Slovenská filharmonie a Daniel Raiskin s mladými opusy

Peter Cyprich, 27.04.2021 0:14

Slovenská filharmonie pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina přednesla 16. dubna díla Pēterise Vaskse, Eugena Suchoně a Carla Nielsena. O týden později nabídla filharmonie divákům online přenos tria Dvořák – Cikker – Glazunov.

Slovenská filharmonie, Daniel Raiskin (foto Alexander Trizuljak)

Pri spoznávaní tvorby lotyšského autora Pēterisa Vasksa poslucháčom možno napadne Dostojevského názor Veľký duch potrebuje veľké utrpenie. Jeho hudba je opozitom, jemným protestom voči násiliu, Vasks a jeho rodina dlhé roky trpeli pre svoje náboženské a umelecké presvedčenie pod komunistickou nadvládou. Pobaltskí umelci tej doby realizovali svoj odlišný pohľad na usporiadanie spoločnosti tradičným zborovým spevom. Vasks dal národu protestný hlas, cez ktorý sa Pobaltie aj dnes ozýva na svetových pódiách. Trio Vasks – Pärt – Tüur je dnes národným bohatstvom pobaltských štátov. Presne v deň koncertu dovŕšil Peteris Vasks 75 rokov.

Krátke dielo Musica Serena vznikla v roku 2015 na 70. narodenín dlhoročného Vasksovho priateľa, fínskeho dirigenta Juha Kangasa. Slovenská filharmónia predniesla dielo so širokým dynamickým rozsahom, ktorý mal svoje kontrasty v jemných husľových partoch Andante a v tutti fortissime časti Maestoso. Záver diela bol opäť tichý, čo poslucháčov vtiahlo späť do harmonického zlatého rezu začiatku diela.

Fantázia pre husle a orchester Eugena Suchoňa nepatrí k často hrávaným dielam na domácej scéne, hoci ide o jedno z najreprezentatívnejších diel slovenského majstra. V Bratislave sme ho podľa posledných záznamov mohli počuť počas osláv storočnice Suchoňovho narodenia – a nie náhodou rok Eugena Suchoňa otvoril Symfonický orchester Slovenského rozhlasu práve týmto dielom.

Slovenská filharmonie, Daniel Raiskin, Jarolím Emmanuel Ružička (foto Alexander Trizuljak)

Sólistom koncertu bol prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička. Výbornou poetikou a precíteným prepojením sóla a orchestra sa podarilo umelcom vytvoriť majstrovský kus, kde sólista predstavil plnosť tónu a virtuózne ovládanie nástroja, orchester veľký zmysel pre slovenskú hudbu a dirigent majstrovské vedenie orchestra počas náročných vstupov do husľového sóla.

Raiskina zjavne rovnako ako iných dirigentov, ktorí mali možnosť spoznať hudbu slovenských majstrov, oslovila naša tvorba. Ambíciu priniesť slovenské orchestrálne diela i na zahraničné pódiá mal tiež predošlý šéfdirigent James Judd, ktorému sa však nepodarilo dosiahnuť výraznejší pokrok. Zdôvodňoval to i zlou kvalitou a staršími neúplnými vydaniami diel v printovej podobe.

Autor mal možnosť sa takto oboznámiť s dirigentskou partitúrou skvostnej 8. Moyzesovej symfónie, kde podľa vlastných slov dirigent “dlhé hodiny strávil identifikovaním zle vytlačených nôt “a vôbec aj “obsadenia nástrojov, kto má aký riadok hrať.” Slovenská hudba dokáže osloviť, ale potrebuje ešte pár krokov na to, aby sa vôbec mohla postaviť na konkurenčné pole európskej scény.

V symfóniách dánskeho autora Carla Nielsena je možné na každom kroku objaviť niečo neobvyklé – harmónie, nezhodné melódie či nejednoznačné frázy. Napríklad jeho Tretia symfónia začína opakovaním toho istého tónu. Piata má v predpise partitúry bicích uvedený pokyn k sabotáži orchestrálnej hudby a jeho poslednú symfóniu prerušuje triangel ako zvonenie telefónu.

Predlohou Druhej symfónie je komiks Štyri temperamenty s mnohými náladami na opačných stranách citového spektra. Slovenská filharmónia začala energickou a hlasnou prvou časťou so zreteľným záberom na detaily. Je vidieť že, šéfdirigent Daniel Raiskin škandinávskej hudbe dobre rozumie. V tejto časti excelovali kontrabasy cez plný zvuk od samého úvodu. Druhá časť bola elegantná, no menej pútavá. Tretia je vždy majstrovstvom dirigenta – Raiskin v pomalom tempe pracoval s dynamikou a vhodne načasovanými akcentmi, čo vo výsledku ponúklo napätý a úzkosťou naplnený výraz. Energické finále zavŕšilo viacvrstvové hudobné línie a postupne ich rozplietlo.

Dvořákova predohra Môj domov vznikla v roku 1882 pre hru v pražskom divadle. Hra stvárnila epizódy zo života českého dramatika, spisovateľa a herca Josefa Kajetána. Dvořák vpísal do diela jednu z Tylových najobľúbenejších vlasteneckých piesní, ktorá je dnes štátnou hymnou Českej republiky.

Predohra nie je rozsiahla, no nesie v sebe príťažlivé znaky majstra českej tvorby. Daniel Raiskin a Slovenská filharmónia predniesli živú charakterovú hudbu, ktorá prelínala melodický šarm s rytmami českej ľudovej hudby.

Concertino Jána Cikkera patrí, našťastie, k častejšie uvádzaným dielam než Suchoňova Fantázia. Azda aj preto, že dielo rovnako patrí k vrcholom slovenskej umeleckej literatúry a nie je až také náročné na prednes ako spomínaná Fantázia. Cikker dielo vytvoril pod vplyvnom dramatických vojnových udalostí v roku 1942. Skladby tohto obdobia už majú jasné črty kompozičného rukopisu cikkerovského štýlu. Ide vlastne o prvý slovenský klavírny koncert.

Slovenská filharmonie, Daniel Raiskin, Jordana Palovičová (foto Alexander Trizuljak)

Výbornou voľbou bola sólistka Jordana Palovičová, ktorá sa špecializuje na uvádzanie slovenskej hudby a Cikkerovo Concertino uviedla už v roku 2011 počas Košickej hudobnej jari. Opäť sme mali možnosť počuť precítene prednesené dielo, s majstrovským vedením orchestra, so zjavným záujmom o slovenskú tvorbu. Bolo ľahké uveriť, že Cikkerov rukopis orchester dobre pozná a dokáže ho verne stvárniť – veď napokon, koľkí z hráčov ešte mali šťastie stretnúť sa so skladateľom osobne.

Nám ostatným ostáva možnosť dozvedieť sa viac z jeho bohatej bibliografie a viacerých záznamov – vrátane nahrávok Concertina – ktoré nám umožňujú porovnať interpretačné výkony. Concertino v podaní Jordany Palovičovej a Slovenskej filharmónie patrilo k tomu najlepšiemu, čo sme zo slovenskej hudby počas tejto sezóny počuli.

Alexander Konstantinovič Glazunov svojho času uznal neochotu angažovať sa v avantgarde, azda preto sa umelci zameriavajú na zdôraznenie mnohých kvalít jeho diel. A veruže je na aké – Glazunov má skvelý remeselný cit, robustno vedie hudobnú štruktúru cez širokú melodickosť. Nečudo, že Glazunovovi prischol prívlastok ruský Brahms.

Napriek tomu Prvá symfónia ešte trpí detskými chybami svojho autora – je ovplyvnená Schumanovou Rýnskou symfóniou. Vďaka svojej obyčajnej melodickej invencii nepatrí medzi jeho najpamätnejšie symfonické diela – zvlášť v porovnaní s prvými symfóniami Čajkovského a Borodina.

Na rozdiel od Brahmsa však Glazunov nemal nijaký problém skomponovať svoju prvú symfóniu v skorom veku. Svoju Prvú symfóniu vytvoril ako 16ročný, keď sa mu podarilo presvedčiť Mitrofana Beljajeva, aby jeho hudbu spolu s ďalšími autormi vydal v edícii Balieff. Prvá symfónia je dôkazom veľkej skladateľskej zručnosti a mladíckej energie. Ruskí skladatelia tej doby boli viac alebo menej pod vplyvom Čajkovského, ale práve majstri sa vždy dokázali vymaniť zo zaužívaných postupov veľkých majstrov a vytvoriť inovácie, na čom má nesporne zásluhu Glazunovova geniálna fantázia.

Raiskin a Slovenská filharmónia nás vťahovali do diela postupne, možno až príliš dlho, ale akonáhle poslucháča pritiahli, rozbehli prvú časť živelne a s nadšením. Rustikálne Scherzo vystrieda precítené Adagio s jemnosťou a nežnosťou pred opäť koncentrovane dynamickým finále. Raiskin aj napriek zmieneným nedostatkom dokázal prácou so svižnými tempami a citlivým frázovaním v Adagio ukázať dielo v dobrom svetle.

Príťažlivá dramaturgia a skvelé interpretačné výkony boli dôvodom, prečo si večer namiesto filmu zapnúť Slovenskú filharmóniu. Hoci sa v tejto sezóne zrejme osobne nestretneme, je skvelé vedieť, že úroveň orchestra nestagnuje a že petrohradský rodák a kozmopolita Daniel Raiskin prejavil aktívny záujem o uvádzanie diel slovenských umelcov. Verme, že mu vyjdu v ústrety aj vydavatelia a ďalšie články v reťazci, ktoré sú nevyhnutné k popularizácii slovenskej hudby.

Hodnotenie: 95 %