Muzikologička a kritička Michaela Mojžišová PhD. patrí k mladšej strednej generácii slovenských operných kritikov. Je známa najmä ako pohotová a nekompromisná recenzentka domácich (ale aj zahraničných) operných inscenácií, ako aj autorka viacerých zaujímavých rozhovorov so svetovo uznávanými osobnosťami hudobného divadla. Po maturite na Konzervatóriu v Košiciach (spev) a absolvovaní hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pracuje na oddelení divadelnej dokumentácie v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu – o. i. – pripravila 16 reprezentačných dokumentačných výstav o významných osobnostiach slovenského operného života. Naposledy v Slovenskom inštitúte vo Viedni, v priestoroch Novej budovy SND a paralelne i v Štátnej opere v Banskej Bystrici reprezentatívnu výstavu Ján Cikker slovenský, svetový, venovanú 100. výročiu tohto banskobystrického rodáka.
Pred rokom obhájila Michaela Mojžišová vedecký titul PhD. za monografiu Od Fausta k Orfeovi. V nej hodnotí a podrobne mapuje prácu viacerých domácich i zahraničných operných režisérov, ktorí v rokoch 1989 – 2009 pôsobili v Slovenskom národnom divadle, Štátnom divadle Košice a Štátnej opere Banská Bystrica. Vedľa ich režijných poetík autorka bilancuje aj dramaturgické smerovanie a stav našich troch profesionálnych operných scén. Škoda, že je to – až na výnimky – skúmanie bez podielu speváckych osobností nášho hudobného divadla. Vyše 220 stranovej, ináč tematicky objavnej a spracovaním pozoruhodne hĺbkovej publikácii to chýba. Michaelu Mojžišovú k danej téme prilákal najmä teatrologický pohľad na operné divadlo – v kontexte s avantgardnejším režijným smerovaním u nás po roku 1989. V tomto ohľade boli na Slovensku publikované iba ojedinelé a tematicky nie celkom totožné muzikologické práce Miloša Blahynku (+2011), Vladimíra Zvaru, alebo väčšie štúdie autorov v revue Slovenské divadlo.
Za východiskový bod knihy si Michaela Mojžišová zvolila inscenáciu Gounodovej opery Faust a Margareta (Opera SND, jún 1989) v réžii Jozefa Bednárika. Spoločenská a kultúrna uvoľnenosť už pred novembrom 1989 otvorila nové horizonty popredným domácim i hosťujúcim režisérom – hoci ani pred týmto magickým rokom nebola v slovenských operných domoch terra incognita. Stačí si spomenúť na Kriškovu Vec Makropulos, alebo Fischerovu Salome a Elektru, alebo na dávnejšie janáčkovské inscenácie Z mŕtveho domu, Káťu Kabanovú, Jej pastorkyňu a ďalšie nezabudnuteľné režijné činy staršej generácie. Na pohľad „dozadu“ sa autorka, vraj, iba chystá. Zatiaľ ju zaujalo to, čo sama videla a umelecky zažila v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Vychádza teda z dielne režiséra Jozefa Bednárika, ktorý pri práci na inscenáciách opier, muzikálov a baletov vychádzal nielen z bujnej výtvarnej fantázie, ale aj z činoherných skúseností herca a režiséra. Tak to bolo aj vo Faustovi a Margaréte r. 1989. Jeho detailná práca so spevákmi, opulentná javiskovo-kostýmová výprava, využívanie baletných čísel, nachádzanie aktualizovaného odkazu z obsahovo romantického diela, „barokovo“ bohatá, často až gýčovo pôsobiaca scénická výprava poznačili tvorbu tohto „novátora opery so starými rekvizitami“.
Racionálnejšie, no v počiatkoch práce v SND revolučne zapôsobil Marián Chudovský – najmä inscenáciou Rigoletta (Opera SND, 1987). Jeho analýza sveta tejto opery a morálne rozloženej spoločnosti, v ktorej sú Rigoletto a Gilda iba hračkou v rukách mocných, antiiluzívne prvky divadla v divadle, vyzliekanie kostýmov po skončení tragédie a i. – to bolo (v mnohom i zostalo) typické pre Chudovského videnie opery. Symbolika a javisková metafora poznačili nielen prácu Chudovského – zvlášť v Borisovi Godunovi (Opera SND, marec 2008), ale aj ďalších, o niečo mladších režisérov.
Predovšetkým Martina Bendíka a Pavla Smolíka. Zakiaľ prvý narobil najviac vzruchu svojimi viac než avantgardnými (bratislavskými či banskobystrickými) inscenáciami Trubadúra, Nabucca a Traviaty, Pavol Smolík osciluje medzi modernou a tradíciou, vychádzajúc jednak z obdivovaného Jozefa Bednárika, jednak z odkazu svojho nezabudnuteľného učiteľa Branislava Krišku. Okrem spomenutia mena prvej slovenskej opernej režisérky Drahomíry Bargárovej (jej prínos v opernej réžii nie je doposiaľ na Slovensku patrične zhodnotený) nájdeme k knihe profil novátorsky pôsobiacej, hudbe dokonale rozumejúcej Zuzane Lackovej-Gilhuus a Andrey Hlinkovej, ktorá vyvažuje aranžovanie starších diel do podoby, ktorá neurazí ani vyznavačov moderny – ani klasiky. (Najviac inscenácií zatiaľ robila Košiciach a v Banskej Bystrici, jednu v SND). Z mimooperného prostredia zasiahli do operných inscenácií mím Milan Sládek (SND – Figarova svadba, Korunovácia Poppey), bábkový režisér Marián Pecko (ŠO – Čarostrelec), filmový režisér Juraj Jakubisko (SND – Svätopluk, Krútňava), činoherec Martin Huba (SND – Juraj Beneš: The Players, Figarova svadba), alebo činoherný režisér Roman Polák (ŠD – Tosca, Don Giovanni, ŠO – Krútňava, naposledy Coriolan J. Cikkera).
Z galérie zahraničných inscenátorov Mojžišová hodnotí prácu Guy Montavona, Dietera Kaegiho, Karla Drgáča, Jiřího Nekvasila, Pavla Mikuláštika, Petra Konwitschného a Mariusza Trelińského. Inscenácia posledného – Orfeus a Eurydika (SND – december 2008) ju doslova očarila: dôkladnou dramaturgickou analýzou, s následným režijným arzenálom posolstiev k dnešku a kongeniálnym riešením scény Borisom Kudličkom.
Od Fausta k Orfeovi je viac iba než cesta za moderným režijným rukopisom. Je to súčasne profilácia dvadsiatich sezón slovenských operných scén.
Michaela Mojžišová:
Od Fausta k Orfeovi
Opera na Slovensku 1989-2009 vo svetle inscenačných poetík
Vydavateľ: Divadelný ústav Bratislava
Edícia: Slovenské divadlo
Rok vydania: 2011
Počet strán: 226
Rozmer: 168 x 240 mm, kniha brožovaná,
Jazyk: slovenský jazyk
ISBN: 978-80-89369-34-8
