Jeden z mnohých cyklov Slovenskej filharmónie, symfonických, komorných, piesňových i edukačných, je zacielený na starú hudbu. Priznám sa, tento medzinárodne zaužívaný terminus technicus ma trocha zanáša k zmiešanej konotácii. Niet sporu, že ide o hudbu s dávnymi dátumami zrodu, no prax – pokiaľ sa jej chopia špecializované a pre daný sloh zapálené súbory, rešpektujúce dobovo poučenú interpretáciu – dokáže „starej“ hudbe vdýchnuť moderný zvukový obraz.
Hoci som zažil vo svete nemálo operných predstavení diel barokových autorov, či už zo staršieho, stredného, alebo neskoršieho obdobia, k ich komornej tvorbe som sa v recenzentskej praxi dostával zriedkavejšie. Zhodou okolností ma redakcia oslovila zhodnotiť úplne unikátny komorný koncert.
Na pôde Malej sály Slovenskej filharmónie sa 18. novembra 2025 uskutočnil monotematický projekt z tvorby anglického barokového skladateľa Henryho Purcella (1659–1695) – ide teda o strednú periódu daného slohu – nazvaný Orpheus Britannicus. Počas pomerne krátkeho života skladateľa, jeho dielo obsiahlo mnoho hudobných druhov. Zanechal opery (najznámejšou je Dido a Aeneas), sprievodnú hudbu k divadelným hrám, inštrumentálne, duchovné skladby a veľké množstvo svetských piesní. Toto boli východiská bratislavského koncertu, kombinujúceho v ucelenej a zároveň kontrastnej dramaturgickej kompozícii, bloky inštrumentálnej a vokálnej hudby.
Súbor Solamente Naturali založil a jeho umeleckou dušou je od roku 1995 huslista Miloš Valent. Tridsať rokov vystupuje v rozmanitom personálnom zložení, vždy však na dobových nástrojoch. Na recenzovanom koncerte sa stretlo kvinteto inštrumentalistov, ktoré tvorili Miloš Valent (umelecký vedúci a husle), Ján Kružliak (husle), Peter Vrbinčík (viola), Ján Prievozník (violon – pre spresnenie, ide o historické pomenovanie kontrabasu) a Ján Čižmář (teorba a lutna). Piesňové útvary, ktorými bol celý večer pretkaný, interpretoval na pódiu i mimo neho voľne sa pohybujúci tenorista mimoriadnych kvalít Matúš Šimko. Bol to účinný a bezprostrednosť zaisťujúci dramaturgický krok. Jeho intímny vzťah k danému repertoáru dokumentoval aj fakt, že sám preložil texty svojich piesní.
Nebýva zvykom zvýrazniť meno autora textu v bulletine, no keďže išlo o raritný repertoár a Andrej Prachár ponúkol vysoko kvalifikované sprievodné slovo, nie je slabosťou recenzenta čerpať aj z neho. Prvú z dvoch častí koncertu, oddelených kratučkou pauzou, otvorila skladba Chacony g mol z obdobia návratu Karola II., panovníka z dynastie Stuartovcov, do Anglicka. Jej zrod sa predpokladá z čias okolo roku 1680 a má tanečný, rytmicky svižný charakter. Voľne naň nadviazala Air z Bonduca, ukážka zo scénickej hudby k rovnomennej divadelnej hre, kde bol partnerom pôsobivo stmeleného a farebnými kontrastmi nástrojov prelínaného inštrumentálneho kvinteta, tenorista Matúš Šimko. Podobne ako v nasledujúcej piesni Not All My Torments Can Your Pity Move, vyjadrujúcej pocity medzi láskou a smútkom, precítil Matúš Šimko jej obsah s veľkou dávkou vnútornej emócie. Zároveň preukázal nekaždodenný zmysel pre formovanie barokovej línie so svojou ozdobnosťou, plynulým, o dych opretým tokom fráz a vnášaním výrazových nuáns. V jednom bloku nasledovalo Preludio zo suity, tvoriacej opäť scénickú hudbu k inej hre. A uzavrela ho pieseň Lovely Albina’s come ashore v technicky a výrazovo excelentnom podaní tenoristu, s ktorým spoločne „dýchali“ členovia Solamente Naturali.
Chaconne d mol a Menuet dostali v prezentovanom nástrojovom zložení náležitú noblesu, technickú a štýlovú kvalitu, ako aj muzikantskú atraktívnosť. V nadväzujúcej piesni The Sparrow and the Gentle Dove vyjadril Šimko vo vtáčej metafore oslavu lásky. Jeho tenor má výborne prepojené registre, z hrudného do hlavového prechádza bez známok zlomu, intonuje stopercentne, jeho štýl je autentický. V podobnom duchu vyzneli i ďalšie ukážky z Purcellovej komornej tvorby. Prvá časť vyvrcholila piesňou Your hay it is mow’d, súčasťou opery King Arthur, s dožinkovou témou, ktorú vyriešili účinkujúci ako dialóg sólového tenora so spievajúcimi inštrumentalistami. Skutočný bonbónik. Po ňom prišla ďalšia pôvabná pieseň a prvá časť gradovala v inštrumentálnom finále.
Po prestávke zazneli ukážky zo scénickej hudby k tragédii Oidipus. K teorbe a violonu sa pridal od vchodových dvier do sály tenor, čím v čísle Music for a While vznikla zmysluplná, dejotvorná dramatická scénka. Ďalšie Adagio v pokojnej a výrazovo vypointovanej interpretácii bolo opätovným potvrdením, s akou láskou, oduševnením a muzikálnosťou pristúpili Solamente Naturali a Matúš Šimko k Purcellovmu raritne uvádzanému odkazu. Medzi časom Ján Čižmář vymenil teorbu za lutnu, pričom oba nástroje ovláda perfektne.
V programovej zostave nechýbala ani pripomienka jednej zo známejších opier Fairy Queen v tanečnej Chacone a rytmicky strhujúcom Hornpipe. Medzi nimi zazneli vrúcne a s úprimným stotožnením sa s ich atmosférou podané piesne (v preklade Krása, ty výjav lásky a Nie je v kraji takého šuhaja), potvrdzujúce, že v Matúšovi Šimkovi máme barokového interpreta na medzinárodnej úrovni.
Dokázal to aj v Purcellom zhudobnenej ľúbostnej poézii Abrahama Cowleyho (pieseň vo voľnom slovenskom preklade Matúša Šimka Ona miluje a priznáva sa tiež), jedného z najpopulárnejších anglických básnikov 17. storočia. Ak som v úvode písal, že baroková hudba v šťavnatej a oduševnenej interpretácii pôsobí nadčasovo, tak posledné oficiálne číslo koncertu, ária Strike the viol z ódy Come, Ye Sons of Art, Away svojou energiou, temperamentom a melodickým presahom ponad storočia, pôsobí takmer ako rock v barokovom šate. Solamente Naturali, konkrétne pätica inštrumentalistov pod vedením Miloša Valenta a tenorista Matúš Šimko, pripravili nečakane príťažlivý večer v rámci cyklu Stará hudba. Veruže, vek skladieb je vek, no poslucháčsky účinok na dátumy narodenia nehľadí.
Slovenská filharmónia: Solamente Naturali
18. listopadu 2025, 19:00 hodin
Malý sál Slovenské filharmonie
Program
Henry Purcell: Orpheus Britannicus
Účinkující
Matúš Šimko – tenor
Solamente Naturali
Miloš Valent – umělecký vedoucí, housle
Ján Kružliak – housle
Peter Vrbinčík – viola
Ján Prievozník – violon
Ján Čižmář – loutna, theorba
