Potrebuje Opera SND Španielsku hodinku?
V bratislavskej opere je situácia o to naliehavejšia, že do storočnice Slovenského národného divadla neostávajú ani tri roky. Aktuálna sezóna, pri zachovávaní repertoárového systému prevádzky (striedanie titulov verzus bloky sú ale inou témou), by už mala čiastočne anticipovať divadelný plagát jubilejnej sezóny. Z úvodnej tlačovej konferencie okrajovo vyplynulo, že len avizovaná opereta Poľská krv má, vďaka Oskarovi Nedbalovi, súvislosť so začiatkom existencie našej erbovej inštitúcie. Či sa najnovší spoločný prírastok operného a baletného súboru pod pláštikom Ravelových krátkych opusov jubilejnej sezóny vôbec dožije, sa nechajme prekvapiť.
Zdôvodnenie, legitímne pri každej premiére, prečo sa daný titul dostáva do obehu, nebolo celkom jednoznačné. Odvolávanie sa na „pokračovanie dramaturgickej línie“ zbližovania operného a baletného súboru počas jedného večera, nie je príliš presvedčivý argument. Bartókovská kombinácia pred štrnástimi (!) rokmi síce vyšla, no vlaňajšie implantovanie baletu Berliozovu dramatickú legendu nebonifikovalo. Symbiózu oboch ansámblov by najčistejšie doložil výber diela priamo zo žánru opéra-ballet. Ale to už sme v rovine hypotéz. Rovnako ako pri zodpovedaní otázky, či operné a baletné publikum je zhodné, prípadne či vznikne synergický návštevnícky efekt. Isté je len jedno, že ostatná premiéra Slovenského národného divadla je zložená z jednodejstvovej hudobnej komédie Španielska hodinka a baletu Dafnis a Chloé od Mauricea Ravela. Dnešná recenzia sa venuje len opernej polovici večera (recenziu baletu Opera Plus prinesie v najbližších dňoch).
Bol Maurice Ravel operným skladateľom? Azda trúfalá otázka, no v odpovedi sa mi vynára dodatkové slovko „aj“. Do dvoch jednoaktoviek, Španielskej hodinky a Dieťaťa a kúziel, vložil sumárne približne sto minút opernej hudby. Jeho doména bola nepochybne v iných odvetviach. Všetci vieme kde. V operách si pritom vôbec nezľahčoval prácu. Skôr naopak. Španielska hodinka je minuciózne prepracovaná, nebaží po vonkajšom efekte, ktorý by bol pri konverzačno-deklamačnom type spievania a „fajnšmekerskom“ kompozičnom slovníku sotva možný. Po prvýkrát zaznela v Paríži 19. mája 1911, vznikať začala štyri roky pred týmto dátumom, teda v období zmiešaných hudobných prúdov. Len pár mesiacov pred jej premiérou spoznal svet natoľko rozdielne diela, akými sú napríklad Pucciniho Dievča zo Západu či Straussov Gavalier s ružou.
Ale Ravel bol verný vlastnej, impresionizmom nasiaknutej poetike a zmyslu pre malé plôšky. Zrejme bol vnútorne presvedčený, že v hocako banálnom námete (francúzsky spisovateľ a libretista Franc-Nohain sa žiadnym iným operným textom do histórie nezapísal), s dejom pútajúcim približne toľko, koľko trvá prečítanie obsahu v bulletine, nájde sám seba. Presnejšie, osobnú záľubu v drobných mechanizmoch, strojčekoch, hodinkách. A španielskom hudobnom kolorite, pretože v žilách mu prúdila krv Baska. Aj preto práve Španielsko v názve opery, dejisko u hodinára v Tolede, aj preto španielske mená postáv a v neposlednom rade samotná hudobná poetika diela.
Španielsku hodinku v repertoároch divadiel nájdeme aj dnes, síce nie často, no v rôznych kombináciách. Buď s Ravelovou druhou operou Dieťa a kúzla, alebo s inou jednoaktovkou. V roku 1961 ju v Bratislave spojili s Leoncavallovými Komediantmi, naposledy v košickej opere (2011) so Zuzankiným tajomstvom Ermanna Wolfa-Ferrariho. Súčasná verzia s baletom je skôr novinkou. Či Španielska hodinka bola pre Operu SND nevyhnutnosťou, ukáže divácky záujem na reprízach. Ako prvotný predpoklad jej zaradenia by som považoval návrh zmysluplného projektu. Ktorý by jednak dokázal originálnymi nápadmi čeliť nástrahám nevynaliezavého libreta a jednak obnažil rafinovanosť ravelovskej partitúry do najjemnejších nuáns. Opačný postup, vybrať titul a hľadať preň interpretov, je riskantnejší. To napokon potvrdilo aj bratislavské naštudovanie.
Pavol Smolík sa za režisérsky pult vrátil do Opery SND po viacročnej pauze. Komický žáner mu nie je vzdialený, no v tomto prípade predloha nevyvoláva spontánny smiech. Humor Ravelovej opery je špecifický a veľmi záleží na subjektívnom vneme diváka, či ho pojme ako sofistikovaný (vďaka hudbe) alebo triviálny. Tím inscenátorov, do ktorého patrí scénograf Marek Hollý a kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, musel úpenlivo hľadať kľúč k zmysluplnejšiemu výkladu. Vývoj príbehu má chabú dynamiku, situácie sa opakujú, pousmiať sa na nich možno dva-tri razy, s rigidnými charaktermi postáv ťažko hýbať. Nie je to ani vďačná téma na aktualizáciu, hoci o prelietavé ženy a chtivých milencov nie je núdza ani teraz. Lenže, kto dnes vlezie do skriňových hodín a nechá sa v nich svojím sokom neustále premiestňovať. Čiže tento variant koncepcie na stole nebol.
Nejako však oživiť dianie počas necelej hodiny bolo potrebné. Keďže v spontánnu akčnosť predlohy inscenátori príliš neverili, zháňali inšpirácie. Stavili na metódu nadsadenia a siahli do sfér grotesiek až karikatúr. Ako na tlačovej konferencii prezradila kostymérka Ľudmila Várossová, scénický tvar voľne čerpá z poetiky švajčiarskeho maliara a sochára Jeana Tinguelyho (1925–1991). Asi preto na javisku okrem rôznych mechanizmov, hodín či visutých povrazov, nájdeme aj voľne pohodený bicykel a iné kolesá. Ale aj ďalšie, priestor zahusťujúce rekvizity (vaňa), ktoré nemajú žiadnu funkciu. Ďalším režijným východiskom k naplneniu diania bolo nasadenie dablérov pre postavy Concepcion, Ramira a Torquemadu. Ich prítomnosť vytvára celkom zbytočné paralelné dianie (pozorovanie situácií Torquemadom by mohlo nahrávať myšlienke, že o tajných návštevách manželky vie a toleruje ich, aby si nahnal kšefty – to je však rovina nadstavená a nepravdepodobná) a akrobatické výjavy sú len prvoplánovým zdynamizovaním deja. Z rodu ilustratívnych barličiek sú aj traja maskovaní osly, sprevádzajúci svojho pastiera Ramira. Ani ich pitie z fľaše a čítanie novín nepošteklilo divácke bránice.
Päť postáv nemá v rámci opery takmer žiaden vývoj a pokus o situačnú komiku skončil pri ich grotesknom karikovaní. Potknúť sa o ležiaceho, vyťahovať tlsťocha zo skrine, hrať na diváka, to sú ošúchané triky. A záverečná pointa? Okrem nového milenca Ramira všetci chlapi dostávajú somárske hlavy. Vtipné? Nuž aspoň vieme, prečo tie osly po celý čas behali po javisku. Navyše, nič nové pod slnkom, koketná manželka a nájdený amant v tejto epizódke zvíťazili.
Snažím sa pochopiť, prečo bolo potrebné hudobné naštudovanie dvojtitulu zveriť zahraničnému dirigentovi, keď máme domácich nemenej kvalitných. Nie je to žiadna výčitka brazílskemu rodákovi, vo Viedni žijúcemu Viniciusovi Kattahovi, ktorý aj napriek tomu, že jeho meno zatiaľ v relevantnom medzinárodnom dianí nenájdeme, odviedol poctivý výkon. Kolektív pod jeho taktovkou hral sústredene, bez zjavných technických kazov, snažil sa farbiť zvuk, pracovať s dynamikou a výrazom. Nebol to síce „koncert pre orchester“, no korektný výsledok uprieť nemožno. Zbor v tejto opere nie je, objavil sa až v balete.
Jedinú ženskú rolu záletnej Concepcion stvárnila na premiére Terézia Kružliaková presne v intenciách réžie. Bolo to síce stále rovnaké tanečné vlnenie a hranie na publikum (nielen u nej), no postava vlastne ani veľa výrazových a emocionálnych polôh v herectve nenúka. Spevácky jej výkonu niet čo vytknúť, vložila doň svoj bohatý mezzosoprán, pracujúci s farbou i dynamikou. Monika Fabianová má trocha tvrdší materiál, no jej Concepcion mala tiež temperament a hlasovú istotu. Pavol Remenár i alternujúci Filip Tůma našli v Ramirovi priliehavú úlohu. Typovo, herecky i vokálne ju obaja naplnili v plnej miere. U prvého z nich som to očakával, druhý však kvalitou barytónu príjemne prekvapil. Gustáv Beláček výrazovo do detailov prepracoval svojho Dona Iniga Gomeza, žiaľ, herecký profil postavy posunula réžia do karikatúrnej polohy. Do nej ho ešte hlbšie vnoril Juraj Peter, ktorý bol však hlasovo príliš hrubozrnný. Výrazovo menej diferencovaným článkom sólistického kvinteta bola Tomáš Juhás, ktorý spieval Gonzalveho na oboch premiérach jednotvárne. Torquemadom v prvom obsadení bol Ľudovít Ludha, spievajúci plnším tónom, alternoval Jozef Kundlák, ponímajúci rolu v tradícii charakterového tenora.
Ešte slovíčko k bulletinu. Keďže Španielska hodinka je konverzačnou operou, navyše u nás neznámou, nezaškodil by preklad libreta. Aspoň by sme sa presvedčili, o aký jalový text je dielo opreté. Poučný je príhovor Petra Zagara, no keďže dramaturgom je Martin Bendik, rozbor diela sa očakával z jeho pera. Aspoň tak je to mimo Bratislavy zvykom.
Hodnotenie autora recenzie: 50%
Maurice Ravel:
Španielska hodinka
(L’heure espagnole)
Maurice Ravel:
Dafnis a Chloé
Premiéry 21. a 23. septembra 2017 historická budova Slovenské národné divadlo Bratislava
Španielska hodinka:
Hudobné naštudovanie a dirigent: Vinicius Kattah
Réžia: Pavol Smolík
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Dramaturgia: Martin Bendik
Orchester Slovenského národného divadla Bratislava
Torquemada – Ľudovít Ludha / Jozef Kundlák
Concepción – Terézia Kružliaková / Monika Fabianová
Gonzalve – Tomáš Juhás (alt. Robert Smiščík)
Ramiro – Pavol Remenár / Filip Tůma
Don Inigo – Gustáv Beláček / Juraj Peter
Concepcion-dablér – Helena Škovierová
Ramiro-dablér – Andrej Šoltés
Torquemada-dablér – Emil Leeger
***
Dafnis a Chloé:
Libreto, choreografia a réžia: Reona Sato
Dirigent: Marián Lejava (alt. Vinicius Kattah)
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Karolína Kamenská
Dramaturgia: Eva Gajdošová
