SND Bratislava: José Cura vytesal z Otella drama

  1. 1
  2. 2

Pokiaľ ma pamäť neklame, moje prvé živé stretnutie s tenoristom José Curom sa viaže k viedenskému semifinále prestížnej speváckej súťaže Operalia roku 1994. Placidom Domingom iniciované a dodnes prestížne podujatia zažívalo vtedy druhý ročník. Jedným z víťazov mexického finále sa stal 31-ročný dramatický tenor z Argentíny. Potom už kariéra Josého Curu prudko naberala na obrátkach.

Dnes patrí k najvyhľadávanejším interpretov prevažne veristických partov a titulnej roly Verdiho Otella. Práve v tejto postave Josého Curu hostila Opera Slovenského národného divadla v sobotu 11.februára. Tri dni pred predstavením sa na tlačovej konferencii doslova „otvoril“ prítomným novinárom a ich prostredníctvom verejnosti. Inteligentný, vtipný a priateľsky naladený umelec hodinu odpovedal na najrozmanitejšie otázky zo sféry profesionálneho i osobného života, rozobral svoju kariéru speváka, dirigenta, režiséra i záľubu vo výtvarnom kumšte. José Cura sa rozhovoril o Otellovi, ktorého vníma nielen ako drámu historickú, ale hlboko psychologickú, drámu o rasizme, zrade, manipulácii. Titulný part má v repertoári pätnásť rokov, kostým hrdinu obliekol zo dvestokrát v dvoch desiatkach produkcií. Účasť v inscenácii nevyberá podľa toho, či je tradičná, moderná, čierna či biela. Ak je k dispozícii dobrý režisér a obsadenie, dá sa všetko. Jednoducho, potrebuje koncepciu logicky zdôvodniť. José Cura sa dotkol aj témy postavenia spevákov na prelome storočí. Táto generácia nemala šťastie predchádzajúcich, postupne do príhodných úloh dozrievať. Niektorým sa to podarilo, iným nie a pod tlakom marketingu, vydavateľstiev, peňazí (trikrát zopakované), prišli sme o mnoho talentov. Na začiatku spevák nie je umelec. Podľa Curu je to talent a len dlhá kariéra umožní, aby sa talent pretvoril na umelca. On sám nemá problém, ak tvrdia, že nespieva ako Mario del Monaco či Placido Domingo. Je to len uhol pohľadu. Ale vo chvíli, keď vyjde na javisko a „Cura nespieva tak dobre ako Cura“, je čas zbaliť si kufre.S mimoriadnym zmyslom pre humor okorenil rušivé zvonenie mobilného telefónu jedného z novinárov. „Volá Verdi…haló, Giuseppe!“ pohotovo zareagoval. José Cura má ešte vysnívané úlohy a na otázku recenzenta portálu Operaplus, či je medzi nimi aj Richard Wagner, s úsmevom odvetil: „Mám sny, nemám nočné mory…“. Priznal, že wagnerovských ponúk mal veľa, no keďže nehovorí po nemecky a nedokázal by ich stvárniť na požadovanej úrovni, neprijal ich. „Staroba začína práve vtedy, keď sa skončia všetky sny“, dodal. 21.storočie podľa neho zabilo ducha renesancie, každý chce človeka onálepkovať. Nemá rád otázky typu čo ste – spevák, režisér, dirigent, maliar? Rovnako sa mu prieči tradované rozdelenie sveta na bloky. Je mu jedno, či na východ alebo západ (kde je stred, pýta sa?), ide tam, kde sa robí profesionálne divadlo. Prach javiska je pre Josého Curu „drogou“.

Ešte pred sobotným predstavením pridal Bratislavčanom neplánovaný bonus. V repríze Straussovho Netopiera vystúpil ako hosť na plese u Orlofského. A aký bol jeho Otello? Jedným slovom: strhujúci. Vlial do pomerne fádnej inscenácie, v ktorej ani jeden z troch dosiaľ vystupujúcich predstaviteľov titulnej roly neponúkol jej komplexné naplnenie, život, drámu, emócie. Prvé dve dejstvá pritom sprevádzala nadmiera napätých chvíľ, keď predstavy o nasadených tempách sa u Josého Curu a dirigenta Ondreja Lenárda často až diametrálne líšili. Už vstupné „Esultate!“ vypálil tenorista neporovnateľne rýchlejšie, než ho poníma Lenárd. Hlavné však bolo, že od prvého vstupu bolo cítiť, že na javisku je bojovník, morom a búrkami zocelený veliteľ. Autorita, schopná rázne zasiahnuť do aktuálnych konfliktov na Cypre, ale aj človek so všetkými ľudskými slabosťami. V prvom duete s Desdemonou „Già nella notte densa“ sa z objemného, bronzovo sfarbeného a potrebne „ťažkého“ hlasu stal emotívny milenec, ktorý tónom, nielen jeho farbou a dynamikou, ale hlavne citovým podmaľovaním vyjadruje radosť zo stretnutia s milovanou ženou. Dokonca presne dodržal aranžmán režiséra Josefa Průdka (spoznal sa s nim, keď minulé leto spolupracovali na Komediantoch na festivale v Českom Krumlove) a záver dvojspevu odspieval ležmo na chrbte.

Zvláštny náboj dostal kvarteto v 2.dejtve. Otellov part, v tej chvíli nie dominantný, poňal ako vnútornú duševnú reflexiu, ako boj s protichodnými predstavami o Desdemoninej nevere. S mimoriadne citlivo vytvarovanými nuansami odhalil aj vzťah k Jagovi (výrazovo dokonalý Dalibor Jenis), akoby stále váhal či intrigám uveriť. Červa pochybnosti už vyhnať zo seba nedokázal. José Cura tieto motívy konania vyjadril v absolútnej súhre vokálnych a hereckých prostriedkov. Opäť sa síce neraz vymkol zo zažitých temp („recitatívne“ úseky poníma veľmi voľne, takmer ako hovorovo, akoby išlo o „recco recitatívy“), no na prospech brúsenia atmosféry danej chvíle to bol účinný ťah. Na druhej strane, José Cura je natoľko obozretný a skúsený, že vie, kde treba z držanej výšky radšej ukrojiť, kde frázu otvoriť a rozvinúť, aby bol efekt nespochybniteľný. Po prvýkrát v Lenárdovom hudobnom naštudovaní zaznelo „Ora e per sempre addio“ v tempe cabaletty, s nesmiernou výrazovou naliehavosťou, zaspievané oceľovo pevným a lesklým tónom.

Ak tempových nezhôd medzi hosťujúcim protagonistom a dirigentom bolo najmä v prvej polovici večera pomerne veľa, v partnerstve so sólistami ku kolíziám nedochádzalo. Cura bol voči Adriane Kohútkovej (Desdemona) mimoriadne empatický a s Daliborom Jenisom (Jago) si priam vychutnával vzájomné „dialógy“. Ťažko si predstaviť strhujúcejšie finále 2.dejstva „Si, per ciel marmoreo giuro!“, ako práve s Curom a Jenisom Hoci timbrovo sa oba hlasy až tak nelíšili.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Otello (SND Bratislava)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


7
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
7 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
4 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
cicero

Bol to vynimocny zazitok,ktory Jose Cura pripravil
bratislavskemu publiku spolu s Daliborom Jenisom. Vynikajuci nielen spevacky, ale aj herecky. Zimomriavky
este dlho po predstaveni. Dakujem za seba i v mene Klubu priatelov Opery SND. Druhýkrat si to mozno uziť este 2. marca.

Johanka

Mám lístky na 2.3. a moc se těším.J. Curu jsem viděla v Otellovi na mezzo.Byl úžasný. Ale teď se těším, až ho uvidím naživo.

ronniev

Závidím vám. Podobný večer bych si v Praze taky ráda užila. A kdybych nebyla tuhle bratislavskou šanci prošvihla (ke svému velkému zahanbení), byla bych se přijela podívat.

Violeta

Představení Otella v Bratislavě bylo nádherné. Prospěla tomu i klasická inscenace a režie pana režiséra Josefa Průdka, který je takový náš “malý Zeffirelli”, v jeho režiích vše “funguje” a je to i krásné vizuální divadlo a docílí toho v každém detailu, jednoduchým způsobem, ale inteligentně. Úplně jsme zapomněli, že sedíme v moderní budově. José Cura strhl svým výkonem i ostatní umělce k vynikajícímu výkonu. Zmiňoval se o tom po představení Dalibor Jenis – že díky Curovi, který přinesl do představení zkušenost a energii, výkon všech ostatních “narástl”. A přesto, že se jednalo o klasické provedení v historických kostýmech, byl v… Číst vice »

Violeta

Hlas Josého Cury je naprosto unikátní v barvě, rozsahu i objemu, v tisíci odstínech, které z něj umí utvořit. Je radost jej slyšet na živo. Tempo a harmonie vždy přizpůsobuje situaci a emocím každé jednotlivé árie nebo duetu/kvartetu – dramatické i něžné, vroucně milostné, vnitřní monolog, vztek, žárlivost, šílenství, když se mu v závěru zhroutí celý svět, protože už nebude ani velitelem Kypru… Svým hlasem “namaluje” vše, jak malíř impresionista. Díky Curovi Verdiho mistrovské dílo skutečně ožívá a mluví k vám až s bechderoucí intenzitou. Co měla znamenat poznámka recenzenta “motívy konania vyjadril v absolútnej súhre vokálnych a hereckých prostriedkov.… Číst vice »

Violeta

Pro ty z vás, koho to zajímá, posílám link na webové stránky jednoho milovníka – uvidíte, jak dělají různé opery na různých scénách – někde i s krátkou ukázkou.
Text je bohužel v ruštině, ale 1 ukázka z Otella v Bratislavě a několik ukázek z Otella z Vídně jsou dobrou ukázkou toho, že příliš holá scéna ve Staatsoper žádnou vizuální podívanou (jakou by si tento operní dům zasloužil k potěšení jeho věrného publika)rozhodně nebyla… Proč k té přehnané modernitě Staatsoper pod novým vedením spěje, vůbec nechápu.

Violeta

http://dolchev.livejournal.com/

Omlouvám se – zapomněla jsem vložit slíbený link.