Ptali jste se: Peter Mikuláš
Slovenský basista, sólista Opery Slovenského národního divadla v Bratislavě, odpovídá na otázky čtenářů Opery Plus
Dobrý deň pán Mikuláš, pôsobili ste na mnohých svetových scénach, prečo ste zostali v Bratislave? Čo vás udržalo na malom Slovensku? (Janka, Košice)
Po skončení vysokej som mal zakotviť v berlínskej Štátnej opere. Spieval som tam s pani Magdalénou Hajóssyovou a Petrom Schreierom v Mozartovej opere Così fan tutte. Dona Alfonsa som alternoval s Theo Adamom. Vtedy to boli absolútne svetové hviezdy vo svojom fachu. Ponúkli mi aj Landgrafa vo Wagnerovom Tannhäuserovi, ale povedal som – to sa nedá, nehnevajte sa, mám rodinu, už sa nám narodila prvá dcéra Mária a bolo po angažmán. Spolupráca ešte určitý čas fungovala, ale oni potrebovali basistu na plný úväzok. Ešte za šéfovania pána Košlera v pražskom Národním divadle som dostal podobnú ponuku. Moja odpoveď bola taká, ako v Berlíne. Zostal som doma. Našťastie kontakt s Prahou sa doposiaľ neprerušil. Jedna viedenská agentúra, ktorá ma vtedy zastupovala, mi „dohodila“ predspievanie vo Frankfurte. Dopadlo to tak isto ako v Berlíne a v Prahe. Chceli ma, ale dal som prednosť rodine a Bratislave, bol som tvrdohlavý a doteraz som toho neľutoval, ja totiž strašne potrebujem svojich… No a v Slovenskom národnom divadle som postupne dostával krásne role. Začal som Collinom v Bohéme, samozrejme boli aj menšie, ako Bonzo v Madam Butterfly, Nazareťan v Salome, Sluha v Paisiellovom Barbierovi, ale postupne prišiel Ramfis v Aide, Sparafucile, ale aj Suchoňov Štelina, dokonca Svätopluk. Ale musím doplniť, že paralelne s operou som spieval množstvo koncertov všade možne a to ma dostatočne spevácky uspokojovalo. Menovať všetko na tomto mieste nemá zmysel. Ale koncert milujem tak ako operu. Sú to moje dvojičky, samozrejme okrem troch dcér…
Ale ešte treba dodať, že keby som skončil štúdium spevu teraz, asi by som reagoval inak. Divadlá už nedávajú stále zmluvy, taký je trend a teraz sa cestuje po svete úplne inak ako vtedy, ale hlavne komunikácia je úplne iná. Prakticky okamžitá. A vôbec. Nechcem to ďalej žhaviť, začnem byť nostalgický. Dúfam, že to takto stačí…
Je to pravda a je to škoda, pretože kultúra bola a bude všade na svete prvolezec. Otvára brány do kráľovských i prezidentských palácov, kultúra zušľachťuje, dáva punc serióznosti a citu. Citu nielen umeleckému, ale aj ľudskému. A čo vyhráva nad týmito žabomyšími vojnami, ktoré zúria po okolí? Pravda, dobro a láska. Keby tak nebolo, sme stratení. Zdá sa vám, že som trapný dedo filozof? Nech. Mne to nevadí.
A čo treba spraviť? Začať najprv od seba. Najprv slušne pozdraviť, potom pekne poprosiť a ešte krajšie zaďakovať. Vytráca sa základná slušnosť. Skoro zo všetkého trčí zisk. Keď nezískame okamžite, zúrime a tlačíme na pílu. Ako vysvetliť boháčovi, moderne – sponzorovi, aby si dal postaviť architektonicky vzácny dom, typu Vila Tugendhat a nie škaredú pseudobarokovú ohavu. Aby sa stal konečne niekým kultivovaným a aby podporil napríklad mladého a geniálneho huslistu, alebo Ľudovú školu umenia, alebo, alebo… Ja viem, zisk z takéhoto činu nie je okamžitý. Ale ten, ktorý sponzoroval Mozarta, sa dostal do povedomia histórie tak, ako samotný Mozart. Priznám sa, konanie dramaturga festivalu v Litomyšli, pána Stříteského, ma tento rok mimoriadne potešilo. Z otváracieho ceremoniálu novoopraveného chrámu sa stala vzorová udalosť toho, ako sa to robí.
Dobrý den pane Mikuláši, už dlouho jsem vaší velkou obdivovatelkou. Jak to děláte, že vaše výkony jsou vždy na tak špičkové úrovni? Je za tím tvrdá sebekázeň nebo dar od Boha? Přeji hlavně hodně zdraví a mnoho dalších úspěchů! (Anna V., Plzeň)
O špičkovosti seba samého toho veľa neviem, vždy je čo naprávať a po každom, aj po úspešnom predstavení sa mi dosť zle spí. Vracajú sa detaily, ktoré mohli vyjsť lepšie a keď aj vyšli, čo keby sa nedajbože stalo, že nevyjdú. Vidíte – a je po mojom spánku. Ale dosť úsmevného. Okrem radosti je táto práca aj obava. Ale ani jedno nesmie zvíťaziť, treba ísť jednoducho ďalej. Niekedy si pripadám ako New York. Večer unavený, spotený, vlečúci z práce nohy za sebou, a ráno vykročím s úsmevom na perách do nového dňa. Nová energia, nová chuť spievať. Viete si predstaviť, že sú dni, kedy naokolo mňa znie muzika od rána do večera? No nie je to úžasné?
Darom od Boha je talent, krásny hlas, muzikalita, presvedčivé herectvo. Všetko ostatné je drina.
Ale nepýtajte sa ma, prečo niekto, stojac za šporákom – ako dôverne nazývam klavír, melie do dookola detaily árie, alebo piesne, prečo mu vnútro, alebo duch, alebo neviem čo vo vnútri nedovolí vypustiť zo seba na javisku polotovar. No a na druhej strane niekto na to úplne kašle. Nevie, ako na to? Odpoveď nepoznám… Práve toto považujem za tajomstvo Božej deľby talentu. Ten kto spieva prvú ligu dostal hrozne veľa, ale musí aj veľa dávať. A ten kto dostal všetko, sa najviac bojí, lebo si uvedomuje, aký je zraniteľný. Trochu zložité? Umelec je vo svojom vnútri v podstate jeden guláš pocitov, prežívania, pohľadov a zvukov. Nedá sa mu občas ľudsky rozumieť a veľmi často nerozumie ani sám sebe, pretože musí z tej zmesi v sebe, dačo vykovať, uhnietiť a potom vypáliť v rozžhavenej peci.
Aké sú vaše najbližšie plány? Máte ešte nejakú métu, ktorú by ste rád dosiahli? (RN)
Métu nemám, dosiahol som všetko, čo sa mi páči a čo som si predstavoval. O plánoch nerád hovorím pretože ak nevyjdú, zosmutniem. Ale aspoň v skratke. Belgicko Glagolská, Národní divadlo Praha Fiesco, Japonsko koncerty, Prokofiev Ohnivý anjel, Dvořákov Alfred, koncerty, koncerty a reprízové predstavenia. Pán Boh mi daj zdravia, aby mi nekiksali výšky.
Dobrý den pane Mikuláši, jaký druh repertoáru je vašemu srdci nejblíže? (Jan L.)
Raz dakto povedal, že Mikuláš je basso cantante. Čiže Fiesco, Filip, Zachariáš, Vodník. Asi mal pravdu. Vnútorne sú mi tieto postavy najbližšie. Ale čo mám robiť, keď milujem aj Leporella, Basilia, Bartolla, Lucifera…, skrátka komikov. Viete, neviem celkom presne odpovedať na túto otázku. Letím životom skôr podľa hesla, páči – nepáči. Osloví – neosloví. Doposiaľ boli našťastie všetky mnou stvárnené operné postavy, vyložené režisérmi a dirigentmi v takej podobe, ktorá mi vyhovovala a napĺňala ma. Pardon, predsa len, raz som sa postavil na zadné. Postavu Bartókovho Kniežaťa Modrofúza som nemohol stvárniť v prvoplánovom režijnom pohľade s betónovými stenami a hrdzavým auťákom na scéne. Toto absolútne geniálne dielo, hovoriace o mužovi a žene vari všetko, ma napĺňa doplna. Doposiaľ túžim po takom scénickom stvárnení tejto opery, ktoré bude plné inotajov, farieb, temnoty, svetla, plné pod kožu lezúcich otázok a odpovedí.
Národní divadlo mi ponúklo Pimena. Tesne predtým som v Ostrave v Prokofjevovom Ohnivom anjelovi a to sa nedalo termínovo zladiť. Škoda, Pimen mi je bližší ako Boris. Borisa som robil v Bratislave, priznám sa s veľkou radosťou a bola to aj veľmi pekná inscenácia. Ale v tomto prípade bohužiaľ neviem pretlačiť pred sebou vagón pseudotradície hrmiacich, pseudo – ruských basistických návykov, ba zlozvykov. Skrátka moja predstava je – Boris je citlivý nešťastník, ktorý sa hrá na kruťasa, tak si to priala doba. Nezvláda to a preto mu pukne srdce. Skrátka jedno teátro o smutnom osude človeka – kráľa. No a pointa je tá, že či by som si rozumel s takto vyhraneným názorom na túto postavu s režisérom, alebo dirigentom? Azda toho sa bojím najviac. Bojím sa, aby ma nemontovali na javisku do nadrozmerného gesta a následne aj hlasu, podobajúc sa napríklad neviem komu…, lebo vraj taká je tradícia. Práve v tejto postave by som sa strašne rád podobal sám sebe a nechcem ísť do rizika. V postave Borisa Godunova túžim zažiť cestu úplne inú, ako tradičnú, o to však možno pravdivejšiu. Táto postava si to jednoducho zaslúži. A Dulcamara? Roboty jak na kostole, ako sa u nás hovorí. Veľmi ťažká, ale krásna komická postava. Ak sa ma spýtajú, tak veľmi rád.
Aké bolo vaše detstvo a spevácke začiatky? Spomínate si ešte na svoju prvú rolu? (Ondrej)
Mal som krásne, typicky dedinské detstvo so zajacmi, sliepkami, kravami a vôňou pokosenej trávy. Moje detstvo bol ideál, ku ktorému sa vnútorne veľmi rád vraciam. Také detstvo prajem všetkým deťom. Treba, aby sa do puberty len hrali, potom v puberte chvíľu zlostili rodičov a po puberte pochopili, akí sú ich rodičia fantastickí a dobrí ľudia. Toto bol aj môj prípad. Moja prvá operná rola bol Colline v Pucciniho Bohéme. Bolo to vlastne jedno rýchle naštudovanie, ktoré malo ukázať, či som schopný takýto stres uniesť. Ale tam sa to iba začalo. Slovenské národné divadlo ma hneď nasadilo na predstavenie s Petrom Dvorským, no a vtedy tie predstavenia boli také malé – veľké revolúcie. Prvýkrát sa v Československu v opere kričalo, dupalo, do nekonečna tlieskalo. Tak to bolo a na to sa nedá zabudnúť.
Dobrý deň pán Mikuláš, aké sú vaše najobľúbenejšie postavy, ktoré ste doposiaľ stvárnili? (Zlatica K., Bratislava)
Všetky. Odpornú postavu som v živote nespieval. Hnusné, v zmysle bezcharakterné, to áno. Napríklad Sparafucile v Rigolettovi, alebo Mefisto, alebo Rarach… Ale, prečo nie. Patrí to k práci na javisku. Treba spraviť jeden smelý pokus stvárniť práve takého, aký v súkromí nie som a nikdy nebudem. Je to len o použití výrazových prostriedkov na javisku. A či sa na to hodím, nech rozhodne divák a odborná kritika. Tá k nám býva občas menej zhovievavá. Sme dakde zaradení a hotovo. Žiadne pokusy mimo svoj naturel sa nekonajú. Ale dačo pravdy bude aj na tomto postoji. Tá slama našej povahy, čo nám trčí z topánok tak, ako v podstate každému človeku, sa nedá len tak ľahko na javisku zatĺcť. Ale povedzme si. Nie je náhodov najdémonickejší a najzáludnejší Mefisto, alebo vrah Sparafucile práve modrooký, uhladený a nevinne vyzerajúci týpek? (Kuk film Spalovač mrtvol s pánom Hrušínským.) Odpoveď si dajte sami. My spravíme nabudúce zasa jeden pokus. Ale nebojte sa. Klamať nebudeme. Veď je to len taká hra na tri hodiny.
Dobrý den milý pane Mikuláši, obdivuji vašeho Vodníka z Dvořákovy Rusalky. Uslyšíme vás v něm zase někdy v Praze? A neměl byste chuť si zazpívat také Kecala? Srdečně vás zdravím! (Míla)
Ak to vyjde, ve Státní opeře by som mal Vodníkovať. No Kecal je pre mňa problém. Už som ho viackrát spieval, dokonca za pána Košlera aj v Národním. Aj sa ma viackrát pýtali… Odpoviem, tak dáko podobne, ako u Borisa. Historizujúca podoba tejto postavy mi dáko nesedí. Viem, videl som, pán Haken bol geniálny Kecal, ale v tejto javiskovej podobe by Mikulášovi asi nikto neuveril. Ja ho vidím trochu inak. Kecal je podľa mňa jeden bystrý a šikovný človiečik nadlokálneho charakteru, takmer súčasný a takmer bezchybný. Našťastie len takmer a to ma na ňom láka azda najviac…
Dobrý deň, aké je podľa vás slovenské publikum? (LB)
Také ako všade na svete. My na javisku dobre cítime, či máme pred sebou zopár stoviek tvárí, ktoré v prevažnej väčšine chodievajú do opery, alebo sú tam tí, čo sa v opere stretnú tak povediac, len z povinnosti, pretože odborová organizáciu nakúpila lístky… Ale úplne najhoršie publikum býva na premiérach. Tí väčšinou uvažujú, hodnotia, porovnávajú, podaktorí možno aj spia, lebo je to pre nich iba spoločenská udalosť, žiadne umenie sa pre nich nekoná… Česť výnimkám. Raz som zažil a bolo to v Bratislave, na jednu modernú operu prišli stredoškoláci. Spočiatku sme si mysleli, veď dáko to pretrpia. Boli sme veľmi prekvapení, ako sústredene všetko sledovali a na konci malo predstavenie úžasný úspech.
Ktorá rola bola pre vás zatiaľ najnáročnejšia a v ktorom jazyku sa vám spieva najlepšie? (Ľuba Albertová)
Na prvom mieste určite Verdiho Falstaff, potom Suchoňov Svätopluk, Cikkerov Mister Scrooge, Magnifico v Rossiniho Popoluške, Bartolo v Rossiniho Barbierovi, Golaud v Pelléasovi a Melisande, je ich viac… A jazyk? Jednoznačne taliančina. Ale, ak je nemčina správne na noty napísaná, napríklad vo Wagnerovi, tak to je zážitok. Ale špeciálne Wagner si vyžaduje štúdium aj od publika. Jeho vymyslené slová sú nezvyklé, ale v podstate krásne. Čeština tiež nemá chybu, lebo u všetkých skladateľov sedí v notách. A slovenčina? Tá je ťažká len preto, lebo mi na Slovensku všetci rozumejú a nesmiem sa v texte pomýliť.
Dobrý deň pán Mikuláš, staráte sa nejako zvlášť o svoj pracovný nástroj – hlas? Dávate si extrémny pozor na to, aby ste nenachladli, či aby ste neboli v zafajčenom prostredí? (Pavol Kalivoda)
Výborne ste to nazval. Je to pracovný nástroj, ktorý samozrejme nie je len o hlasivkách, ale aj o všetkých svaloch s nimi súvisiacich. Ale, samozrejme, je tu množstvo dôležitých detailov, súvisiacich s technikou spevu, speváckou kondíciou a tak podobme. Nejdem to ďalej rozvádzať, bolo by to tak na jednu dizertačku, doložím azda len toľko, že čo spevák, alebo učiteľ spevu, to svojský a osobitý názor. Preto je v učiteľskej praxi azda najdôležitejšie, aby si učiteľ s žiakom vzájomne sadli, aby si hlavne ľudsky porozumeli a aby vzájomne pochopili tú nesmierne zložitú terminológiu, definujúcu tvorbu hudobného nástroja, zvaného – hlas. Fajčenie samozrejme neprichádza u mňa do úvahy. Poznám však kolegov, silných fajčiarov, ale každý z nich povie – ako rád by som s tým skončil. Nachladnutie? S tým si neporadí nikto. Keď príde a treba do toho spievať, buď sa odrieka, alebo sa to vsadí na ľahší spôsob speváckej techniky, nezaťažujú sa toľko hlasivky a dáko sa vtedy pokúšame prežiť daný večer. Ale poviem pravdu, nie je to žiadna radosť. Človek si stráži každý tón a treba to už len vydržať, aby zápal pominul a postupne sa všetko vrátilo do normálu. Ináč sa o hlas a zdravie dáko mimoriadne nestarám.
Dobrý den, rád bych se zeptal, jak se díváte na rozdíly mezi českou a slovenskou pěveckou školou. Věnujete se také sám pedagogické činnosti? (Andrej)
Rozdiel medzi českou a slovenskou pěveckou školou nepoznám. Toho dôkazom je nastupujúca generácia mladých českých spevákov, technicky mimoriadne zdatných a krásne spievajúcich. Je to len a len o možnostiach, ktoré dostanú. Ak sú šikovní, bez milosti musia stáť popri špičkových zabehnutých profesionáloch pomerne skoro v tak isto špičkových rolách. Ak niekto zapadne v priemere, nikdy sa nevypracuje do prvej ligy. Avšak nikde nie je napísané, že to musí byť vo veľkom kultúrnom centre typu Praha, Brno Bratislava. Pozorujem, že všade naokolo sa začína výborne spievať. Chvalabohu. Učím hlavný predmet – spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, baví ma to, lebo moji žiaci sú pre mňa inšpirácia. Ale platí stále a bude platiť to, čo mi raz povedal Ivan Kusnjer. Zpěvák se dělá zpěvákem sám. Dúfam, že som veľmi neskrivil český pravopis….
Dobrý deň pán Mikuláš, ako bude vyzerať váš septembrový galakoncert v Slovenskom národnom divadle? (Mária Karolová)
Jéjda. Priznávam, nechcel som to. Ale som tam „od detstva“ zamestnaný, tak ideme na to… Mikuláš, zhlboka dýchaj. 60ka je dosť veľa a preto mi pomôžu krásne spievajúci kolegovia. Hrozne držte palec, dúfam, že to vyjde. Je tam dačo z Puritánov, z Carlosa, Mozarta a hlavne sa teším na dirigenta Roberta Jindru, s ním je vždy sviatok spolupracovať.
Za čtenáře Opery Plus děkujeme za vaše odpovědi a přejeme vše dobré!
Ďakujem, prajem pekné dni.
Vizitka:
Peter Mikuláš (1954) absolvent Vysokej školy múzických umení v Bratislave, sólista Opery Slovenského národného divadla od roku 1978. Roku 1977 zvíťazil na prestížnej Dvořákovej súťaži v Karlových Varoch, ceny získal na súťažiach v Moskve (1982) a Helsinkách (1984). Od počiatku svojej umeleckej dráhy sa vyznačuje nielen krásou a farebnosťou hlasového fondu, ale tiež muzikalitou, štýlovou všestrannosťou a sugestívnosťou javiskového výrazu vo vážnych úlohách (ako je Fiesco v Simonovi Boccanegrovi, kráľ Filip v Donovi Carlosovi, diabol Mefistofeles v Gounodovom Faustovi i Boitovom Mefistofelovi, Suchoňov Svätopluk či Bergov Wozzeck) i v komických kreáciách (Leporello v Donovi Giovannim, Dulcamara v Nápoji lásky, Don Magnifico v Rossiniho Popoluške, Kecal v Predanej neveste či Verdiho Falstaff). Popri pôsobení v Slovenskom národnom divadle pravidelne účinkuje na prvoradých operných scénach a koncertných pódiách v zahraničí (okrem iného v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Ríme, Madride, Lisabone, New Yorku a Tokiu).
Peter Mikuláš pravidelne vystupuje na koncertoch s Českou a slovenskou filharmóniou, Orchestrom de Paris, Viedenskými filharmonikov, RTV Madrid a Orchestrom Monaco. Z veľkého zoznamu festivalov, na ktorých vystúpil menujme aspoň Pražské jaro, Salzburger Festspiele a BBC-Proms Festival v Londýne. Koncertoval vo viedenskom Musikverein, Royal Albert Hall v Londýne, v lipskom Gewandhaus, na Akadémii di Santa Cecilia Roma alebo v tokijskej Suntory Hall. Jeho koncertný repertoár, ktorý sa šírkou vyrovná javiskovému, zahŕňa diela klasikov (Bach, Beethoven, Verdi, Dvořák, Brahms), ale i množstvo hudby dvadsiateho storočia, medzi iným rad skladieb slovenských skladateľov.
Z jeho posledných postáv, ktoré naštudoval v Opere Slovenského národného divadla treba spomenúť Ferranda vo Verdiho Trubadúrovi a Gremina v Eugenovi Oneginovi v réžii Petra Konwitschného. V roku 2008 stvárnil titulnú postavu v Musorgského Borisovi Godunovovi na našej scéne v originálnej verzii. V sezóne 2006 / 07 bol riaditeľom Opery a podielal sa na zložitých organizačných prípravách pôsobenia Opery v nových priestoroch. S jeho menom sa spája slávnostné otváranie Novej budovy Slovenského národného divadla 14. apríla 2007.
Spolupracuje s radom významných dirigentov ako je Gerd Albrecht, Vladimír Aškenazy, Jiří Bělohlávek, Jakub Hrůša, Semyon Bychkov, Aldo Ceccato, Charles Dutoit, Carlo Maria Giullini, Theodor Guschlbauer, Libor Pešek, Simon Rattle alebo Helmut Rilling.
(Zdroj: Slovenské národné divadlo, www.arskoncert.cz)
Foto Pavel Sonnek, Alena Klenková, Ctibor Bachratý, Anton Sládek, archiv, Jozef Barinka
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
