Ptali jste se: Peter Mikuláš

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Slovenský basista, sólista Opery Slovenského národního divadla v Bratislavě, odpovídá na otázky čtenářů Opery Plus 


Dobrý deň pán Mikuláš, pôsobili ste na mnohých svetových scénach, prečo ste zostali v Bratislave? Čo vás udržalo na malom Slovensku? (Janka, Košice)

Po skončení vysokej som mal zakotviť v berlínskej Štátnej opere. Spieval som tam s pani Magdalénou Hajóssyovou a Petrom Schreierom v Mozartovej opere Così fan tutte. Dona Alfonsa som alternoval s Theo Adamom. Vtedy to boli absolútne svetové hviezdy vo svojom fachu. Ponúkli mi aj Landgrafa vo Wagnerovom Tannhäuserovi, ale povedal som – to sa nedá, nehnevajte sa, mám rodinu, už sa nám narodila prvá dcéra Mária a bolo po angažmán. Spolupráca ešte určitý čas fungovala, ale oni potrebovali basistu na plný úväzok. Ešte za šéfovania pána Košlera v pražskom Národním divadle som dostal podobnú ponuku. Moja odpoveď bola taká, ako v Berlíne. Zostal som doma. Našťastie kontakt s Prahou sa doposiaľ neprerušil. Jedna viedenská agentúra, ktorá ma vtedy zastupovala, mi „dohodila“ predspievanie vo Frankfurte. Dopadlo to tak isto ako v Berlíne a v Prahe. Chceli ma, ale dal som prednosť rodine a Bratislave, bol som tvrdohlavý a doteraz som toho neľutoval, ja totiž strašne potrebujem svojich… No a v Slovenskom národnom divadle som postupne dostával krásne role. Začal som Collinom v Bohéme, samozrejme boli aj menšie, ako Bonzo v Madam Butterfly, Nazareťan v Salome, Sluha v Paisiellovom Barbierovi, ale postupne prišiel Ramfis v Aide, Sparafucile, ale aj Suchoňov Štelina, dokonca Svätopluk. Ale musím doplniť, že paralelne s operou som spieval množstvo koncertov všade možne a to ma dostatočne spevácky uspokojovalo. Menovať všetko na tomto mieste nemá zmysel. Ale koncert milujem tak ako operu. Sú to moje dvojičky, samozrejme okrem troch dcér…

Ale ešte treba dodať, že keby som skončil štúdium spevu teraz, asi by som reagoval inak. Divadlá už nedávajú stále zmluvy, taký je trend a teraz sa cestuje po svete úplne inak ako vtedy, ale hlavne komunikácia je úplne iná. Prakticky okamžitá. A vôbec. Nechcem to ďalej žhaviť, začnem byť nostalgický. Dúfam, že to takto stačí…

Vážna hudba je u nás na chvoste spoločenského rebríčka. Čo by bolo treba robiť, aby sa to zmenilo? (JK)

Je to pravda a je to škoda, pretože kultúra bola a bude všade na svete prvolezec. Otvára brány do kráľovských i prezidentských palácov, kultúra zušľachťuje, dáva punc serióznosti a citu. Citu nielen umeleckému, ale aj ľudskému. A čo vyhráva nad týmito žabomyšími vojnami, ktoré zúria po okolí? Pravda, dobro a láska. Keby tak nebolo, sme stratení. Zdá sa vám, že som trapný dedo filozof? Nech. Mne to nevadí.

A čo treba spraviť? Začať najprv od seba. Najprv slušne pozdraviť, potom pekne poprosiť a ešte krajšie zaďakovať. Vytráca sa základná slušnosť. Skoro zo všetkého trčí zisk. Keď nezískame okamžite, zúrime a tlačíme na pílu. Ako vysvetliť boháčovi, moderne – sponzorovi, aby si dal postaviť architektonicky vzácny dom, typu Vila Tugendhat a nie škaredú pseudobarokovú ohavu. Aby sa stal konečne niekým kultivovaným a aby podporil napríklad mladého a geniálneho huslistu, alebo Ľudovú školu umenia, alebo, alebo… Ja viem, zisk z takéhoto činu nie je okamžitý. Ale ten, ktorý sponzoroval Mozarta, sa dostal do povedomia histórie tak, ako samotný Mozart. Priznám sa, konanie dramaturga festivalu v Litomyšli, pána Stříteského, ma tento rok mimoriadne potešilo. Z otváracieho ceremoniálu novoopraveného chrámu sa stala vzorová udalosť toho, ako sa to robí.

Dobrý den pane Mikuláši, už dlouho jsem vaší velkou obdivovatelkou. Jak to děláte, že vaše výkony jsou vždy na tak špičkové úrovni? Je za tím tvrdá sebekázeň nebo dar od Boha? Přeji hlavně hodně zdraví a mnoho dalších úspěchů! (Anna V., Plzeň)

O špičkovosti seba samého toho veľa neviem, vždy je čo naprávať a po každom, aj po úspešnom predstavení sa mi dosť zle spí. Vracajú sa detaily, ktoré mohli vyjsť lepšie a keď aj vyšli, čo keby sa nedajbože stalo, že nevyjdú. Vidíte – a je po mojom spánku. Ale dosť úsmevného. Okrem radosti je táto práca aj obava. Ale ani jedno nesmie zvíťaziť, treba ísť jednoducho ďalej. Niekedy si pripadám ako New York. Večer unavený, spotený, vlečúci z práce nohy za sebou, a ráno vykročím s úsmevom na perách do nového dňa. Nová energia, nová chuť spievať. Viete si predstaviť, že sú dni, kedy naokolo mňa znie muzika od rána do večera? No nie je to úžasné?

Darom od Boha je talent, krásny hlas, muzikalita, presvedčivé herectvo. Všetko ostatné je drina.

Ale nepýtajte sa ma, prečo niekto, stojac za šporákom – ako dôverne nazývam klavír, melie do dookola detaily árie, alebo piesne, prečo mu vnútro, alebo duch, alebo neviem čo vo vnútri nedovolí vypustiť zo seba na javisku polotovar. No a na druhej strane niekto na to úplne kašle. Nevie, ako na to? Odpoveď nepoznám… Práve toto považujem za tajomstvo Božej deľby talentu. Ten kto spieva prvú ligu dostal hrozne veľa, ale musí aj veľa dávať. A ten kto dostal všetko, sa najviac bojí, lebo si uvedomuje, aký je zraniteľný. Trochu zložité? Umelec je vo svojom vnútri v podstate jeden guláš pocitov, prežívania, pohľadov a zvukov. Nedá sa mu občas ľudsky rozumieť a veľmi často nerozumie ani sám sebe, pretože musí z tej zmesi v sebe, dačo vykovať, uhnietiť a potom vypáliť v rozžhavenej peci.

Aké sú vaše najbližšie plány? Máte ešte nejakú métu, ktorú by ste rád dosiahli? (RN)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat