Puccini a jeho nakonec nikdy nezkomponovaná opera La lupa

Taliansky skladateľ Giacomo Puccini nikdy nemal núdzu o námety k opere. Počas svojej kariéry odmietol viac než sedemdesiat rozličných textov. Jedným z nich bol aj novela Giovanniho Vergu pod názvom La lupa (Vlčica). Hoci to v istých chvíľach vyzeralo, že La lupu vytvorí ako náhradu za La bohème, napokon sa tak nestalo.Giacomo Puccini raz povedal, že nie Mascagniho Cavalleria rusticana (o jej genéze som písal tu), ale jeho Le Villi boli tou prvou veristickou operou v dejinách. Hoci väčšina autorov nachádza prvopočiatky práve v Mascagniho opere (relevanciu týchto tvrdení nebudeme bližšie rozoberať) Pucciniho vyjadrenie ukazuje mimo iné to, že skladateľa fenomén verizmu bezpochyby zaujímal. Nebol však sám. Giulio Ricordi, azda najväčšia tvár operného biznisu druhej polovici devatenáctého storočia, okamžite dozvedajúc sa o úspechu Cavallerie, kontaktoval Giovanniho Vergu, ktorého služby si chcel poistiť.

A nielen to. V nádeji, že sa mu podarí zopakovať úspech Mascagniho opery, ktorá bola inšpirovaná práve Vergovou hrou, dohodol sa s ním na tom, že mu pripraví operné libreto k ďalšiemu z jeho príbehov, La lupe. Malo sa tak stať v spolupráci s ďalším z veľkých talianskych literárnych veristov, Federicom De Robertom. Hoci to od Ricordiho bol trochu riskantný krok, keďže ani De Roberto a ani Verga nikdy v živote libreto k opere nenapísali, dobre vedel, čo robí. Po tom, čo ho Sonzogno zaskočil s Cavlleriou rusticanou, potreboval eliminovať šancu na to, že by sa to zopakovalo.

To, ako sa La lupa dostala k Puccinimu dodnes nie je úplne jasné. Isté je azda len to, že o tom, že Verga pracuje na librete k opere vedel Puccini minimálne od roku 1893, no možno i oveľa skôr. Práve v apríli toho roku prišiel Puccinimu od Vergu vôbec prvý náčrt libreta ku La lupe. Je zrejmé, že taliansky skladateľ v tom období intenzívne zvažoval to, akú operu po Manon Lescaut vytvorí a, pravdepodobne i na popud Ricordiho, bola jedným z adeptov aj krvavá novela z prostredia Sicílie.Úvodný náčrt libreta, ktorý Puccinimu Verga zaslal, vyzeral pomerne sľubne. Puccini mal síce určité výhrady k vedľajšej postave Mariccchii, no ako celok to schválil. Ako Verga, tak aj De Roberto, boli naklonení k prípadným zmenám, koniec koncov niečo podobné tvorili obaja prvýkrát v živote. Práce na La lupe sa však, aspoň na Pucciniho strane takmer úplne zastavili, keďže ten svoju tvorivú energiu nasmeroval k práci na La bohème. Sužovaný pochybnosťami o tom, či je Murgerova dráma tým skutočne správnym námetom pre operu, obracal však svoje myšlienky stále častejšie smerom k La lupe.

Zlom nastal v apríli 1894. Vyčerpaný Giacomo Puccini pozastavil svoju prácu na La bohème a začal sa seriózne zamýšľať nad tým, že by namiesto Murgerových Scènes de la vie de bohème spracoval La lupu. Verga s De Robertom počas posledných mesiacov tvrdo pracovali na librete a vytvorili úplne nový návrh, ktorí, ako dúfali, skladateľa plne uspokojí. Toho v tom čase myšlienky na La lupu úplne pohltili – v hlave nosil ideu 2-dejstvovej opery, ktorej hudba by odzrkadľovala prostredie chudobnej Sicílie. Poprosil teda Vergu s De Robertom, nech mu čo najskôr zašlú náčrt ich libreta.O tom, že La lupa nebol len Pucciniho krátkodobý rozmar svedčia i slová samotného Vergu, ktorý v jednom z listov De Robertovi píše, že „práca seriózne napreduje.“ Obaja autori boli prístupní Pucciniho návrhom, Verga svojmu krajanovi dokonca napísal, nech „robí presne tak, ako Puccini káže.“ Skladateľ sa s Vergom dohodol na tom, že ho príde osobne navštíviť do Catanie. Inštruoval ho, nech mu do jeho príchodu vyhotoví fotografie krajiny a pripraví i návrh kostýmov. V období od apríla až do júna pracoval Puccini, podľa všetkých indícií, na hudbe práve k La lupe.

Koniec júna (a začiatok júla) strávil Puccini u Vergu v Catanii. Dúfal, že sa s Vergom dohodne na výslednej podobe La lupy. Napokon tu strávil desať dní, počas ktorých však jeho túžba spracovať novelu opadla. Puccini si až na Sicílií uvedomil, že La lupa pre neho nie je, s ohľadom na jeho estetické kritériá, vhodným námetom. „Namiesto toho, aby som cítil entuziastické vzrušenie, som bol zahltený stovkami pochybností,“ napísal neskôr Ricordimu. V liste sa mu ospravedlňoval za stratený čas, ktorý strávil prácou na La lupe a sľúbil mu, že všetko svoje úsilie venuje práci na La bohème.

To, čo sa počas desiatich dní v Catanii stalo, sa s určitosťou už asi nikdy nedozvieme. Z dochovaných záznamov však vieme, že Puccinimu sa na La lupe nepáčili predovšetkým charaktery, ktorým v jeho očiach chýbal pôvab (u Pucciniho i ten najzápornejší hrdina, spomeňte napríklad na Scarpiu v Tosce, mal určitý pôvab alebo šarm, hoci len povrchný). Skladateľ si uvedomil, že nič z toho, čo by Verga spravil, by mu asi jeho „stovky pochybností“ nerozptýlilo. Neistota, ktorá ho priviedla až k prerušeniu práce na La bohème, ho k nej napokon znova aj priviedla. La lupa pre neho bola mŕtvym a nerealizovateľným projektom.O tom, že sa rozhodol správne, sa skladateľ presvedčil cestou domov. Na lodi stretol grófku Blandine Gravine, s ktorou sa zhováral, mimo iné aj o La lupe. Keď sa grófka dozvedela o deji Vergovej novely, vystríhala skladateľa pred tým, aby sa do niečoho podobného púšťal. Predstava vraždy počas veľkého cirkevného sviatku sa jej zdala byť neprijateľná. „Z toho nemôže vzísť nič iné než nešťastie,“ povedala Puccinimu. Aj toto stretnutie skladateľa definitívne utvrdilo v tom, že v páci na La lupe pokračovať nebude a radšej svoje tvorivé sily nasmeruje k dokončeniu La bohème, kde v tom čase mal hotovú asi štvrtinu práce.

Ten, kto mal z Pucciniho rozhodnutia tú najväčšiu radosť bol asi Giulio Ricordi. Ten po mohutnom nástupe Edoarda Sonzogna, ktorý počas dvoch rokov uviedol tri Mascagniho opery a k tomu ešte aj Leoncavallových I Pagliacci, sa začínal báť, že stráca svoje hegemónske postavenie a od Pucciniho potreboval, ideálne v čo najkratšom možnom čase, kvalitnú a divácky atraktívnu operu. Ricordi si veľmi dobre uvedomoval, že prípadné práce na La lupe by sa mohli natiahnuť na ďalšie mesiace či možno aj roky, čo by mu, spoločne s Pucciniho neustálymi pochybnosťami, mohlo veľmi uškodiť. Potešilo ho teda sa skladateľ k vrátil ku práci na La bohème.

Napriek tomu, že Pucciniho La lupa nikdy neuzrela svetlo sveta, tak svoju odozvu našla v neskorších skladateľových operách. Rodolfova melódia spojená so slovami Nei cieli bigi v La bohème totiž pochádzala z náčrtu libreta práve k La lupe a niektoré hudobné motívy, ktoré chcel Puccini pôvodne uplatniť v La lupe sa neskôr dostali do Toscy.Vergova novela sa tak zaradila bok po boku k ďalším približne sedemdesiatim nezrealizovaným projektom, ktoré Puccini z rôznych dôvodov počas svojej kariéry odmietol. La lupa sa však napokon svojho uvedenia na operných javiskách dočkala, nie však zásluhou Giacoma Pucciniho. Opera skladateľa Pierantoniu Tasca mala svoju premiéru v roku 1933.

Foto archiv