Slovenské národní divadlo odehrálo premiéru – počet repríz: nula

Pátek 21. října 2022 se zapíše do historie Slovenského národního divadla. Přinejmenším ze dvou hledisek. Byla uvedena premiéra a zároveň derniéra původní slovenské opery Ľubice Čekovské. Ještě téhož večera, po řadě závažných pochybení, nabídl generální ředitel instituce Matej Drlička svou rezignaci.

Ale pristúpme najskôr k prvému slovenskému uvedeniu komickej opery Impresario Dotcom od Ľubice Čekovskej. Vopred prosím čitateľov o pochopenie, že podpísať sa pod plnohodnotnú recenziu na základe jediného možného počutia a videnia moderného a nie priamočiaro vedeného diela, nie je ľahké, ba ani zodpovedné. Do regulárnejšej pozície by som sa (nechcem písať aj za kolegov) dostal, keby bola možnosť navštíviť minimálne generálku. Keď už celkom nepochopiteľne, hanebne a v dejinách Slovenského národného divadla bezprecedentne, sa premiéra pôvodnej slovenskej opery stala zároveň prvým a posledným uvedením inscenácie. Premiérou i derniérou.

Na generálku, podľa oznamu z tlačového oddelenia, mali prístup len novinári – publicisti, zatiaľ čo novinári – kritici/recenzenti nie. Teda skupinka (koľkože nás píšucich na Slovensku je?), ktorá má hodnotiť a nie robiť propagáciu, sa musela uspokojiť s jedinou návštevou. Mimochodom, už samotné rozdelenie novinárov na dve kategórie, z pera takej skúsenej tlačovej tajomníčky, akú SND desaťročia má, je nepochopiteľným profesionálnym zlyhaním. Ako už býva v Opere SND smutným pravidlom, ani tento raz žiadna oficiálna správa z tlačovej konferencie nevyšla. Toto je tiež neudržateľný stav v našej takzvanej (žiaľ, podľa výsledkov nie reálnej) „erbovej“ inštitúcii. A keď už som sa dotkol témy tlačovín – ale to už ide na konto chabo obsadeného postu dramaturga – namiesto bulletinu s obsahom a libretom (opera sa spieva v taliančine), sa nachádza v trojlistovej skladačke len chaotický a frázovitý text.

Čekovskej druhé javiskové dielo (prvým bol v SND v roku 2013 uvedený Dorian Gray) Impresario Dotcom, ktoré skomponovala na talianske libreto Laury Oliviovej, malo byť pôvodne koprodukciou festivalu v rakúskom Bregenzi s Operou SND. V lete 2020 však pandémia koronavírusu znemožnila naštudovanie kompletného diela. Jeho život napokon „zachránila“ skladateľka úpravou partitúry do skrátenej, situáciou vynútenej verzie. Zo Slovenska na svetovej premiére participovali len tri sólistky. Nehralo sa v plánovanom komornejšom priestore, ale vo festivalovom dome, aby rozstup v hľadisku, na javisku a v orchestri zodpovedal vtedajším hygienickým požiadavkám.

Aký je dnešný právny stav z hľadiska plánovanej koprodukcie nik neoznámil. Možno sa teda na základe viacerých indícií len domnievať, že jediné predstavenie, nazvané slovenskou premiérou verzie z Bregenzu, bolo skôr vynúteným naplnením povinnosti. Keby táto téza nesedela, bolo by treba pomenovať premiéro-derniéru (bez ohľadu na kvalitu diela a inscenáciu) za pohŕdanie a neúctu voči samotnej skladateľke, ale aj celej hudobnej kultúre na Slovensku. Takže toto je zrkadlenie stavu v inštitúcii, nesúcej hrdý názov Slovenské národné divadlo.

Ľubica Čekovská reagovala na výzvu svojho vydavateľa Bärenreiter, ako aj festivalu v Bregenzi (ten sa v roku 2020 zredukoval na Bregenzer Festtage), aby sa pokúsila skomponovať komický titul. Vybrala sa ťažšou cestou a s libretistkou sa inšpirovali témou z divadelného prostredia, ktorú v komédii Impresario zo Smyrny (mesto v západnom Turecku, známejšie ako Izmir) v roku 1761 spracoval Carlo Goldoni. Daný tematický rámec v humorne nadsadenom spracovaní má nadčasovú platnosť aj po uplynutí štvrtiny tisícročia. Autorky opernej buffy však Goldoni len voľne ovplyvnil, takže nesledovali striktne jeho dejovú šľapaj. Vytvorili si paralelný príbeh, zarámcovaný hovoreným, viacjazyčným a amplifikovaným slovom.

Bregenzská a zároveň aj bratislavská „covidová“ verzia ukrojila z pôvodnej partitúry (podľa informácie z článku v internetovom časopise Opera Slovakia z roku 2020) cca päťdesiat minúť. Žiadne bližšie informácie o úprave neboli verejne dostupné. Napokon vznikla približne poldruhahodinová jednoaktovka v štyroch obrazoch, hraná bez prestávky. Ľubica Čekovská, ročník 1975, viackrát upozornila na svoj talent (naposledy jej Turbulenciu, op. 11 hral na festivale BHS orchester Accademia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme), nebojácnosť v kráčaní po vlastnej ceste a uplatňovaní svojskej hudobnej poetiky. Príkladom toho bol aj už spomenutý Dorian Gray. Čekovská je rozhodne autentická a zároveň (nemyslené pejoratívne, skôr naopak) polemická.

V Impresariovi Dotcomovi, hudobnej komédii s námetovým podkladom od Goldoniho, prešla skladateľka s libretistkou k hybridnejšiemu útvaru, kde päť zo siedmich postáv aspoň čiastočne predstavuje operných hrdinov z konkrétnych diel. Chronologicky vzaté, v opere však zmiešané, od Gluckovho Orfea, cez Mozartovho Tamina, Verdiho Violettu, Bizetovu Carmen po Offenbachovu Olympiu. Čekovská pracuje s fragmentmi z ich partov, ktorých základnú melodickú linku oblieka do vlastnej hudobnej reči. Za opernými rolami sa skrývajú charaktery umelcov, vzťahy a zákulisie fiktívnej opernej spoločnosti.