Pocta Zemi v Bratislavě

Zem. Planéta vo vesmíre, na ktorej žijeme, ktorá nás hostí a živí. Snažíme sa ju občas chrániť, ale častejšie ju ničíme. Zem vydáva plody, rovnako ako nás pohlcuje. Poskytuje nám existenciu, ale môže nám ňou aj zatriasť. Má svoje vlastnosti, špecifiká, prírodné kúzla i nebezpečenstvá a dokonca aj svoj Medzinárodný deň. Práve pri tejto príležitosti sa rozhodla slovenská tanečnica a improvizátorka Zuna Vesan spolu s fascinujúcim hudobníkom Maokom vzdať hold našej planéte. Tak, ako je nevyspytateľná existencia na zemi, s takou nevyspytateľnosťou a improvizačným nábojom pristupujú tvorcovia k svojmu projektu využívajúc silu prítomného okamihu.

Tanečno-hudobný koncert pre našu Zem nazvaný Pre Gaiu situovali tvorcovia do štúdia SND. Na horizonte veľké plátno, v ľavom rohu javiska hudobník Martin Maok Tesák obkolesený aparatúrou a kurióznymi hudobnými nástrojmi. Pred ním nasypaný kruh zeme (hliny) diagonálne od neho kľačí tanečnica Zuna Vesan Kozánková v lupeňoch drobných kvietkov, ktoré sú spočiatku skryté pod ňou. V atmosfére sa nesie meditatívne ticho, akási vopred nastavená pieta, ktorú nemá nikto odvahu narušiť.Na horizonte sa striedajú fotografie prírodných scenérií, ktoré naznačujú monumentálnu veľkoleposť prírody reprezentovanú horami, morom, útesmi, oblohou, ale zároveň aj jej intímnu dokonalosť v detailoch lupeňov kvetov, či rosy na tráve. Sú tu kvety aj zvieratá, nekonečné nebo s oblakmi v konfrontácii so steblami tráv. Akoby v skratke načrtnuté to, čo príroda a zem nezištne ponúka, čo máme veľkoryso k dispozícii.Projekcia v prvej časti pôsobí ako kulisa, neskôr si ju tanečnica začne všímať a s obrazom komunikuje, svetlo jej pridáva tieň, s ktorým mimovoľne do plochy „vstupuje“, zmnožuje vizuálne jej konanie. Projekcia (fotografie: Boris Verseghy, Zuna Vesan Kozánková) by bola pravdepodobne výpovednejšia, keby bola zadefinovaná ako film vo svojom plynutí. Je statická a obrazy sa menia trochu simplexne školsky. Svetlo (Ján Čief) je v celom predstavení silný fenomén, vytvára intímne okolie tanečnice, hudobníka, separuje ich aj spája, nasvecuje detaily (krík, kvietky), farbí atmosféru.

Kruh hliny a lupene kvetov „hrajú“ v tomto improvizačnom znení symbolickú rolu. Kruh ako večný kolobeh života, zem, z ktorej sme vzišli aj v nej spočinieme, cyklus existencie, zrodu a smrti. Tanečnica ho skúma, opatrne do neho vstupuje a aplikuje v ňom pózy vychádzajúce skôr z alternatívnych cvičení, jógy, než z tanca. Napokon zhrnie hlinu na kôpku a zasadí v nej malý krík, nový život, ktorý postupne v nezadefinovaných intervaloch „polieva“ vlastnými slinami.Hlinu si sype za odev, na prsia, chrbát aj do nohavíc, ovonia ju aj ochutná. Splýva so zemou, láska sa s ňou na svojom tele, stáva sa jej absolútnou súčasťou. Nový život „rodí“ aj nazbieranými kvietkami do trička v oblasti brucha, lupene zbiera, nosí a neskôr s pôžitkom rozhadzuje po scéne. Táto komunikácia s prírodou je popretkávaná rôznymi štýlmi pohybových variácií. Hoci má Zuna akademické vzdelanie (Tanečné konzervatórium a VŠMU v Bratislave) posledné roky intenzívne prepája tanec so štúdiom tradičnej čínskej medicíny, akupunktúry, shiatsu, qigongu a taoizmu, aby filozofické aspekty tohto štúdia mohla aplikovať aj do tanečnej praxe a života. Je iniciátorkou a organizátorkou letného tanečného kempu Tanec na horách v prírode Orlických hôr, ktorý v roku 2000 založila s manželom Milanom Kozánkom a každoročne tam vyučuje. Absolvovala študijné pobyty v Európe a Ázii. V roku 2013 sa presťahovala do Orlických hôr v Českej republike, kde spolu s Milanom Kozánkom budujú umelecké a vzdelávacie centrum Pangea. Tieto skúsenosti využíva aj v projekte Pre Gaiu. Jej telo je pružné, zvyknuté na rôzne polohy cvičení a tak jej tancovanie vyznieva vo veľkej miere ako séria cvikov v pomalých meditatívnych intervaloch, v koncentrácii a tichu.Protagonistka si zem uvedomuje ako plochu a priestor, ku ktorému je príťažlivosťou pripútaná, svojimi roztvorenými slobodnými polohami v ľahu si užíva rozľahlosť zeme, ale aj jej príslušnosť a prívetivosť. Akoby vnímala a nasávala jej teplo, i chlad, jej živú vlhkosť, vôňu i pach. V uzavretých formáciách do klbka, do embryonálnych polôh sa k zemi chúli a skláňa, akoby sa k nej obracala, klaňala a ďakovala jej. Je so zemou stotožnená, splynutá, zadefinovaná v nej a s ňou.Aj kostým oboch interpretov je v zemitých farbách (tehlová, šedá, bledozelená), je voľný, nenápadný, ľanový, prírodný.

Napriek skutočnosti, že Zuna Vesan Kozánková vzdáva hold zemi pohybom vo svojej vlastnej momentálnej improvizácii využívajúc minimalistické rekvizity (hlina, halúzka, kvietky) v symbolických rovinách, najfascinujúcejší fenomén tohto komorného performance je hudba improvizátora Maoka.  Hudobník, multiinštrumentalista, skladateľ filmovej a divadelnej hudby, narodený v Bratislave,  vytvára viac ako desať rokov pod menom Maok improvizovanú hudbu s etnickými a experimentálnymi prvkami, ku ktorej pozýva hostí. Vydal 17 albumov, skladal hudbu do filmov Juraja Jakubiska (Bathory), prírodovedca Tomáša Hulíka a filmára – cestovateľa Pavla Barabáša (Premeny Tatier, Tatry zamrznuté v čase, Bhután, Ticho nad oblakmi). Tvorí hudbu k divadelným a tanečným inscenáciám, koncertuje v Česku, na Slovensku, v Škandinávii, Nemecku, Poľsku či v Kórei. Organizuje hudobné workshopy, kde účastníkov vedie k sebavyjadreniu pomocou hudby a zvukov. Vytvoril fenomenálny koncert multiinštrumentálnej hudby, zvukov, šepotov, sykotov, intímnych tichých šumov v krásnej kompozícii na živo hraných sekvencií na exotických nástrojoch a charizmatického spevu. Jeho kompozícia sa hýbe medzi filmovou muzikou a ezoterikou, je magnetická, monumentálna aj intímna, je vskutku ako príroda, ale v nádhernej osobitej melodike tónov.Jej meditatívnosť nabáda zavrieť oči, len by to bolo voči tanečnici nekorektné. Tá dokáže na hudbu spontánne a adekvátne reagovať v pomalej plíživosti na zemi, rovnako ako aj v občasných skokoch a dynamickejších figúrach na nohách, hoci tá „zemitá“ (či skôr zemská) plazivosť jej akosi viac svedčí. Zem cíti a k nej aj patrí. Stáva sa bytosťou akoby bez identifikácie pohlavia a rodu (hoci „rodí“ kvety, ale aj sadí strom), hoci je raz ako divožienka, inokedy zas možno ako animálny jedinec, niečo medzi človekom a zvieraťom, niečo medzi ženou a neidentifikovateľnou bytosťou.Pre Gaiu je poctou Zemi. Poctou kultivovanou, meditatívnou, ale bez pátosu a popisnosti. Zunu vnímam viac ako cvičiteľku než tanečnicu (ale tým nechcem jej výkon znížiť). Kdesi v tibetskom chráme, v tichu a pokore si viem jej „mesidž“ predstaviť. Rozhodne však najkompaktnejšou a najpôsobivejšou zložkou je v tomto predstavení hudba Maoka – svojim spôsobom nadpozemská, akoby prichádzala z iného sveta vo veľkolepej božskosti a zároveň v úcte a skromnosti. Aj v hlasných tónoch je tichá a pokojná, napriek tomu má v sebe drámu i vášeň, tajomnosť i erotiku. Je harmóniou zvukov, ktoré spôsobujú hypnózu i vzrušenie zároveň. Projekt Pre Gaiu je nielen úklon zemi ale aj terapeutická záležitosť, divadelná meditácia v priamom prenose. Z hľadiska tancovania môže byť  náhodilosť pohybu pre niekoho tak trocha nuda bez konkrétnej choreografie. Z hľadiska hudby je to však jednoznačne oslava sveta.

Hodnotenie autorky recenzie: 80 %

Zuna, Maok, Artyci:
Pre Gaiu
Hudba: Maok
Svetlá: Ján Čief
Fotografie v projekcii: Boris Verseghy, Zuna Vesan Kozánková
Premiéra 27. marca 2013 Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica
(napísané z reprízy 4. 5. 2015 nová budova Štúdio SND Bratislava)

Tanec – Zuna Vesan Kozánková

www.artyci.com
www.snd.sk

Foto Vlado Kollár, SND Bratislava