Scénograf Boris Kudlička (zdaleka nejen) o svém novém Tristanovi

Poľsko je viac konkurencieschopné z hľadiska nápadov, než keby sme inscenáciu mali vytvoriť v Amerike. Na nej robia celé technické tímy. Stretávali sme sa nad maketou, nad technickou dokumentáciou, to znamená, že prítomných je množstvo ľudí a konštruktérov. A ich všetkých zaplatiť je samozrejme výhodnejšie v Poľsku než v USA. No a v tímoch boli aj ľudia z koprodukčných operných domov, pričom každý vnášal svoje pripomienky zamerané na to, aby sa konštrukcia dala postaviť aj na ich scénach, aby sa dala rýchlo rozobrať a aby sa všetko zmestilo po rozobratí aj do ich skladov, lebo každé divadlo má riešené skladové priestory inak. Riešia sa aj detaily typu či sa u nich presúvajú kulisy na kolieskach, či na platformách a tak podobne.

Potom, ako ste to celé vymysleli, vyrobili a vyskúšali vo Varšave, čo sa dialo ďalej?

Všetko sa presunulo na festival do Baden-Badenu, kde bola premiéra. Mali sme možnosť si otestovať, na ktoré miesta publikum zareagovalo a na ktoré nie, zoznámili sme sa s kritikami, takže sme získali nejakú predstavu o spätnej väzbe. Teraz celá inscenácia bola pretransformovaná do New Yorku. Treba si uvedomiť, že konštrukciu musia teraz vedieť zmontovať a rozmontovať úplne iní ľudia než vo Varšave a v Baden-Badene, preto celý tento technický proces jej poskladania a fungovania musíte nanovo prejsť so všetkými osobami, ktoré sa na ňom budú zúčastňovať v Amerike. Tam to budú robiť miestni technickí zamestnanci, no a tí to celé vidia po prvýkrát. Keby ste videli „technical rider“, teda akýsi technický scenár predstavenia, tak je to doslova celá kniha o tom, ako všetko má fungovať.

Máte už za sebou realizácie v Európe, Ázii, Amerike. Môžete ako scénograf porovnať možnosti pre realizáciu náročných produkcií, ktoré má Met, v porovnaní s inými významnými opernými domami?

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Medzi špičkovými opernými domami po celom svete sú veľké rozdiely v organizácii tímov. Záleží aj od toho, či ide o repertoárové, alebo semistaggionové divadlo. Met má však na rozdiel od ostatných obrovský rozpočet. To je veľmi vážna položka, pretože to znamená, že máte k dispozícii tím 45 – 50 ľudí, ktorí chodia okolo scény, a teda je možné ju napríklad veľmi rýchlo demontovať. V podstate za štyridsať minút nenájdete po nej ani stopy.

No a potom máte divadlá, kde naopak veľmi šetrne narábajú so zapojením každého ďalšieho človeka. Nemci si zase potrpia na dlhé skúškové obdobie, dajú veľmi veľkorysý priestor na prípravu, na precíziu scénického tvaru. Takže všade je to inak. Ľudia v Met sú milí a profesionálni, vždy pozitívne naladení. V Met sa pracuje fantasticky. Je tam celé obrovské oddelenie, ktoré zabezpečuje servis pre kroky každej dôležitej osoby. Napríklad keď sme prechádzali s ich tímom technickú dokumentáciu našej konštrukcie, všetky poznámky ku každej jednej veci podrobne zapísali a rozdistribuovali do všetkých dotknutých oddelení. Každá vec bola veľmi precízne zorganizovaná a zabezpečená, všetko pritom stačilo povedať len jediný raz.

Bol by Richard Wagner s ideou Gesamtkunstwerk spokojný, keď sa dnes o vizuálnej koncepcii vašej inscenácie jeho Tristana píše aj na stránkach prestížneho časopisu Architectural Digest?

No, myslím, že by mohol byť spokojný. Veď jemu záležalo na tom, aby umenie bolo takpovediac totálne, nekompromisné, prestupujúce cez všetky zložky nášho vnímania, teda ako obraz aj zvuk dohromady. Tak prečo by nemalo obsahovať aj dizajn, veď to je tiež atribút, prostredníctvom ktorého vnímame umeleckú stránku. Gesamtkunstwerk je aj odpoveď na rôzne diskusie, či je opera viac o hudbe, alebo o divadle – potrebné sú tam obe zložky rovnako, musia byť úplne prepojené a nič ich nesmie rušiť. Aspoň tak chápem túto ideu ja. Wagner dokonca nechcel, aby ľudia videli dirigenta, lebo by to mohlo odvádzať ich pozornosť od toho, čo sa deje na scéne. Bol to pre neho rušivý element. V Bayreuthe si navrhol a postavil divadlo tak, aby dirigenta takmer vôbec nebolo vidieť.

Šéfdirigent SND Rastislav Štúr nám po svojom návrate z Pekingu, kde uvádzal Rusalku v produkcii Huga De Anu, popisoval unikátnosť tamojšej produkcie. Jej zvláštnosťou bolo, že po prvýkrát na svete prišli diváci do opery, obdržali špeciálne okuliare a celá opera bola inscenovaná ako 3D predstavenie. Čo čaká operu v 21. storočí? Akým smerom sa bude vyvíjať scénografia v zmysle momentálnych stále väčších technických vymožeností?

Ja som robil 3D muzikál tento rok v Amsterdame. Bol som spočiatku skeptický, ale potom som zistil, že keď som si po dokončení pozrel celé to dielo s 3D okuliarmi, nikdy počas predstavenia som nemal nutkanie ich dať dole. Práca scénografa je v takomto prípade výrazne iná, pretože celé sa to projektovalo v počítači, teda všetko sa robilo virtuálne, a ja potom vyťahujem len istú časť použitých elementov do priestoru. Tie sa potom aj fyzicky vytvoria. Bola to zaujímavá skúsenosť s prepájaním fyzicky existujúcich prvkov s 3D virtuálnymi elementami, boli momenty, kde sa to fantasticky skĺbilo, ale boli aj momenty, kde to moc nefungovalo. Nemyslím si, že vývoj pôjde týmto smerom. Herec vždy bude potrebovať nejaké kreslo, nejaký predmet na scéne, dvere, ktorými vojde. Fyzický kontakt s predmetmi je iný, než keď si ich má spevák na scéne len predstavovať. Pri práci s fyzickými vecami vzniká istá emócia, môže sa ľahko improvizovať, spevák presne vie, kde sa čo nachádza. Ale samozrejme Čína je krajina, kde sa teraz veľa experimentuje, a to nielen v opernom umení. Som zvedavý, ako prijmú našu inscenáciu Tristana oni, je to úplne iná kultúra. Nezabúdajme, že v Číne napríklad hovoriť verejne o smrti je takmer tabu. A choďte tam teraz s Tristanom. Takže mnoho prvkov, ktoré v inscenáciach používame a máme na ne nejako odskúšané reakcie publika v Európe, nemusia v Číne platiť. Uvidíme, necháme sa prekvapiť.

V tejto sezóne uvedie Royal Opera House vašu inscenáciu Otella pod taktovkou Antonia Pappana, v réžii Keitha Warnera s Jonasom Kaufmannom v hlavnej úlohe. Ide o prvú novú produkciu tejto Verdiho opery v Royal Opera House za posledných 30 rokov, takže asi bude aj spojená so zvýšenými očakávaniami. Povedzte nám niečo bližšie k práci na tejto inscenácii.