Giovanniho a Leporella z opery Don Giovanni „O statua gentilissima“ –  Štefan Kocán, Peter Mikuláš
Gaetano Donizetti:
– Ária Marie z opery Maria di Rohan „Cupa fatal mestizia“ – Ľubica Vargicová
Vincenzo Bellini:
– Ária Riccarda z opery Puritáni „Ah! per sempre io ti perdei“- Daniel Čapkovič
– Dvojspev Giorgia a Riccarda z opery Puritáni „Il rival salvar tu dei“ – Peter Mikuláš, Daniel Čapkovič
= prestávka =
Giuseppe Verdi:
– Ária Leonory z opery Sila osudu „Pace, pace, mio Dio!“ – Anda Louise Bogza
– Ária Fieska z opery Simon Boccanegra „A te l´estremo addio“ – Štefan Kocán
– Dvojspev Carlose a Posy z opery Don Carlos „Dio, che nell´alma infondere amor“ – Tomáš Juhás, Daniel Čapkovič
– Ária Filipa z opery Don Carlos „Ella giammai m´amo“ – Peter Mikuláš
– Dvojspev Filipa a Inkvizitora „Son io dinanzi al Re?“ – Peter Mikuláš, Štefan Kocán
– Ária Elisabetty z opery Don Carlos „Tu che le vanità conoscesti del mondo“ – Anda-Louise Bogza
Charles Gounod:
– Ária Julie z opery Romeo a Julie „Ah! Je veux vivre dans ce rêve“ – Ľubica Vargicová
– Rondo Mefistofela z opery Faust „Le veau d´or est toujours debout“ – Peter Mikuláš

www.snd.sk

Foto SND Bratislava