Pozdní sběr nemusí každému chutnat

  1. 1
  2. 2

Neskorý zber nemusí každému chutiť…

Novú sezónu divadla elledanse zahájila 4. septembra premiéra Zámerné čakanie. Predstavenie vzniklo pod hlavičkou novovzniknutého spolku Neskorý zber, ktorého zakladateľmi sú štyria zrelí tanečníci a choreografi Monika Čertezni, Lucia Holinová, Anka Sedlačková a Daniel Raček. Ako informujú tvorcovia, ambíciou predstavenia je komunikovať s divákom o aktuálnych témach (v tomto diele sú nastolené – intimita, čakanie, ženskosť, rešpekt, osamelosť, iritácia – vzťahy medzi nami a aj samým k sebe). Zrelí tanečníci disponujú schopnosťou formulovať otázky, poskytnúť odpovede na základe skúsenostnej roviny a priznať pretrvávajúce sny napriek skepse a únave, ktorú stredný vek prináša. Predstavenie je rozdelené do deviatich samostatných scén (Nahé scény; Verklík; Basso Anka, Monika; Duet Daniel, Lucia; Sólo šaty; Ženské trio; Basso Anka, Daniel, Lucia; Submisívny duet; Kamene), ktoré sa plynulo prelínajú jedna do druhej na prázdnej scéne, ktorú tvoria len stoličky po stranách slúžiace na pauzy, oddych a malé prevleky tanečníkov. Je to akási „zóna čakania“ na svoj výstup, ale aj pozorovateľňa ostatných kolegov, divadelná šatňa, je to možno aj metaforické ústranie, skrýša, skutočný svet v pozadí, zákulisie pravdy.Jednotiacim prvkom scén je takzvaný spodný prúd – basso continuo – vinúci sa celým predstavením. Predstaveniu dáva emotívnu hĺbku hudba (Martin Burlas) a vizuálnu hĺbku svetelný design (Ints Plavnienks). Tanečníci sú v monochrómnych jednoduchých kostýmoch (Eva Rácová), čierna a biela je základ, definícia, čistota. Vskutku civilné kusy tričiek, košieľ a šiat obohatia nariasené balónové sukne tanečníc (časť Ženské trio), ktoré vytvárajú pohybom aj akustický efekt. Tanečný projekt je oprostený od detailov a stavia na sile momentálnej akcie, nálady, prenosu myšlienky a pohybovej skúsenosti. Jednotlivé časti komunikujú medzi sebou dvomi zásadnými prejavmi – voľným, akýmsi improvizovaným pohybom „workshopového“ znenia, kde sa každý hýbe ako chce podľa vlastnej vnútornej potreby a cítenia a choreograficky premysleným, cielene plánovaným a štylizovane kreovaným.Zámerné čakanie sa dá vysvetliť ako čakanie na moment zrelosti, čakanie na skúsenosť, vnútorné „zmúdrenie“, ale aj paradoxne čiastočne na pohybové obmedzenie. Telo tanečníka v súvislosti s časom má isté prirodzené limity týkajúce sa fenoménu profesijnej perspektívy a vizuálnej atraktivity. Telo mení svoju estetiku a mení svoju funkčnosť. Príznačný názov zoskupenia Neskorý zber má ambíciu naznačiť, že zrelé víno má svoju ojedinelú chuť a je v ňom skrytá pravda. Že kilo, či vráska navyše nemusí byť prekážkou v prenose informácie, či emócie (to sa však stále netýka Moniky a Daniela, ktorí obaja ešte disponujú dekoratívnosťou svojich figúr a prevažne u Moniky krásne „vyčnieva“ v pohybe niekdajšia klasická škola). V tomto znení treba inscenáciu chápať a vnímať ju ako alternatívu pohybovej výpovede, ktorú si priestor divadla elledanse môže dovoliť.Predstavenie začína (a napokon i čiastočne končí) polonahými telami tanečníkov (Nahé scény) hlboko zohnutými v predklone vyzlečenými do pol pása. Nechávajú nás zotrvať vo chvíľke (až jogínskej) ohybnosti, letmých vzájomných dotykov, hre svalov a chrbtice. Z nahoty ani z pohybu v tomto prológu neprezradia viac. Verklík nás uvádza do akejsi pohybovej monotónnosti trasenia rúk dvoch tanečníc, zatiaľ čo pár popri nich sa ocitá v akomsi pohybovom a pocitovom vzájomnom hľadaní sa. Z pohybových „plánovaných improvizácií“  sa vyprofilujú tanečnejšie kreácie v Duete Daniela a Lucie v bielych košeliach. Ženské trio zarezonuje v dekorovaní tanečníc do našuchorených sukní, ktoré spočiatku len s rôznym typom záujmu pozorujú tanečníkove pokusy na dynamickú hudbu. Zvukový efekt  šiat sa využije následne pri ich temperamentnejšom pohybe. Snáď najviac tanečne, vizuálne i emotívne zaznie Submisívny duet v čiernom (Daniel a Monika), ktorí predvedú sériu efektných dvíhaných póz páru, ktorý síce tancuje v tesnej dvojici, ale s príznačnou dávkou výrazovej indiferentnosti, akoby si každý vo vzájomnej blízkosti tancoval vlastne sám. Kamene uzavrú polonahú scenériu vo významovom meditatívnom oblúku epilógu o tom, že nahí sme na svet prišli, nahí odídeme, o tom, že niekto ešte ostane a iní už odchádzajú, alebo o tom, že kamene a stopy z nás ostávajú.Nech už si vysvetlíme predstavenie Zámerné čakanie akokoľvek, tvorcovia tohto konceptu zjavne rátajú aj s divákovou skúsenosťou a schopnosťou myšlienkovej kombinatoriky. Zámerné čakanie môžeme provokatívne chápať aj ako čakanie na tanec, lebo toho je tu (ako to už v súčasných performatívnych výpovediach alternatívneho charakteru býva) pomenej, avšak s týmto faktom pri vstupe do elledanse treba už automaticky rátať. Protagonisti viac pracujú s myšlienkou, pocitom, prenosom nálady  cez vlastnú divákovu prizmu životných skúseností. V tomto duchu je dnes v pohybovom divadle možné (a aj akceptovateľné) takmer všetko a možno je to tak aj v poriadku, ak tieto formy ostávajú vo „svojom“ priestore, ktorý ich predznačuje a predznamenáva a v ktorom sú týmto spôsobom zadefinované.Predstavenie má v sebe zakódovanú istú podobu (možno aj trochu naivnej) láskavosti, mimovoľnej nostalgie a ľudskej čistoty. V tomto znení som ochotná (alebo možno aj nepriamo nútená) ho vnímať. Musím sa však priznať, že tancovanie (až na spomínané fragmentálne výnimky) mne osobne chýbalo (rátala som však s tým, že mi chýbať bude) čo je však asi tristnejšie je skutočnosť, že ma minula aj emócia. Tá trocha smútku, s ktorou som odchádzala, nesúvisela totiž s odkazom predstavenia. Musím však korektne konštatovať, že sa hľadisko elledanse podarilo premiérovo naplniť do posledného miesta. Otázne ostáva, koľkí z nás sa na toto predstavenie vrátia a koľkí ďalší diváci naň ešte prídu. Obávam sa trochu skepticky, že sme tu v tento večer boli už všetci.

Hodnotenie autorky recenzie: 50 %

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Zámerné čakanie (Neskorý zber)

[yasr_visitor_votes postid="123149" size="small"]