Siegfried v Bayreuthu: Berlín Alexanderplatz
Siegfried v Bayreuthe: Berlín Alexanderplatz
Svorka kopulujúcich krokodýlov na berlínskom Alexanderplatzi, vulgárne gestá, Erda, ktorá priamo na scéne orálne uspokojuje Wotana, rozkokošený a páreniachtivý Waldvogel a možno i ohlušujúca salva z kalašnikova boli pre divákov v Bayreuthe už priveľa. Taký orkán bučania, ktorým dávalo publikum po predstavení Siegfrieda najavo svoju nevôľu treba zažiť. Silu otočiť emócie rozvášneného davu o stoosemdesiat stupňov mal len spevácky ansámbel a (už opäť) Kirill Petrenko, ktorý napokon zodvihol euforicky aplaudujúce publikum zo stoličiek.
Bučanie stáda
Castorfov Ring v Bayreuthe nie je zaručene ľahké sústo. Vybučať koncept, ktorý raz premyslene komentuje, inokedy rozvíja, alebo karikuje predlohu je však omnoho ľahšie ako otvorene a nepredpojato prijať pozvanie uvažovať o konfrontácii s nie práve jednoduchým dielom, ktorého incenácia stojí na pleciach talentovaného, zohraného, inteligentného a sympatického ansámblu. Po tretej časti Ringu a po Tristanovi musím skonštatovať, že v Bayreuthe sa po niekoľkých rozpačitých rokoch už opäť stretla svetová špička wagnerovského spevu. A tí si takýto prístup publika rozhodne nezaslúžili. Už keď pre nič iné, tak aspoň z elementárneho rešpektu pred ich umením. Keď som sa asi sedemdesiatročnej dámy za mnou opýtal, prečo tak hlasno bučí, celá rozdychčaná v afekte len odpovedala, že „takáto sračka rozhodne nebola zámerom skladateľa“. Až potom, čo som jej odpovedal v zmysle, „že aj keď vidno, že má na pleciach už nejeden rôčik, nepredpokladám, že poznala Richarda Wagnera osobne“, som si uvedomil, že som ju mohol azda aj uraziť. Nech. Moja uštipačnosť bola pomstou za to, že sa po celý čas ovievala vejárom s hrubými kosticami, ktorých sonórny klepot vynikal najmä v tichších pasážach takmer štvorhodinového, divadelne napínavého večera.
Komunistický Mount Rushmore
Les, v ktorom Nibelung Mime vychováva Siegfrieda inscenujú Castorf s Denićom pod kamenným bralom akéhosi Mount Rushmore, do ktorého sú však namiesto amerických prezidentov vytesané hlavy komunistických vodcov Marxa, Lenina, Stalina a Maa.
V otvorenom striebornom obytnom prívese (metafore Nibelheimu z Rýnskeho zlata) kuje samozvaný „červený“ ideológ a rojko Mime meč pre chovanca Siegfrieda a neskôr plány, ako získať prostredníctvom neho zlatý poklad Rýna, ktorý sa momentálne nachádza vo vlastníctve drakónskeho desperáta Fafnera. Tu ho vyhľadá aj Wotan v postave Wanderera, tarantinovsky poňatý v čiernom kabáte, cowboyskom klobúku a slnečnými okuliarmi, ktorý ho vyzve do hádankovej hry. V obsiahlom dialógu podloženom hustou spleťou leitmotívov kulminuje Wotanov part vo výškach, presahujúcich takmer do tenorovej polohy. cieľom nie je priblíženie sa Mimemu, lež poukaz na postavu Siegfrieda, ktorého úlohou bude znovu ukovať rozbitý meč Nothung. Mime síce rozpozná pútnika ako Wotana (Wotan si strhne z tváre slnečné okuliare a demonštratívne ich rozdupe), no premárni šancu zistiť recept ako ukovať rozbitý meč. Castorf režíruje túto scénu opäť staticky neinvenčne. Gró drámy sa skôr deje v orchestrisku. Petrenko jasne definuje jednotlivé témy v spleti leitmotívov a ich modulácií. Nezlieva ich do seba, umne nasadenými rubatami zrozumiteľne artikuluje ich význam pre priebeh drámy i Castorfovho príbehu. Nebojácnosť Siegfrieda je v Castorfovej réžii „hrou s ohňom“: prv než si ukuje Nothung, zvažuje použiť celý arzenál zbraní od podomácky vyrobenej bomby až po kalašnikov, pred ktorého salvami varujú aj letáky v prestávke pred druhým dejstvom. Svoje miesto má na javisku aj nemá postava medveďa inscenovaná ako ničnetušiaceho proléta tiahnuceho sa celým cyklom od Rýnskeho zlata. Najprv ako barman na čerpacej stanici pod Walhallou, neskôr vo Valkýre ako uväznená učiteľská inteligencia a v Siegfriedovi ako autodidaktik, ktorý sa z Mimeho „revolučnej knižnice“ márne pokúša rozdúchať oheň revolúcie. V postave stvárnenej Castorfovým dramaturgom Patricom Seilbertom sa táto nemá rola postupne stala miláčikom publika.
Berlín Alexanderplatz
Práve tie momenty v dialógoch, postavách a situáciách Wagnerovej predlohy, v ktorých Castorf odhalí skrytý dramatický potenciál v prospech emocionálne úprimného divadelného zážitku patria k skutočným pokladom jeho Prsteňa. Jedným z takýchto miest je scéna Waldvogela a Siegfrieda na berlínskom Alexanderplatzi. Najprv ako nemé vtáča v nádhernom jagavom kostýme revuálnej tanečnice s obrovskými zlatými krídlami ako vystrihnutej zo show kabaretu vo Friedrichsstadtpalaste, rozohrá švitorivými koloratúrami boj o pozornosť Siegfrieda a neskôr i jeho priazeň. Krv Fafnera, ktorého skolí Siegfried salvou z kalašnikova mu umožní rozumieť i reči lesného vtáčaťa. Ich dialóg je vzájomným hľadaním sa. Laškujúci Waldvogel túži po Siegfriedových objatiach, nespratný kostým mu však sťažuje pohyb po úzkom schodisku. Až v závere sa im podarí stretnúť sa. Strážna kamera pod vchodom na stanicu ich prichytila pri chvatnej „rýchlovke“ do posledných taktov vzrušeného šumenia lesa. „Len ten, kto sa nebojí…“, tak znie odpoveď lesného vtáčaťa na Siegfriedovu otázku, či môže on zobudiť spiacu Brünnhilde, o ktorej mu predtým vtáča spievalo. Siegfried síce ešte nevie, čo ho čaká. Jeho stúpajúce vzrušenie sa však už zrkadlí v orchestri. Zatiaľ nič netuší o bohoch a osude. Rozvášnená téma s jasne počuteľným mávaním vtáčích krídel sa vylieva do omamného zvuku, v ktorom žiarivo rezonuje motív lesného vtáčaťa. Búrlivé finále vidí Castorf ako bezbrehú túžbu po láske, voľnosti bez zábran a milovaní, a tak ho aj inscenuje. K nevôli publika.
Božský „blow job“ a hladné krokodýly
Z útrob scény doťahujúc si pred zrkadlom improvizovanej maskérne rúž, vystupuje Erda sledovaná kamerou na námestie. Wotan sa jej pýta, „ako zabrzdiť valiace sa koleso“. Pri víne a špagetách na Alexanderplatzi ho však Erda pod svetovými hodinami môže uspokojiť len jedným spôsobom. Ako ľahostajná diva v kožuchu a parochni pokľakne a rozopne Wotanovi rázporok…
Drevená kôlňa vrtnej veže, v ktorej Wotan narkotizoval Brünnhilde do večného spánku je už dávno minulosťou. Dospávať musí Brünnhilda pod hrubou umelohmotnou plachtou (takmer štvrťhodinu v dusivom teple počas dialógu Wotana so Siegfriedom) kdesi v odľahlom kúte Mount Rushmore. Na kamenné podobizne Lenina a Stalina premietané živé zábery tváre Siegfrieda a Wotana pôsobia dezorientovane. Ak tu chcel Castorf vyjadriť ideologický boj dvoch titanov, mal by byť starší Lenin priradený Wotanovi a mladší Stalin zase Siegfriedovi, nie naopak. Aj tento moment zostáva jednou z inscenačných hádaniek, ktorých odpoveď nájdeme azda až po finálnom Súmraku bohov. Zlomením Wotanovej kopije, ktorá symbolizuje spoločenskú zmluvu, rozpúta Siegfried anarchiu, chaos. Svojim činom rozprúdi revolúciu, ktorej chod sa Wotan márne pokúša zvrátiť. Siegfriedova tvár už nie je premietaná len na Lenina. Jeho podoba a víťazné gestá žiaria cez všetky kamenné hlavy pohoria. On je ten, ktorý má nastoliť nový poriadok. No najprv musí zobudiť Brünnhilde. Pre ich dialóg slúžia kamenné hlavy Mount Rushmoru už len ako plocha pre romantickú ilumináciu. Začiatok nových dejín? Svoju lásku sa snažia Siegfried s Brünnhilde osláviť v reštaurácii na Alexanderplatzi. Zatiaľčo si sľubujú vernosť aj napriek bohom a osudu, na scénu začínajú vychádzať aligátory a krokodýly v životnej veľkosti. Odľahčujúci scénický element pátosu hrdinského dvojspevu má svoj tragický pôvod.
Počas náletov na Berlín v druhej svetovej vojne trafila jedna z bômb i zoologickú záhradu. Unikajúce exotické zvery sa rozbehli do ulíc horiaceho mesta. Reptílie s prastarým pôvodom si vtedy cez kanalizáciu obsadili práve Alexanderplatz. V Castorfovom poňatí pôsobia ako predzvesť démonických síl, ktoré pretnú puto medzi Brünnhilde a Siegfriedom v Súmraku bohov. Pri svojom blúdení po Alexanderplatzi zožerú i lesné vtáča. Z krokodílieho pažeráka ho však Siegfried vyslobodí a Waldvogel sa mu vrúcne vrhne okolo krku. Brünnhilde to nestrpí, oddelí ich od seba a sama vlastnícky objíme svojho hrdinu.
Standing ovation pre celý ansámbel
Napriek stále sa komplikujúcej réžii, ktorá miestami fascinuje svojou genialitou, no často i bezradnosťou a ironickými zlommi, ktoré nie vždy slúžia veci hrala hudba pod vedením Petrenka opäť svoj neohrozený prím. Ako som už spomínal vyššie, publikum ocenilo jasné kontúry a štíhly výraz hudobnej interpretácie materiálu, bohatého na pestré farby a nálady. Popri Wolfgangovi Kochovi v postave Wanderera, ktorému deň prestávky počuteľne hlasovo prospel vynikli najmä Andreas Conrad, ktorý svojho mimoriadne textovo zrozumiteľného Mimeho tak ako v Rheingolde neposunul do komickej roviny. Nadine Weissmann dokázala z Erdy opäť vydolovať zamatovú gráciu i činohernú pohyblivosť. Švitorivé koloratúry Mirelly Hagen ako Waldvogel v aktraktívnom kostýme naplnili technicky i výrazovo nielen skladateľovu predlohu, ale i režisérsky výklad. Stefan Vinke ako Siegfried začal s príliš nezrozumiteľnou a bezfarebnou strednou polohou a jemne hrdelnými spodnými registrami, v priebehu večera sa však postupne otvoril. Jeho výšky oplývali potrebným jasom aj bez zbytočného forsírovania, ktoré v poslednom obraze znamenite súzneli so sopránom Catherine Foster.
Hodnotenie autora recenzie: 90 %
Bayreuther Festspiele 2015
Richard Wagner:
Siegfried
Dirigent: Kirill Petrenko
Réžia: Frank Castorf
Scéna: Aleksandar Denić
Kostýmy: Adriana Braga Peretzki
Svetla: Rainer Casper
Video: Andreas Deinert, Jens Crull
Festspielorchester
Premiéra 29. júla 2013 Festspielhaus Bayreuth
(napísané z reprízy 12. 8. 2015)
Siegfried – Stefan Vinke
Mime – Andreas Conrad
Der Wanderer – Wolfgang Koch
Alberich – Albert Dohmen
Fafner – Andreas Hörl
Erda – Nadine Weissmann
Brünnhilde – Catherine Foster
Waldvogel – Mirella Hagen
Foto Bayreuther Festspiele / Enrico Nawrath
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
