Proti vánočnímu proudu: Marná opatrnost ve Vídni

Márna opatrnosť z Wiener Staatsoper

Štátna opera vo Viedni sa túto sezónu rozhodla ísť proti vianočnému prúdu a namiesto klasického titulu Luskáčik siahla po Márnej opatrnosti (La Fille mal gardée) vo verzii Frederika Ashtona, ktorý dielo premiéroval v roku 1960 na scéne Kráľovského baletu v Londýne (Royal Ballet London).

Titul, ktorý sa doslovne prekladá ako Zle strážené dievča, uzrel svetlo sveta vo francúzskom Bordeaux v roku 1789. Jednoduchý príbeh o láske dvoch mladých ľudí, ktorým v šťastí bráni ambiciózna matka dievčiny, sa samozrejme končí šťastne a láska zvíťazí. Autorom libreta je Jean Dauberval.

Márna opatrnosť sa teší veľkej popularite, a to nielen kvôli romantickej jednoduchosti deja, ktorý sa odohráva v dedinskom prostredí, ale najmä kvôli jeho komickému rozmeru. Vďaka nemu je balet Márna opatrnosť vhodný ako prvý kontakt diváka so svetom klasického tanca. Márna opatrnosť má všetky atribúty, ktoré prilákajú diváka bez ohľadu na vek. Okrem komiky, ktorej hlavnou nositeľkou je postava Vdovy Simony, sú to tance sliepok, stepovanie v drevákoch a bukolickosť, ktorá vám nedovolí udržať v hlave ani jedinú nepeknú myšlienku. Popritom sú tance koncipované tak, aby vyhoveli nielen dospelému, ale aj detskému divákovi a dokázali udržať ich pozornosť. Márna opatrnosť je teda pravým rodinným titulom, na ktorý sa môžu vybrať aj tí, ktorí divadlu priamo neholdujú.

V hlavných úlohách sa predviedli sólisti Štátnej opery vo Viedni Eno Peci (Vdova Simona), Maria Yakovleva (Lisa – jej dcéra), Mihail Sosnovschi (Colas – Lisin milý) a Richard Szabó – ten sa predstavil v úlohe Alaina, ktorý je Lisiným (ne)dobrovoľným nápadníkom a favoritom mamičky Simony. V úvode nie je hneď jasné, prečo vdova Simona nesúhlasí so sobášom, ale zrejme je to z finančných dôvodov. Alain je synom veľkostatkára.

Príbeh veľmi podobný slovenskému Kubovi, s ktorým má postava Alaina veľa spoločného najmä mentálne, keďže je evidentné, že Alain nie je práve mentálny atlét. To je dôvodom šikany zo strany dedinskej mládeže. Aj v tomto vidíme podobnosť s Kubom z rovnomennej slovenskej televíznej inscenácie z roku 1965, ktorú režíroval slovenský režisér Martin Ťapák.

Toto nepekné správanie dedinčanov bukolickosť obrázka výrazne narúša, podobne ako živý a značne vydesený poník na javisku opery. Voľba živého zvieraťa sa zdá byť v celom výtvarnom kontexte inscenácie prehnaná.

Scéna a kostýmy, ktoré  vytvoril Osbert Lancaster (ešte pre Londýn), sú explicitne ilustratívne, akoby pochádzali z dielne českého maliara Jozefa Ladu. V tom prípade mohol byť aj poník ilustrovaný a atmosfére inscenácie by to na kúzle neubralo, práve naopak. Mohlo by to výrazne podčiarknuť absurdnú komiku. Netreba však obviňovať tvorcov viedenskej inscenácie, keďže sa zrejme snažili dielo uchovať v intenciách originálnej verzie z Royal Opera House.

Najdominantnejšou zložkou Márnej opatrnosti (popri sólistoch) bol orchester Štátnej opery vo Viedni pod taktovkou dirigenta Paula Connellyho a jeho ukážková spolupráca s členmi súboru. Počuť orchester Štátnej opery je vždy veľkým zážitkom. Spôsob, akým podporuje dianie na javisku, čistota jeho prevedenia, muzikalita, frázovanie, farba a práca so zvukom a vzájomná súhra jednotlivých sekcií. Nádhera. Orchester umocnil zážitok z celého predstavenia a dokonca spolu s účinkujúcimi divákovi rozprával príbeh. Je príjemné zúčastniť sa predstavenia, v ktorom je orchester inscenácii nápomocný, a nie naopak.

Hudbu k titulu pôvodne napísal Ferdinad Hérold a tú neskôr prepracoval John Lanchbery v roku 1828. Napriek úprave sa hudobná zložka inscenácie nemôže svojou kvalitou rovnať ani čistote a jednoduchosti Giselle od Adolpha-Charlesa Adama, ani symfonickosti a melodickej invenčnosti baletov Petra Iľjiča Čajkovského či hudobnej „chytľavosti“ baletov od Ludwiga Minkusa. Hudobný podklad je jednoznačne najslabším článkom celého diela, z čoho však nemožno viniť inscenátorov, keďže sa jedná o (takmer) pôvodný titul.

Lisa, v podaní Marie Yakovlevy, bola očarujúcim a šibalským dedinským dievčaťom, ktoré v sebe nieslo aj štipku rebélie. Napriek tomu jej najväčšou dominantou je technika, najmä schopnosť udržať pozoruhodný balance, čo predviedla v Adagiu z druhého dejstva v legendárnej Attitude croisse sur le pointe, kedy ju pomocou stužiek otáčajú členky zboru. Yakovleva si s týmto technicky náročným miestom poradila na výbornú, za čo treba vzdať poklonu aj jej kolegyniam, ktoré jej v tejto náročnej pasáži poskytovali oporu. Lisu sa jej darilo interpretovať bez technických zaváhaní a na náročný part stačila aj fyzicky. Yakovleva na javisku vyvoláva dojem zvláštnej krehkosti, vďaka čomu úlohe Lisy vyhovovala aj typologicky.

Mihail Sosnovschi v úlohe Colasa podal menej stabilný výkon a najmä na konci druhého dejstva pôsobil, akoby mu rapídne dochádzali sily. Po technickej stránke bol však jeho výkon vyvážený a poradil si i s náročnými rotačnými a skokovými pasážami, snáď okrem grand jetté, ktoré mohlo byť mäkšie a plastickejšie. Sosnovschi pôsobí ako silový typ tanečníka. Úloha Colasa sa mu však typologicky hodila a aj s partnerskou prácou si poradil bez zaváhania.

Drobné nedostatky sa objavili vo výkonoch pánskej časti zboru. Najmä pri nástupoch a skokoch tour en l′air chýbala synchronizácia a nepodarilo sa im udržať čistotu daného útvaru a radov. S plynutím inscenácie sa však boli schopní zmobilizovať a zvyšok predstavenia prebehol bez problémov.

Kvalitný výkon predviedli dámy zo zboru, ktoré si udržali technickú čistotu prevedenia a ich interpretácii nechýbala ľahkosť a prirodzenosť, ktorú je ťažké udržať práve v takomto type titulu. Dámy neskĺzli do silených úsmevov a kŕčovitosti, ale vďaka ich interpretácii si divák zachoval pocit, že sa nachádza na dedinskej zábave.

Vdovu Simonu stvárnil mladý Eno Peci (postava býva štandardne interpretovaná mužom), ktorému nechýbala šťavnatosť a komediálny talent. Vdova Simona sa v jeho interpretácii stala skutočnou „Semetrikou“ a na záver si vyslúžil patričné ovácie.

Výhradu by sme snáď mohli mať k jeho prílišnému podkladaniu sa vkusu publika. V niektorých momentoch akoby sa snažil preštylizovať postavu, ktorá už svoju danú štylizáciu má a je sama o sebe veľmi dominantná. Rytmicky náročnú pasáž – drevákový tanec, ktorý je skôr stepom než tancom – zvládol brilantne a aj v tejto časti sa dokázal udržať a nevybočil zo štýlu postavy.

Inscenácia Márnej opatrnosti vo Viedni svojou ľahkosťou ulahodí divákovi a snáď sa stane stálou súčasťou repertoáru ako veľmi vhodný a divácky nenáročný titul. Jeho romantická naivita je zrejme to, čo mu dodáva čaro, a priazeň divákov si uchová aj naďalej.

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Ferdinand Hérold, John Lanchbery:
La Fille mal gardée
Choreografia: Frederick Ashton
Nastudování: Malin Thoors
Dirigent: Paul Connelly
Scéna a kostýmy: Osbert Lancaster
Wiener Staatsballett
Orchester Wiener Staatsoper
Premiéra 11. marca 1986 Wiener Staatsoper
(napísané z reprízy 25. 12. 2015)

Lisa – Maria Yakovleva
Colas – Mihail Sosnovschi
Vdova Simona – Eno Peci
Alain – Richard Szabó

www.wiener-staatsoper.at