Poslední římský tribun s mladistvým duchem

Posledný rímsky tribún s mladistvým duchom 

Dvestoročnicu Richarda Wagnera a Giuseppe Verdiho nemohla, samozrejme, opomenúť ani dramaturgická koncepcia tohtoročného Salzburského festivalu. Wagner síce dostal priestor len v polovičnom počte titulov oproti štyrom operám svojho talianskeho rovesníka, zato však v Salzburgu ponúkli titul, ktorý sa nehráva veľmi často – Rienziho.
Dielo, ktoré znamenalo prvý veľký úspech vo Wagnerovej tvorbe, začal autor ako 25-ročný komponovať v Rige, kam utiekol pred svojimi veriteľmi. Rozhodnutý vytvoriť niečo umelecky veľkolepé, niečo, čo by ho súčasne vytrhlo z ťaživých finančných problémov, uchýlil sa k opernej forme populárnej v tej dobe – k veľkej opere. Výraz grand opéra, pôvodne rezervovaný pre parížsku Kráľovskú akadémiu hudby, sa neskôr stal symbolom francúzskej vážnej opery. Paríž bol v tom čase hlavným mestom opery, a práve o meste na Seine sníval Wagner ako o mieste svojho veľkého skladateľského triumfu.

Ako námet pre libreto mu poslúžil román Rienzi, posledný rímsky tribún anglického spisovateľa Edwarda Bulwera-Lyttona. Mladý, večne revolučne naladený Wagner (nálady za koho a proti komu sa v jeho živote celkom často striedali) vycítil v texte podklad pre napísanie politickej opery vrátane cirkevnej kritiky. Ako sám uvádza so svojej Autobiografickej skici, od samého začiatku plánoval “niečo tak významného, čo by bolo nemožné uviesť v malom divadle”. Jeho plán sa mu vyplnil. Svetlo sveta síce neuzrel Rienzi v Paríži, ale v ešte novotou žiariacej Semperoper, projektovanej pre 2000 ľudí, 20. októbra 1842, a bol to obrovský úspech tak u divákov ako aj u kritiky.

Dôvodov, prečo je práve toto Wagnerove dielo uvádzané nepomerne zriedkavejšie než jeho neskoršie opery, je viacero. Okrem nesmiernej dĺžky (kompletná päťaktovka vrátane baletu trvá vyše piatich hodín) je to dráma náročná na početnosť orchestra a zboru. Už pred drážďanskou premiérou informoval skladateľ vedenie divadla, že v žiadnom prípade nespustí zo svojich požiadaviek na hudobnú okázalosť a požadoval, aby členov orchestra doplnili vojenské, prípadne iné hudobné zbory.
Čo do počtu muzikantov a zboristov v Salzburgu by bol Wagner zrejme spokojný, hoci zoškrtané prevedenie trvalo “len” necelé štyri hodiny. Počas festivalu sa hrali len dve predstavenia a ich hlavným prívlastkom by mohla byť mladosť. Celú produkciu spoľahlivo držal pod taktovkou Phillipe Jordan. Ani nie 40-ročný dirigent, ktorý má už za sebou okrem iného asistenciu pri príprave Tateovho Ringu ako aj trojročnú spoluprácu s takým významným wagnerovským dirigentom, akým bezpochyby je Daniel Barenboim, udržal orchester v entuziastickej nálade od začiatku do samého konca, išiel po melódii s talianskou ľahkosťou a efektne gradoval dynamické miesta predovšetkým v záverečnom dejstve. Gustav Mahler Jugendorchester pod jeho vedením vystaval krásne lyrické plochy, hral s precíznou koordináciou a čistotou a pozoruhodným zápalom. Pekne mu vyšla už predohra, romanticky mäkké sláčiky v nápeve neskoršej Rienziho modlitby efektne kontrastujúce s triumfálne znejúcimi plechmi. Snáď jediné, čo by sa dalo vytknúť, bol občasný súboj sólistov s niektorými fortissimami. Opulentný zvuk, linúci sa z podia, kde bol okrem veľkého orchestra umiestnený aj početný zbor Viedenskej Štátnej opery, bol miestami náporom aj pre uši auditória. Okrem zboru na pódiu sme počuli (takisto v duchu pôvodnej predstavy Wagnera) aj off-stage zboristov v štvrtom dejstve.

Rienziho možno považovať za zrod typológie wagnerovského hrdinného tenoru (drážďanskú premiéru spieval tenorista českého pôvodu Josef Tichatschek). Christopher Ventris v titulnej roli potvrdil postavenie jedného zo súčasných popredných heldentenorov. Jeho hlasu nechýbala prieraznosť a sýta farba, avšak s výnimkou svojej najkrajšej árie Allmächt´ger Vater, kde dokázal vytieňovať vrúcnosť aj odhodlanie bojovať za Rím, bol jeho prejav dynamicky jednorozmerný. Rienziho sestru Irene stvárnila Emily Magee ako hrdú Rimanku, absolútne vernú bratovi aj za cenu straty lásky svojho nápadníka. Hoci bol na môj vkus jej soprán vo výškach nepríjemne ostrý, nemožno jej uprieť tak výdrž v tejto hlasovo vypätej role ako aj dramatickú farebnosť, predovšetkým v záverečnom duete, ktorý patril k najimpresívnejším miestam celého večera.
Rienzi je jedinou Wagnerovou operou, kde nemá miesto typická romantická láska. Možno aj preto je postava Ireninho nápadníka Adriana poňatá ako nohavičková rola, za ktorú zožala obrovský aplauz Sophie Koch. Subtílna Francúzka so zamatovým mezosopránom si skvelo poradila s vysokými polohami a jej ária Gerechter Gott v treťom dejstve patrila spolu s už spomínaným duetom s Irene k speváckym vrcholom predstavenia. Rolu Adrianovho otca, ktorý aj zo záhrobia dokáže zničiť Rienziho, si s chuťou a ľahkosťou zaspieval nemecký basista Georg Zeppenfeld. (O deň neskôr si s rovnakou chuťou zaspieval aj zlatníka Pognera.)

Salzburský Rienzi sa hral v koncertnom prevedení. Je len škoda, že inscenátori viac nevyužili možnosti, ktoré poskytovali trojité arkády bývalej jazdiarne Felsenreitschule. Veď predstava, že sa jedná o rímske Koloseum, bola takmer dokonalá. Jediná spevácka postava, ktorá ich využila a hýbala sa tak trochu v priestore, bol kardinál Orvieto Roberta Borka. Jeho zjavenie na pozadí scény s využitím tejto kulisy bolo pri exkomunikácii Rienziho priam komtúrovsky dramatické.

Premiéra konaná 11. augusta sa u obecenstva stretla s pozitívnym ohlasom a aplauz na záver, najmä mladým hudobníkom, bol zaslúžene obrovský.

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Salzburger Festspiele 2013
Richard Wagner:
Rienzi, der letzte der Tribunen
(koncertní provedení)
Dirigent: Phillipe Jordan
Sbormistr: Jörn Hinnerk Andresen
Gustav Mahler Jugendorchester
Konzertvereinigung Wiener Staatsopernchor
Členové Angelika-Prokopp-Sommerakademie der Wiener Philharmoniker (scénická hudba)
Premiéra 11. srpna 2013 

Cola Rienzi – Christopher Ventris
Irene – Emily Magee
Steffano Colonna – Georg Zeppenfeld
Adriano – Sophie Koch
Paolo Orsini – Martin Gantner
Raimondo (Kardinal Orvieto) – Robert Bork
Baroncelli – Benjamin Bernheim
Cecoo del Vecchio –Oliver Zwarg
Ein Friedensbote – Kiandra Howarth

www.salzburgerfestspiele.at

Foto Salzburg Festival, archiv Gustav Mahler Jugendorchester