Překvapení z vídeňské Bohémy: zaskakující tenor zastínil divu

Pavel Unger, 08.12.2013 20:45

Prekvapenie z viedenskej Bohémy: zaskakujúci tenor zatienil divu

K divácky najočakávanejším reprízam jesennej a už aj zimnej časti sezóny Viedenskej štátnej opery patrili tri decembrové predstavenia Pucciniho Bohémy. Magnetom tento raz zrejme nebola päťdesiatročná(!) inscenácia v nesmrteľnej réžii a scénografii Franca Zeffirelliho – hoci stále v iluzívnosti a emotívnej atmosfére zmysluplná – ale aktuálne obsadenie.

V úlohe Mimi sa predstavila rumunská hviezdna sopranistka Angela Gheorghiu a postavu Rodolfa po prvýkrát na javisku Staatsoper stvárnil atraktívny taliansky tenorista Vittorio Grigolo. K tomu ešte prirátajme čoraz intenzívnejšie vnímanú mladú Moldavčanku Valentinu Nafornitu (Musetta) a miestny debut v úlohe španielskeho barytonistu Gabriela Bermúdeza ako Marcella. Toto obsadenie malo platiť aj v poradí druhom, sobotnom večere – inak štyristoštvrtom predstavení tejto inscenácie. Čo bolo vytlačené na plagáte, ostalo pravdou len kým sa neotvorili brány divadla. Ako prví doň vchádzajú diváci na státie, ktorých čakal nepríjemný oznam o zmene tenoristu. Bežná fráza: pre náhle ochorenie… Náhradou bolo meno vo Viedni dosiaľ neznáme, juhokórejský tenorista Yosep Kang, sólista Deutsche Oper v Berlíne.Ako sa v slušnom divadle patrí, pred javisko vstúpil aj zástupca vedenia, ktorý ospravedlnil zmenu v obsadení a požiadal o trpezlivosť. Predstavenie sa totiž mohlo začať len s pätnásťminútovým oneskorením. Zaskakujúci umelec až o šiestej večer pristál na schwechatskom letisku. Určite som nebol jediný v hľadisku, kto tŕpol, akého náhradníka sa podarilo na poslednú chvíľu uloviť. Skúsenosti napovedajú, že tí zväčša nebývajú rovnocennej kvality. V sobotu však výnimka potvrdila pravidlo.

Po prvých taktoch bolo zrejmé, že Yosep Kang nie je žiadnym „béčkom“. Jeho tenor, hoci ešte trocha nerozospievaný, upútal vrúcnou talianskou farbou a kovovým jadrom v hlase. Ako sa na javisku udomácňoval (mal šťastie, že Zeffirelliho model Bohémy je celosvetovo známy a neprináša žiadne komplikované aranžmány), tak sa jeho hlas rozvíjal do intenzity i emocionality výrazu. Áriu „Che gelida manina“ predniesol s absolútnou technickou istotou, priam ideálnou belcantovou frázou, priebojne a pritom bez tlaku dominoval nad orchestrom. Korunoval ju dlhým, strhujúcim vysokým C. Obávaný tón s rovnakou suverenitou zopakoval v závere duetu na konci 1.dejstva. Nemenej krásne momenty prinášal počas celého večera, keď svojím slnečným lyrickým tenorom, s predpokladaným vývojom do spinto odboru, naplnil celý part nefalšovanou „italianitou“ v timbri a interpretačnej estetike. Na to, že spieval bez skúšky, obdivuhodná bola Kangova rytmická precíznosť a neomylná intonácia. Potlesk po árii (o polovicu dlhší, ako zinkasovala bezprostredne po ňom Angela Gheorghiu za áriu „Mi chiamano Mimi“), ale aj počas záverečných klaňačiek nebol len vďakou za záchranu predstavenia, ale úprimnou odmenou za skvelý výkon. O tomto umelcovi ešte budeme veľa počuť.Málokto tušil, že zaskakujúci spevák zatieni aj predpokladanú „superstar“ večera, Angelu Gheorghiu. Tá nezačala vôbec šťastne. V prvých dvoch dejstvách (v tejto inscenácii oddelených len prestavbovou pauzou, hoci – v starom štýle – s klaňačkami pred oponou) znel jej soprán dosť neisto, hlbšia stredná a spodná poloha nemala rezonanciu, bola dutá, hrudné tóny z nej trčali.V prvej árii vyšší stred síce znel lepšie, no tmavšiemu farbeniu chýbal jas a mladistvá sviežosť. Nenahradilo ju ani afektované, skôr predstierané ako úprimne prežívané herectvo. Druhá polovica večera, to už bola iná Gheorghiu. Tón začal tiecť v plynulých frázach, bol farebne koncentrovaný, okrúhly a mäkký. Aj napriek tomu, že vokálne výkon gradoval, komplexne jej kreácia Mimi pôsobila trocha chladne a poddimenzovane v emocionálnom prežitku.Valentina Nafornita je vizuálne pôvabnou Musettou, vybavenou pomerne silným hlasom, ktorý sa do vysokej polohy nesie bez tlaku. Má príjemnú kovovú farbu a jej perspektívy sú určite veľké. Musetta nie je vyslovene rolou, ktorá preverí umelca, no Nafornita v nej pôsobila sympaticky. Gabriel Bermúdez (Marcello) disponuje lyrickým a nie dosť objemným barytónom, takže miestami mal problém presadiť sa cez orchester. Podobne to platí aj o Tae-Joongovi Yangovi (Schaunard), ktorého zaujímavý timbre sa dal identifikovať, pokiaľ nemusel prerážať plénum. Dan Paul Dumitrescu z mladíckej partie trocha vekovo a typovo vypadol, navyše v árii zo 4.dejstva znel jeho tón v piánach bez lesku a duto. V drobnej úlohe Seržanta dostal sólovú príležitosť člen zboru Jaroslav Pehal. Dirigent Philippe Auguin bol v tempách veľkorysý a kontrastný, orchester pod jeho taktovkou rozvinul nesmierne široké spektrum farieb. Raz darmo, Bohéma s Viedenskými filharmonikmi a v klasickom Zeffirelliho balení, dokáže zaútočiť na city. A o tom vlastne aj verizmus je.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Giacomo Puccini:
La bohème
Dirigent: Philippe Auguin
Réžia a scéna: Franco Zeffirelli
Kostýmy: Marcel Escoffier
Zbormajster: Thomas Lang
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
Premiéra 9. novembra 1963 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 7. 12. 2013)

Rodolfo – Yosep Kang
Mimi – Angela Gheorghiu
Marcello – Gabriel Bermúdez
Schaunard – Tae-Joong Yang
Colline – Dan Paul Dumitrescu
Musetta – Valentina Nafornita
Benoit / Alcindoro – Wolfgang Bankl
Parpignol – Martin Müller
Sergeant- Jaroslav Pehal
Zollwächter – Jeong-Ho Kim
Obstverkäufer – Wong Cheol Song