Plácido Domingo: Vždy som obdivoval Dvorského, bol to jeden z najväčších tenorov

Plácido Domingo prvý krát účinkoval v Prahe v roku 1990, kedy spolu s Ileanou Cotrubas odspievali koncert v kostole Sv. Jakuba. Pre Dominga to bolo jeho prvé podujatie, na ktorom spieval aj v češtine (Leoša Janáčka) a pre Cotrubas jedno z jej posledných verejných vystúpení. V nasledujúcich rokoch zavítal Domingo do Prahy ešte niekoľkokrát, vždy však účinkoval len koncertne - nikdy v žiadnom opernom predstavení.
Plácido Domingo (zdroj autor)

Známy je jeho výnimočný vzťah k Stavovskému divadlu, v ktorom W. A. Mozart v roku 1878 premiéroval Dona Giovanniho. Dvestotridsiate výročie prvého uvedenia tejto opery oslávil špeciálnym poloscénickým predstavením v autentických priestoroch divadla. Samozrejme pod jeho taktovkou. Mal možnosť si krátko predtým dokonca prelistovať aj originálnu partitúru, z ktorej operu na premiére dirigoval Mozart.

V týchto dňoch znovu zavítal do Stavovského divadla, aby si koncertom Mozartových árií a duetov uctil narodeniny tohoto skladateľa. Zároveň vyslovil prianie, že by sa rád o dva roky vrátil a uviedol aj poslednú jeho operu La clemenza di Tito. Tú totiž Mozart tiež premiéroval v Stavovskom divadle a od udalosti vtedy ubehne rovných 230 rokov.  „Keď si predstavíte, že práve v tomto divadle pracovali Mozart a jeho libretista, je pre mňa naozajstná česť tu uvádzať jeho diela“ – hovorí spevák, ktorý má na konte 4000 speváckych vystúpení, 150 naštudovaných rolí a ako dirigent oddirigovaných viac ako 500 predstavení. Pri príležitosti jeho poslednej pražskej návštevy som ho požiadal o rozhovor. Prebehol na mieste viac než symbolickom – v Stavovskom divadle.

Pán Domingo, vidíte v súčasnosti nejaké nové trendy v opere, ktoré predtým neboli natoľko výrazné?
Doba sa neustále mení a trendy sa menia spolu s ňou. Ale takým najmarkantnejším novým trendom podľa môjho názoru je, že v posledných rokoch neustále pribúda nový repertoár. Voľakedy sa napríklad hrala jedna opera od Janáčka a teraz sa bežne vo svete hrávajú aj tri – štyri. Taktiež sa nečakane objavili nové diela, ktoré boli doposiaľ považované za stratené, a to aj od takých hudobných skladateľov o ktorých by ste si nikdy neboli pomysleli, že sa v 21. storočí môže ešte od nich niečo nájsť. Predsalen, ak sa nenašlo nič desaťročia predtým, tak s plynúcim časom pravdepodobnosť nových objavov prudko klesá. A ďalšou postrehnuteľnou zmenou je, že aj ľudia sú dnes oveľa viac zvedaví a majú záujem objavovať v opere doposiaľ nepoznané veci. Ale v tomto zmysle sú viac zvedavé aj divadlá. Preto vedenia divadiel, dramaturgovia, ale aj my účinkujúci umelci neustále hľadáme možnosti uvádzať nové diela. Táto snaha vedie k tomu, že sa dnes čoraz viac hrávajú aj také opery od známych velikánov, ktoré sa ešte pred časom považovali za nehrateľné, napríklad z dôvodu, že neboli dokončené. Dnes je snaha o ich dokomponovanie, alebo aspoň uvedenie do stavu, kedy sa by sa dajme tomu mohli zahrať aj ako neúplné.

Ako sa tento proces prejavil na vašom repertoári ?
V počiatkoch mojej kariéry, keď som spieval Massenetta, bola veľmi často hraná jeho Manon. Ja som však pre seba objavil ďalších šesť alebo sedem jeho opier: Hérodiade, La Navarraise, Thaïs, Le Cid a ďalšie. V nich všetkých som potom aj účinkoval. S Donizettim to máte podobné. Zložil obrovské množstvo opier, ale hrali sa viacmenej len tri –  Lucia di Lammermoor, Don Pasquale a Nápoj lásky. Teraz už sa hrá aj asi ďalších desať jeho opier. Je to predovšetkým zásluha významných speváčok. Veľké divy – sopranistky – objavili v Donizettiho operách schovanú všetku tú dávnu krásu. A keďže mali značný vplyv na riaditeľov operných domov, ktorí s nimi potrebovali podpisovať kontrakty, presadili si aj ich uvedenie. A tak sa takýmto spôsobom dostali na scénu napríklad všetky (tudorovské) kráľovné  – Anna Bolena, Maria Stuarda a z opery Roberto Devereux aj Alžbeta I. Podobne sa takto presadil aj Le duc d’Albe.

Unknown-2.jpeg
Plácido Domingo s autorom článku (zdroj autor)

Okrem rozšírenia repertoáru, čo ešte je možné označiť za nový trend ?
K novým trendom by som priradil aj skutočnosť, že každý deň sa otvárajú nové divadlá. Ich množstvo oproti minulosti neuveriteľne narástlo. A pribúdajú dokonca aj v krajinách a miestach, ktoré nemali veľkú opernú tradíciu (napríklad aj predposledná Domingova talentová súťaž Operalia sa konala v novom opernom dome kazachstanskej Astane, stojacom na mieste, kde pred 30 rokmi bola len step – poznámka autora)

Pribúdajú nielen divadlá ale aj rôzne operné spoločnosti a promotéri. A samozrejme aj mladí speváci. Divadlá zároveň vytvorili programy pre začínajúcich spevákov, čo im malo pomôcť oveľa ľahšie sa uchytiť v operných domoch. Zámer bol, aby sa týmto spôsobom podarilo podchytiť hneď od počiatku oveľa viac talentov, než v minulosti. To sa určite podarilo, ale tento mechanizmus vie byť niekedy aj zradný. Pretože umožňuje podchytávať nové a nové talenty na permanentnej báze a do divadiel tak priebežne prichádza stále viac nových hlasov. Ak operný dom zoberie do operného štúdia začínajúceho speváka a podpíše s ním kontrakt, spevák sa ocitne v prostredí, kde je napríklad angažovaných už ďalších 12 mladých umelcov. Ale možno len dvaja, traja z nich budú natoľko výnimoční, že sa presadia v ďalšej kariére sami, tí ostatní by potrebovali nejaké vedenie, niekoho, kto sa o nich tom opernom štúdiu bude starať, aby mohli postupne vyrásť. Lenže toto sa nedeje. Väčšinou práve preto, že každý rok prichádzajú nové a nové hlasy, divadlo tak môže podpísať kontrakty s ďalšími. A takto sú tie o niečo menej prierazné mladé talenty prevalcované vždy tými, ktorí prídu po nich. Množstvo spevákov tak síce narastá, ale operný dom si ich vlastne nepotrebuje šetriť, vychovávať, pestovať a starať sa o nich, niekedy je ľahšie nahradiť ich novými.

Celkovo si však myslím, že opera je viac a viac populárna a záujem o ňu vo svete narastá. Je zároveň ale aj čoraz viac drahá. V popredných operných domoch na každom predstavení pracuje v zákulisí 500 – 1000 ľudí. A to sú náklady, ktoré z niečoho treba zaplatiť. Cena lístkov postupne čoraz viac odráža tento stav, hlavne v USA, kde nie je dotovaná štátom.

Ale zase pri príliš vysokých cenách by sa opera mohla stať elitárskym umením…
Opera však pôvodne aj vznika ako elitárske umenie, bola najprv hrávaná len na kráľovskom dvore pre veľmi úzku vrstvu vyvolených. A až v časoch Verdiho prišla k obyčajným ľudom. Dnes je pomerne široko rozšírená a práve spolu s pribúdajúcim množstvom divadiel a spevákov je dostupnejšia čoraz viac. Tým ale zároveň paradoxne ešte viac narastá aj spomínaná potreba rozširovania repertoáru. A nový repertoár nielenže hľadáme stále viac v minulosti, ako som už spomínal, ale aj súčasní skladatelia píšu stále viac nových opier. Ja som sa tohoto procesu tiež zúčastňoval, spieval som počas svojej kariéry až päť svetových premiér. A dodnes rôzni autori píšu pre mňa nové opery. 

Máte rád moderné opery?
Áno mám, ale želám si, aby neboli príliš atonálne, skôr preferujem aby boli viac melodické. A to teraz hovorím ako spevák. A aj ako riaditeľ opery v Los Angeles tiež podporujem zadávanie nových súčasných kompozícií. Opera ako žáner je nesmrteľná, ale jej dlhovekosť závisí od nového dopytu a novej ponuky. Prostredníctvom zadávania objednávok na kreovanie súčasnej (modernej) opery si zabezpečujeme kontakt s novými súčasnými skladateľmi a prinášame čerstvý vietor, nadšenie a progresívne trendy. Hoci chrbtovou kostrou každého veľkého operného domu aj tak vždy bude klasický repertoár. Ale je dôležité skúšať nové veci, testovať samých seba, neustále sa učiť a pravidelne opúšťať svoju zónu komfortu. Nebáť sa vstupovať do neznáma.  

Plácido Domingo (zdroj autor)

Vo svojej autobiografickej knihe Mojich prvých 40 rokov píšete, že keď sa doma učíte novú operu a narazíte v nej na pasáž, ktorá je príliš ťažká, nechcete ju spievať stále dokola, ale radšej si ju opakujete len v hlave…
Pretože ja hrám pri študovaní nových opier na klavíri a tak sa učím všetky tie ťažké pasáže hraním. Nechcem ich spievať a spievať a znovu spievať, aby som si neunavil hlas. Ale aj preto, aby som si nevytvoril nejaký psychický blok, že teraz má prísť problematická a ťažká pasáž. Ja si to radšej pripravím na klavíri a zahrám. Takto predsa tiež vidím všetky tie problémy, ktoré tam sú, cítim ich a viem o nich. A teda aj viem čo mám s nimi urobiť. 

No ale nie je to riskantné nepokúšať sa si to aj zaspievať?
No, nakoniec to urobím, ale najvhodnejší čas na to je až krátko pretým, než idem na javisko, keď začne ostrý skúškový proces. Každý však može mať nejaký iný spôsob, ktorý mu vyhovuje, pokiaľ máme na mysli technické záležitosti spevu.

Vás do niektorých takýchto princípov už na začiatku vašej kariéry zasvätilCarlo Morelli, jeden z vašich prvých učiteľov. Ten bol tiež najprv tenoristom a až neskôr sa stal barytonistom…
Ale ja som bol najprv barytonista a až potom tenorista. A teraz som barytonista vlastne znovu. V každom prípade, keď som začínal, spieval som najprv barytón a bol to práve Morelli, kto mi navrhol, aby som spieval tenor. U neho som prvý raz zaspieval vysoké h. Potom som spieval tenorové postavy viac ako 50 rokov a k barytónu som sa vrátil až v roku 2009. Ale Morelli sa viac než vokálnou technikou zaoberal intepretáciou. Jeho hodiny ma doslova fascinovali, boli úžasné…

Keď zomieral, dal vám na pamiatku svoj zafírový prsteň v tvare dvojhlavého hada. Možno vás chcel takouto mystickou formou povzbudiť. Keď si prsteň dáte na ruku, je tam s vami aj on…
Ja ho mám často pri sebe. Dodnes ten prsteň veľmi starostlivo opatrujem.

Nosíte ho pri nejakých špeciálnych príležitostiach?
Áno.

Máte ho aj teraz tu?
Nie, nechal som ho v Londýne, lebo sem do Prahy som pricestoval len na jeden deň. 

Plácido Domingo (zdroj autor)
Vo svojej knihe spomínate aj na to, že ste kedysi pripravovali Traviatu s Mariou Callas ale nikdy ste ju s ňou nakoniec nespievali. Čo sa stalo?
Ona už vtedy nespievala. Plánovala comeback a Traviata bola pre ňu jedna z možností, ako ho uskutočniť. A tak sa chcela kvôli tomu so mnou stretnúť. Keď sme boli v Paríži, najprv nás pozvala k sebe do bytu na drink a potom sme sa vybrali do jednej reštaurácie. Rozprávala rôzne historky. Sťažovala sa, že už nie sú žiadni dobrí speváci ani dirigenti. Rozoberali sme aj plán s Traviatou. Bohužiaľ nakoniec nevyšiel, pretože ona už sa nikdy nevrátila na operné javisko. Uskutočnila len sériu koncertov s Giuseppem di Stefanom a to bolo všetko. Jej comeback sa neuskutočnil.

V Projekte Troch tenorov sa okrem vás a Luciana Pavarottiho vraj ako o treťom možnom tenoristovi pôvodne uvažovalo aj o Petrovi Dvorskom. Je to pravda?
Nie, nie je to pravda. Peter Dvorský je fantastický tenor, ja ho veľmi obdivujem. On bol určite jedným z najväčších tenorov a kľudne by mohol spievať v takomto zoskupení, ako boli Traja tenori. Ale nie je pravda, že by sa o ňom uvažovalo, to vôbec nie je tento prípad. Carreras bol vtedy veľmi chorý a celý rok strávil v nemocnici. My sme sa o neho začali dosť obávať a keď ho konečne po roku prepustili domov, ja a Luciano sme hľadali nejaký spôsob, ako ho privítať. Rozhodli sme sa pri tejto príležitosti urobiť koncert troch tenorov a začali sme ho aj pripravovať. Takže José Carreras sa v tomto zoskupení ocitol z dôvodu, že to bola vlastne naša forma oslavy jeho návratu. Forma, ktorou sme ho chceli privítať z liečenia doma. Toto nemalo vôbec nič spoločné s Petrom Dvorským. Ale zaiste, keby sme zostavovali nejaký pomyselný rebríček troch najväčších tenoristov tej doby, asi by sme mohli vytvoriť rôzne kombinácie a Dvorský by bol podľa mňa vo väčšine z nich. Vždy som ho obdivoval a obdivujem dodnes jeho krásny veľký hlas.

Spolu s Pavarottim a Carrerasom ste spolu odspievali 35 koncertov. Bola medzi vami okrem priateľskej spolupráce aj profesionálna rivalita?
Bola to zdravá súťaž v štýle: “Čokoľvek urobíš, ja dokážem urobiť lepšie”.

Plácido Domingo (zdroj autor)

Neviem či poznáte kauzu spievajúci dom v Štúrove. Pani Éva Nothartová v tomto meste na juhu Slovenska terorizovala svojich susedov, keď na celú ulicu púšťala z reproduktorov vašu áriu nepretržite od šiestej hodiny ráno do desiatej hodiny večer. Za deň ju zahrala 242 krát. A robila to takto denne nepretržite 14 rokov. Obyvatelia ulice sa za celý čas nevedeli domôcť, aby reproduktory stíchli, až kým o tom nerozhodol súd. Rozhodnutie súdu pani Nothartová nerešpektovala a tak ju na jeseň minulého roku zobrali do väzby.
Viem o tom. Neviem ale, čo sa na to dá povedať. Ja som počul, že sa vraj sťažovala na susedov, ktorí mali psa a ten štekal a tak sa rozhodla hrať moju hudbu, aby práve prehlušila štekot psa. Možno mala tú áriu rada, ja neviem… A možno ma ani nemala rada, ale chcela len zatrašiť susedov. A tak to púšťala neustále znovu a znovu. Ja poznám len tú prvú časť tohoto príbehu, že to stále hralo. Nevedel som ale, že ju zavreli…

Nielenže ju zatkla polícia, ale aj potom, ako ju vzali do väzby, vaša ária ešte nejaký čas naďalej vyhrávala na celú ulicu. Zistilo sa totiž, že jej každodenné zapínanie a opakovanie bolo riadené automaticky…
Mne je na jednej strane ľúto, ak ju zavreli kvôli mojej hudbe. Ale na druhej strane teraz už je pravdepodobne koniec a ona už asi nebude môcť tú nahrávku viac počúvať. A susedia si zrejme konečne vydýchnu. (Pani Nothartová momentálne už nie je vo väzbe ale bola presunutá do psychiatrickej liečebne – poznámka autora).

Je to prvý raz, kedy ste sa stretli s tým, že vaša nahrávka bola použitá proti niekomu ako zbraň?
Nikdy som nič podobné nezažil.

Nebol aj z vašej strany možný nejaký právny postup, ktorý by to celé zastavil už dávno? Znie tam predsa váš hlas, je to umelecké dielo, na ktorom ste participovali, tak predpokladám, že zrejme aj máte možnosť povedať, že si neželáte aby sa s ním nakladalo takýmto spôsobom a za takýchto okolností…
Nie, to tak nie je. Ja nemôžem na to nič povedať, ani s tým nič urobiť. Vychádzam z toho, že ona je vlastníčka tej nahrávky, kúpila si ju a preto ju môže používať. Tak ju aj používala. Ja viem, že je to absurdné, ale z právneho hľadiska s tým zrejme nemôžem urobiť nič. Muselo to byť zrejme dosť ťažké, lebo som počul, že kvalita tej nahrávky vraj bola veľmi nízka, že to bola nejaká veľmi opotrebovaná nahrávka…

Áno, pískalo to a dokonca sa v niektorých pasážach spomaľovala tak, ako keď sa kedysi ”vyťahala” magnetofónová páska…

Autentický zvuk pískajúcej nahrávky na Kossuthovej ulici v Štúrove. Viaceré slovenské médiá opakovane uvádzali, že ide o áriu z Traviaty, v skutočnosti však ide o áriu „Di quella pira“ z Trubadúra.

Neviem, či viete, ale režisérka Sláva Daubnerová napísala na motívy tejto dalosti aj divadelnú hru. Tá sa momentálne uvádza v Slovenskom národnom divadle…
A púšťajú tam aj tú nahrávku? 

Neviem…
Možno by som jednoho dňa mohol navštíviť predstavenie a zaspievať im to tam naživo…

Ale asi nie 242 krát za sebou…
Tak to určite nie… (smeje sa).

Plácido Domingo (zdroj autor)

Na záver ešte zmeňme tému. Prečo ste sa rozhodli ďalší ročník vašej speváckej súťaže mladých talentov Operalia zrealizovať práve v Prahe?
Pretože za dvadsaťšesť rokov sme túto súťaž robili vo všetkých dôležitých mestách na svete a pre mňa je Praha jedno z tých veľmi dôležitých. Kvôli svojej kráse, kvôli kultúre ako aj láske k hudbe. A je tu aj toľko výborných hlasov… Takže som bol nakoniec veľmi rád, že aj v Prahe mali záujem, aby sme priniesli súťaž do tohoto mesta a že to tak napríklad chcelo aj Národní divadlo. 

Vaša doterajšia skúsenosť pri spolupráci s Národním divadlom bola zrejme dobrá, ak ich prianie u vás natoľko zavážilo…
Doterajšia spolupráca s divadlom bola abolútne skvelá.

1Y3A2033.JPG
S riaditeľkou Národního divadla Silviou Hroncovou a casting manažérom divadla Stanislavom Trnovským

Plácido Domingo neoslavoval v Prahe len Mozartove narodeniny. Po oddirigovaní slávnostného koncertu zostaveného z árií tohoto hudobného skladateľa oslávil v Stavovskom divadle ešte aj svoje vlastné narodeniny. V úzkom kruhu prítomných odkrojil prvý kúsok z torty v tvare otvorenej partitúry. Vyzdobená bola niekoľkými taktami zo skladby W. A. Mozarta. Symbolicky mu pritom pomáhali aj ostatní sólisti večera:

Koncert samotný prítomní diváci prijali s úprimným nadšením. Sólisti Adela Zaharia, Simone Alberghini, Štěpánka Pučálková a Petr Nekoranec počas večera spievali árie a duety. Po skončení oficiálnej časti však vytvorili kvartet a zakončili podujatie spoločným prídavkom: