Ptali jste se: Peter Mikuláš

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Raz dakto povedal, že Mikuláš je basso cantante. Čiže Fiesco, Filip, Zachariáš, Vodník. Asi mal pravdu. Vnútorne sú mi tieto postavy najbližšie. Ale čo mám robiť, keď milujem aj Leporella, Basilia, Bartolla, Lucifera…, skrátka komikov. Viete, neviem celkom presne odpovedať na túto otázku. Letím životom skôr podľa hesla, páči – nepáči. Osloví – neosloví. Doposiaľ boli našťastie všetky mnou stvárnené operné postavy, vyložené režisérmi a dirigentmi v takej podobe, ktorá mi vyhovovala a napĺňala ma. Pardon, predsa len, raz som sa postavil na zadné. Postavu Bartókovho Kniežaťa Modrofúza som nemohol stvárniť v prvoplánovom režijnom pohľade s betónovými stenami a hrdzavým auťákom na scéne. Toto absolútne geniálne dielo, hovoriace o mužovi a žene vari všetko, ma napĺňa doplna. Doposiaľ túžim po takom scénickom stvárnení tejto opery, ktoré bude plné inotajov, farieb, temnoty, svetla, plné pod kožu lezúcich otázok a odpovedí.

Dobrý den pane Mikuláši, velmi rádi vás vídáme v Praze, jen jsme byli zklamání, že jste se neobjevil na obsazení premiéry Borise Godunova v nové sezoně. Nemáte na něj už chuť? Anebo vám ho Národní divadlo nenabídlo? Stejně tak bychom vás moc rádi v Národním divadle slyšeli jako Dulcamaru v Nápoji lásky! Srdečný pozdrav z Prahy! (Kováčikovi)

Národní divadlo mi ponúklo Pimena. Tesne predtým som v Ostrave v Prokofjevovom Ohnivom anjelovi a to sa nedalo termínovo zladiť. Škoda, Pimen mi je bližší ako Boris. Borisa som robil v Bratislave, priznám sa s veľkou radosťou a bola to aj veľmi pekná inscenácia. Ale v tomto prípade bohužiaľ neviem pretlačiť pred sebou vagón pseudotradície hrmiacich, pseudo – ruských basistických návykov, ba zlozvykov. Skrátka moja predstava je – Boris je citlivý nešťastník, ktorý sa hrá na kruťasa, tak si to priala doba. Nezvláda to a preto mu pukne srdce. Skrátka jedno teátro o smutnom osude človeka – kráľa. No a pointa je tá, že či by som si rozumel s takto vyhraneným názorom na túto postavu s režisérom, alebo dirigentom? Azda toho sa bojím najviac. Bojím sa, aby ma nemontovali na javisku do nadrozmerného gesta a následne aj hlasu, podobajúc sa napríklad neviem komu…, lebo vraj taká je tradícia. Práve v tejto postave by som sa strašne rád podobal sám sebe a nechcem ísť do rizika. V postave Borisa Godunova túžim zažiť cestu úplne inú, ako tradičnú, o to však možno pravdivejšiu. Táto postava si to jednoducho zaslúži. A Dulcamara? Roboty jak na kostole, ako sa u nás hovorí. Veľmi ťažká, ale krásna komická postava. Ak sa ma spýtajú, tak veľmi rád.

Aké bolo vaše detstvo a spevácke začiatky? Spomínate si ešte na svoju prvú rolu? (Ondrej)

Mal som krásne, typicky dedinské detstvo so zajacmi, sliepkami, kravami a vôňou pokosenej trávy. Moje detstvo bol ideál, ku ktorému sa vnútorne veľmi rád vraciam. Také detstvo prajem všetkým deťom. Treba, aby sa do puberty len hrali, potom v puberte chvíľu zlostili rodičov a po puberte pochopili, akí sú ich rodičia fantastickí a dobrí ľudia. Toto bol aj môj prípad. Moja prvá operná rola bol Colline v Pucciniho Bohéme. Bolo to vlastne jedno rýchle naštudovanie, ktoré malo ukázať, či som schopný takýto stres uniesť. Ale tam sa to iba začalo. Slovenské národné divadlo ma hneď nasadilo na predstavenie s Petrom Dvorským, no a vtedy tie predstavenia boli také malé – veľké revolúcie. Prvýkrát sa v Československu v opere kričalo, dupalo, do nekonečna tlieskalo. Tak to bolo a na to sa nedá zabudnúť.

Dobrý deň pán Mikuláš, aké sú vaše najobľúbenejšie postavy, ktoré ste doposiaľ stvárnili? (Zlatica K., Bratislava)

Všetky. Odpornú postavu som v živote nespieval. Hnusné, v zmysle bezcharakterné, to áno. Napríklad Sparafucile v Rigolettovi, alebo Mefisto, alebo Rarach… Ale, prečo nie. Patrí to k práci na javisku. Treba spraviť jeden smelý pokus stvárniť práve takého, aký v súkromí nie som a nikdy nebudem. Je to len o použití výrazových prostriedkov na javisku. A či sa na to hodím, nech rozhodne divák a odborná kritika. Tá k nám býva občas menej zhovievavá. Sme dakde zaradení a hotovo. Žiadne pokusy mimo svoj naturel sa nekonajú. Ale dačo pravdy bude aj na tomto postoji. Tá slama našej povahy, čo nám trčí z topánok tak, ako v podstate každému človeku, sa nedá len tak ľahko na javisku zatĺcť. Ale povedzme si. Nie je náhodov najdémonickejší a najzáludnejší Mefisto, alebo vrah Sparafucile práve modrooký, uhladený a nevinne vyzerajúci týpek? (Kuk film Spalovač mrtvol s pánom Hrušínským.) Odpoveď si dajte sami. My spravíme nabudúce zasa jeden pokus. Ale nebojte sa. Klamať nebudeme. Veď je to len taká hra na tri hodiny.

Dobrý den milý pane Mikuláši, obdivuji vašeho Vodníka z Dvořákovy Rusalky. Uslyšíme vás v něm zase někdy v Praze? A neměl byste chuť si zazpívat také Kecala? Srdečně vás zdravím! (Míla)

Ak to vyjde, ve Státní opeře by som mal Vodníkovať. No Kecal je pre mňa problém. Už som ho viackrát spieval, dokonca za pána Košlera aj v Národním. Aj sa ma viackrát pýtali… Odpoviem, tak dáko podobne, ako u Borisa. Historizujúca podoba tejto postavy mi dáko nesedí. Viem, videl som, pán Haken bol geniálny Kecal, ale v tejto javiskovej podobe by Mikulášovi asi nikto neuveril. Ja ho vidím trochu inak. Kecal je podľa mňa jeden bystrý a šikovný človiečik nadlokálneho charakteru, takmer súčasný a takmer bezchybný. Našťastie len takmer a to ma na ňom láka azda najviac…

Dobrý deň, aké je podľa vás slovenské publikum? (LB)

Také ako všade na svete. My na javisku dobre cítime, či máme pred sebou zopár stoviek tvárí, ktoré v prevažnej väčšine chodievajú do opery, alebo sú tam tí, čo sa v opere stretnú tak povediac, len z povinnosti, pretože odborová organizáciu nakúpila lístky… Ale úplne najhoršie publikum býva na premiérach. Tí väčšinou uvažujú, hodnotia, porovnávajú, podaktorí možno aj spia, lebo je to pre nich iba spoločenská udalosť, žiadne umenie sa pre nich nekoná… Česť výnimkám. Raz som zažil a bolo to v Bratislave, na jednu modernú operu prišli stredoškoláci. Spočiatku sme si mysleli, veď dáko to pretrpia. Boli sme veľmi prekvapení, ako sústredene všetko sledovali a na konci malo predstavenie úžasný úspech.

Ktorá rola bola pre vás zatiaľ najnáročnejšia a v ktorom jazyku sa vám spieva najlepšie? (Ľuba Albertová)

Na prvom mieste určite Verdiho Falstaff, potom Suchoňov Svätopluk, Cikkerov Mister Scrooge, Magnifico v Rossiniho Popoluške, Bartolo v Rossiniho Barbierovi, Golaud v Pelléasovi a Melisande, je ich viac… A jazyk? Jednoznačne taliančina. Ale, ak je nemčina správne na noty napísaná, napríklad vo Wagnerovi, tak to je zážitok. Ale špeciálne Wagner si vyžaduje štúdium aj od publika. Jeho vymyslené slová sú nezvyklé, ale v podstate krásne. Čeština tiež nemá chybu, lebo u všetkých skladateľov sedí v notách. A slovenčina? Tá je ťažká len preto, lebo mi na Slovensku všetci rozumejú a nesmiem sa v texte pomýliť.

Dobrý deň pán Mikuláš, staráte sa nejako zvlášť o svoj pracovný nástroj – hlas? Dávate si extrémny pozor na to, aby ste nenachladli, či aby ste neboli v zafajčenom prostredí? (Pavol Kalivoda)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat