Salome v Bratislavě: syntéza intelektu, emocí a důslednosti
Syntéza intelektu, emócií a dôslednosti
Slovenské operné prostredie nemá veľa dôvodov chváliť sa interpretačnou tradíciou v uvádzaní opier Richarda Straussa. Z pätnástich sme v Bratislave naživo spoznali len štyri. Aj nimi vlastne kopírujeme štatistiku vo svete najhranejších titulov nemeckého „čarodejníka orchestra“, kde aktuálne vedú Salome, Gavalier s ružou, Ariadna na Naxe a Elektra. Ani tento štvorlístok však nebol nikdy na slovenskej pôde udomácnený. A to aj napriek blízkosti Viedne, slovami Jaroslava Blahu, „dodnes jedného z centier straussovského kultu“. V tomto roku si svet pripomenul stopäťdesiate výročie narodenia Richarda Straussa, takže dramaturgia našej vedúcej scény nemohla stáť bokom. Stavila skôr na istotu, než na odvahu ponúknuť publiku niektoré z dosiaľ neuvedených diel.
Salome má v Slovenskom národnom divadle kratučkú históriu. V roku 1930 zaznela po prvý raz v naštudovaní Karla Nedbala a Bohuša Vilíma, no v rozpätí jediného mesiaca sa odohrali len tri predstavenia. Potom sa na štyridsaťšesť rokov odmlčala, aby sa vrátila roku 1976 pod dirigentskou taktovkou Gerharda Auera a v réžii Miroslava Fischera. Pretrvala na plagáte štyri sezóny. Od tejto premiéry uplynuli bezmála štyri desaťročia. V piatok sa na slovenské javisko vrátila po prvýkrát v originálnom nemeckom jazyku a v naštudovaní rakúsko-nemeckého tímu. Teda pokiaľ za „cudzinca“ ešte považujeme hudobného riaditeľa Opery Slovenského národného dirigenta Friedricha Haidera. V treťom roku pôsobenia vo funkcii totiž odovzdáva materskému divadlu umelecké výsledky, aké už začali písať historicky výraznú etapu.
Kľúč k novej inscenácii si nabrúsil zúbky vo vzácnej zhode hĺbavého intelektu, racionálne kontrolovanej emocionality, psychologického ponoru a tvorivej poctivosti. Vo všetkých zložkách. Dnes, v dobe pokušiteľov, skrytých pod vágnou formulkou „režisérskeho“ operného divadla (z nich mnohí buď z nedôvery voči predlohám alebo oveľa častejšie z egocentrickej túžby stáť nad skladateľom, vymýšľajú paralelné príbehy), nie je bežné postretnúť prístup bez ambícií nejakým spôsobom deformovať partitúru. Nemecký režisér a dramaturg Hans-Joachim Ruckhäberle so svojím tímom pritom nechcel lipnúť na pozícii nekreatívneho replikátora biblických a exotických tém. Zároveň však ani Richardovi Straussovi, ani námetu Oscara Wilda, neukrojil z ich filozofických posolstiev. Narábal pritom inštrumentáriom civilným, presahujúcim konkrétnu (či v tomto prípade, vzhľadom na začiatok nášho letopočtu, skôr abstraktnú) dobu, vynášajúcim z predlohy presne zadefinované znaky, charaktery, vzťahy. Našiel tie nadčasové a spracoval ich. Neprovokatívne a čisto.
Hans-Joachim Ruckhäberle so scénografickým duom Helmut Staubach – Uwe Kuckertz a kostýmovou výtvarníčkou Ngozi Unama-Oparah v úvode modelujú situáciu činoherne, in medias res. Scéna je takmer bez kulís, na rozostavených záhradných stoličkách sedia muži v čiernom, na temnom šedočiernom pozadí je veľký kruh, znázorňujúci mesiac. O ňom sa spieva na začiatku, v strede, aj na konci – nie je teda žiadnym ornamentom, ale reflexiou textu a hudby. V Straussovi tak úzko spätých. Z nich vychádzajú všetky režisérove podnety. Nič nevymýšľa navyše, len spracúva predlohu. Ruckhäberle nerobí žiadne lacno ilustratívne divadlo, je vo voľbe prostriedkov úsporný, ale výstižný. Témou príbehu sú variácie lásky. V prípade titulnej postavy búrajúcej normy, neracionálnej, živočíšnej, ignorujúcej hranice života a smrti. Presah biblickej témy do dnešného sveta vníma aj cez svetonázorovú premisu. Salome dvadsiateho prvého storočia žije obklopená brutalitou súčasného konzumného a vulgárne komerčného životného štýlu (istá príbuznosť s odlišnou dekadentnosťou inde kotvenej pôvodiny), žije za pozlátenou stenou (výborný a čitateľný scénografický nápad), v rodine chlipného diktátora, z ktorého moc a bohatstvo spravili neuroticko-grotesknú karikatúru. Nie je to však Herodes charakterovo plochý, v jeho hlave bežia aj paralelné plány. S uväzneným, ale rešpektovaným prorokom (tiež prosto sformovaný ale jednoznačný charakter), ktorého život nechce obetovať a na strane druhej, so zvrhlou túžbou po nevlastnej dcére, zvracajúcou sa v závere voči nemu samotnému. Nakoniec, v predtuche strašného konca, je Herodiádou nútený rezignovať. A na rozdiel od triumfujúcej manželky, od stola ustráchane pozorovať hroznú scénu Salome so sťatou Jochanaanovou hlavou.
Salome v tomto poňatí nie je žiaden dramatický vamp. Je to produkt režisérom znázornenej (a vôbec nie nereálnej) súčasnej doby, kde bohatstvom a nedostatkom citov obklopené dievča je odhodlané ísť za svojím cieľom. Bez ohľadu na zvolené prostriedky. V jej charaktere sa dokonca mieša aj črta sympatickejšia, akou je vzdor voči násilníckej a v pretvárke žijúcej domácnosti, s nerešpektovaním akýchkoľvek pravidiel. Jediným hnacím motorom je sexuálny pud. Čo si zaumieni aj dosiahne. V Tanci siedmich závojov (choreograficky riešenom netradične, ale pri aktívnej účasti protagonistky a Herodesa s mimoriadne silnou impresiou) dosiahne svoje. S Jochanaanovou hlavou v hrsti zvíťazila. Je to výhra či koniec? Toto réžia nerieši. Príkaz kráľa „zabite túto ženu!“, sa stráca v tme. Odpoveď si dá divák sám. Ruckhäberleho réžia je v tom silná, že svoje tézy (určite ide o posun predlohy, nielen časový ale aj mentálny) predkladá, ale nevnucuje. Otvára ich ako predmet na zamyslenie. V súlade so zámerom režiséra sú aj kostýmy moderné, nápadité a charakterotvorné. Osobitne by som chcel vyzdvihnúť, že režisér aranžoval sólistov s veľkým ohľadom na mohutný orchestrálny prúd a zároveň akustické danosti javiska. Nikdy neboli príliš vzadu a predsa nevznikal dojem spievania na rampe či na publikum. Aj toto patrí k remeslu.
Z hudobného naštudovania Friedricha Haidera vyplýva nielen hlboká znalosť partitúry, ale rovnako poznanie možností celého interpretačného aparátu. Keby Haider mal pocit, že mu jeho orchester nenaplní predstavu o zvukovom, farebnom a dynamickom ideáli, že nebude schopný vyhrať nuansy hudobných tém, leitmotívov, fráz, určite by sa do Richarda Straussa nepúšťal. Bol si istý, že zmobilizuje všetky skryté rezervy hráčov a že oproti originálu zredukovaný, približne sedemdesiatčlenný orchester (skladateľ ho pôvodne koncipoval pre vyše sto inštrumentalistov) mu pretlmočí partitúru v celom spektre výrazových odtieňov. Výsledkom koncentrovanej a inšpiratívnej práce bol nesmierne diferencovaný zvuk orchestra, ktorý farbil drsne i mäkko, burácal i podriadene sprevádzal, no voči sólistom sa správal vždy partnersky. Pod jeho rukami sa dá spievať v piane, modelovať širokodyché frázy, odhaľovať psychologické motívy konania postáv.
V inscenácii sa stretlo výborné a vyrovnané sólistické obsadenie. Jolana Fogašová nachádza v Salome svoju životnú rolu. Má pre ňu predpoklady vokálno-technické, štýlové i herecké. Jej hlas po prechode na sopránový odbor, ale tiež prirodzeným zrením, získava stále viac farebnej obsažnosti a vrúcnosti. Tón znie v každej polohe koncentrovane, s plnou energiou no bez tlaku kraľuje nad orchestrom, ale rovnako je schopný znieť v nezúženom, vo volumene neredukovanom piane. Straussovské oblúky kreslila poeticky i dramaticky, v plnej zhode s notovým zápisom. Samostatný rozbor by si zaslúžila Fogašovej herecká kreácia, koncentrovaná a do detailu vypracovaná, dievčensky vierohodná a vrcholiaca v tanečnej a záverečnej scéne. Umelkyňa doviedla postavu do finále s takou hlasovo rezervou, že by ju hádam dokázala v jeden večer aj zopakovať.
Anton Keremidtschiev je zjavom markantným a vokálne presvedčivým Jochanaanom. Jeho barytón má potrebný rozsah, pasáže spievané v cisterne s prirodzeným ozvučením znejú mohutne a zamatovo, ale ani keď vyjde na svetlo, nestráca z profilu rešpektovaného proroka. Azda mohol byť jeho materiál ešte dramatickejší a objemnejší, Keremidtchiev však spieva inteligentne a svoj hlas neprepína. 
Veľmi príjemne na prvej repríze prekvapil ako Jochanaan aj Pavol Remenár. Jeho barytón naberá na farbe, je prierazný a koncentrovaný vo výške a statočne sa vyrovnáva aj s hlbokou, basbarytónovou polohou. Ide o zreteľný krok v jeho osobnom vývoji.
Nesmierne silný portrét kráľa Heroda vytvára Jan Vacík. Je to optimálny charakterový tenor, ktorý má stále svieži, objemný hlas, schopný širokého spektra výrazových a dynamických odtieňov. Jeho herecká agilnosť a kombinácia dekadentných znakov s grotesknými, jeho akčnosť v scéne Tanca siedmich závojov a celé bytostné nasadenie, robia z Vacíkovho Heroda jedinečnú figúru. Takých na bratislavskom javisku nemáme nadbytok.
Trojicu dominantných postáv dopĺňa hlasovo veľmi výrazná, v každej polohe farebne znejúca a typologicky predstavám réžie zodpovedajúca Denisa Hamarová ako Herodias. Part Narrabotha spevácky výborne vystihol Tomáš Juhás, ktorého ho vybavil plným a farebným tónom. Škoda, že postava vyznieva plocho z hereckého hľadiska. Solídna bola aj Denisa Šlepkovská ako Páža, sviežo znel v tejto mezzosopránovej polohe aj tmavší soprán Kataríny Flórovej. Priliehavo boli obsadené, sólistami aj zboristami, aj menšie postavy. Bratislavský súbor získal inscenáciu po každej stránke exportnú.
Hodnotenie autora recenzie: 90%
Richard Strauss:
Salome
Hudobné naštudovanie a dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Hans-Joachim Ruckhäberle
Scéna: Uwe Kuckertz, Helmut Staubach
Kostýmy: Ngozi Unamba-Oparah
Pohybová spolupráca: Igor Holováč
Premiéra 14. novembra 2014 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
(napísané z premiéry a prvej reprízy 16. 11. 2014)
Herodes – Jan Vacík
Herodias – Denisa Hamarová
Salome – Jolana Fogašová
Jochanaan – Anton Keremidtchiev / Pavol Remenár
Narraboth – Tomáš Juhás
Páža – Denisa Šlepkovská / Katarína Flórová
Päť Židov – Róbert Remeselník, Martin Gyimesi, Jozef Kundlák, Ivan Rychlo, Martin Malachovský / Boris Prýgl
Dvaja Nazareťania – Boris Prýgl/ Tomáš Šelc, Jiří Zouhar
Dvaja vojaci – Martin Mikuš, Juraj Peter
Kapadóčan – Daniel Hlásny
Otrok – Katarína Flórová / Miriam Maťašová
Foto Jozef Barinka
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
