SND: za dveřmi je Lazebník sevillský

Roman Polák, režisér osobitého a nezameniteľného rukopisu, vytvoril vyše sto inscenácií. Zlákala ho aj operná réžia – v opere Štátneho divadla Košice inscenoval dve diela – Pucciniho operu Tosca a Mozartovho Dona Giovanniho. V Štátnej opere v Banskej Bystrici naštudoval  Suchoňovu Krútňavu (2008) a Cikkerovu operu Coriolanus (2010). Táto inscenácia patrila medzi najúspešnejšie v divadelnej sezóne a kritici ju nominovali na prestížne divadelné ocenenie Dosky vo viacerých kategóriách. V týchto dňoch v Opere Slovenského národného divadla finišuje s prípravami s napätím očakávané premiéry Rossiniho opery Barbier zo Sevilly.
Inscenovali ste doteraz predovšetkým drámy – činoherné aj operné. Je Rossini únikom alebo výzvou?

Rossini je predovšetkým niečo úplne iné ako dramatické texty. Je to opera buffa, ktorej cieľom je prostredníctvom jednoduchej zápletky zabaviť divákov, môžu si vypočuť krásnu farebnú hudbu s veľkými príležitosťami pre sólistov a stráviť príjemný večer …

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že Shakespearove postavy sú psychologicky nejednoznačné, preto je možné ich rôzne vykladať a preto provokujú inscenátorov. Čím môže provokovať Rossini?

Priznávam, že Rossini je pre mňa omnoho náročnejší ako dramatické opery, ktoré som inscenoval. Dôležité je aký kľúč zvoliť – z vnútra príbehu, z psychológie postáv nájsť  novú cestu sa mi nepodarilo. Rossini sa inšpiroval  commediou dell´ arte, kde sú jednoznačne určené typy. Najzložitejšie je „urobiť“ komiku..

Čo možno „vydolovať z konfliktu“ Rossiniho Barbiera? Keďže oslovilo vedenie Opery SND Vás, nebude to určite len o zábave…

Inscenátori siahajú väčšinou po vonkajších prostriedkoch: po scéne, ktorá je nezvyčajná, po prostredí, v ktorom sa dej odohráva – klasickom, či modernom, čiže hľadajú vizuálne prostriedky ako Rossiniho  posunúť či už smerom k súčasnosti alebo práve naopak až k dobovej replike.

„Môj Rossini“ má byť pobavením, divák sa bude pozerať na niečo, čo ho dúfam zaujme, čo ho aj rozosmeje, vytvorí dobrú náladu a postupne začne byť znepokojovaný až sa dostane Rossiniho svet do konfrontácie so súčasným svetom. So svojím inscenačným teamom som sa rozhodol  rekonštruovať barokové divadlo. Postavili sme  malé divadlo na našom reálnom javisku – čiže uplatnili sme princíp divadla na divadle. Navyše v tom divadle existuje aj personál – inšpicient a šepkárka, ktorí pomáhajú protagonistom – sólistom. Vidíme teda do divadelnej  kuchyne.

To všetko sa mi stále zdalo ešte málo na zaujímavú inscenáciu. Napokon som si položil otázku: čo to je v dnešnej dobe zábava? Kde sa nachádza, čo od nej ľudia chcú, čo očakávajú?

Zábava sa virtualizuje, je v televízii, je všade okolo nás – a tak som sa práve tento prvok  pokúsil zakomponovať do inscenácie divadelnými prostriedkami.

Okrem divadla na divadle uvidíme ešte spoločnosť, ktorá si inscenáciu kúpila.  V tejto inscenácii budú dva druhy divákov – divák v hľadisku a divák, ktorý je na javisku. Tieto dva svety sa budú konfrontovať… Navyše tej spoločnosti na javisku nestačí živý, reálny človek, potrebuje mať to divadlo „prirodzenejšie“ a preto si ho sníma kamerami. Kamera a obrazovka je pre mnohých oveľa príjemnejšia a citovejšia ako nejaký živý herec vzdialený na dva metre.

Mnohých súčasníkom sa zdá priamy styk s hercom nepríjemný – prirodzenejšie sa cítia pri obrazovke ako v kontakte  so živým tvoriacim človekom na javisku.

Samozrejme nehovorím o ľuďoch, ktorí práve utekajú z toho virtuálneho sveta do sveta konkrétnych ľudských vzťahoch a pre nich  je divadlo oázou na púšti.

Dovoľte malé odbočenie – pravdaže aj opera dáva priestor na to, aby sa libreto vykladalo ináč oproti pôvodnému zámyslu – čo hovoríte na rôzne experimenty s „klasickými“ opernými titulmi?

Experiment je potrebný vo všetkých žánroch –  aj v opere. Podstatné však je, o čo ide v tom experimente – či je to len exhibícia vlastnej fantázie, zdôraznenie vlastnej výnimočnosti – alebo je to  poctivé hľadanie inej, netradičnej cesty, ktorá či už priamo alebo nepriamo vychádza zo samotného diela.

Zaujíma nás váš názor na dôležitosť hereckého prejavu v opernej inscenácii, našli ste v sólistoch, s ktorými pracujete v Opere SND adekvátnych interpretov?

Na javisku sa stretneme s troma druhmi hereckého prejavu. Jedna skupina sú sólisti a zbor, ktorí interpretujú Rossiniho Barbiera, ďalšia pomocníci (šepkárka a inšpicient), ktorí pomáhajú vytvárať divadelné situácie a vstupujú do deja a potom spoločnosť dobre situovaných ľudí, ktorí si predstavenie kúpili, aby im spríjemňovalo večeru.  Sólisti sú výborní nie len po speváckej, ale aj po hereckej stránke.

Priznávam otvorene, že z operných diel, ktoré som režíroval, je pre mňa najťažšia práve táto buffa. Keď Chaplin robil svoje klauniády, tak každý záber zopakoval stokrát aj preto po ňom zostalo dielo, čo prežilo storočie. Vytvoriť dobrú komédiu, ktorá nie je založená len na „pitvorení“ herca, ale  na vymyslených situáciách, je veľmi zložité. Vážim si tých, ktorí sú v tom majstri.

Režisér Roman Polák a humor…

Humor v mojich dramatických – činoherných inscenáciách vzniká len ako vedľajší produkt paradoxnosti situácie alebo sa prepiata dramatická situácia zlomí do komického prvku. V tejto buffe  by to  malo  byť opačne – najskôr humor, ktorý postupne vyústi do  tragikomickej situácie.

Predstavte nám svoj inscenačný team...

Už niekoľko rokov spolupracujem s českým scénograf  Pavlom Borákom z Brna a kostýmový výtvarník Peter Čanecký ma „sprevádza“ prakticky v priebehu celej mojej umeleckej kariéry.

O scéne  – „divadla na divadle“ som už hovoril. Čo sa týka kostýmov – vychádzali sme z princípu commedie dell´arte, nie sú to dobové repliky, skôr ide o jasnú charakterizáciu jednotlivých typov – milenci sú krásni, starý zaľúbenec je tučný, bruchatý, slúžka má veľký zadok, atď. Typológia je prehnaná až do karikatúry. V karikatúrnej preexponovanosti hrajú herci čo najprirodzenejšie – v tempe hudby, so šťavou a s humorom.‘

A čo hudobné „gurmánstvo“ Rossiniho?

Rossini je skvelý hudobník má invenciu, árie sú napísané „ľúbivo“, speváci majú možnosť prejaviť svoje kvality, hudba je krásna, svieža, takže človek môže niekedy aj zatvoriť oči a len počúvať – aj to je zážitok …. recitatívy sú svižné, sú plné pohybu  a akčnosti. Na hudobnom naštudovaní spolupracujem s dirigentom Rastislavom Štúrom.

Sme presvedčení o tom, že hudobný zážitok sprostredkujú aj viaceré výrazné spevácke osobnosti… Pre vás – činoherného režiséra – akú úlohu hrá hudba?

V živote mám najradšej hudbu ticha – teda ticho, nepreferujem zvlášť žiadny hudobný žáner. Niekedy si pustím populárnu hudbu, inokedy klasiku. Nie som však ten typ, ktorý potrebuje, aby v jeho okolí stále niečo hralo ako hudobná kulisa.

Snažím sa do každej inscenácie nájsť takú hudobnú formu, ktorá vyplýva zo samotnej podstaty témy. Na niekoľkých inscenáciách som spolupracoval s už nebohým slovenským hudobným skladateľom Jurajom Benešom, ktorý komponoval hudbu do mojich inscenácií  – napríklad v Peer Gyntovi to bola „ťažká“ klasika, a napríklad k folklórnej téme skomponoval  osobitý folklór s takmer jazzovými prvkami …

Hráte na nejaký hudobný nástroj?

Nehrám na žiadny hudobný nástroj, ani neovládam noty. Všetko si musím dôsledne napočúvať, pochopiť hudbu inou formou ako z hudobného zápisu, aj keď si poznámky píšem do klavírneho výťahu – orientujem sa v ňom podľa libreta.

Stále pre vás platí: „Pokúšam sa robiť inscenácie, ktoré môžu človeku otvárať to, na čo v pokluse života zabudol…“?

Áno – chcem osloviť  ľudí, ktorí chodia do divadla, zastaviť ich na okamih, aby sa cez príbeh na javisku pozreli na seba samého a konfrontovali svoj život s príbehom na javisku. Mám rád divákov, ktorí si uvedomujú, že takúto psychoterapiu potrebujú. Potom je tu samozrejme taký druh diváka, ktorý je ochotný zaplatiť za to, aby strávil príjemný večer a neohrozila ho žiadna myšlienka. Ale aj to je legitímne.

V mladosti ste boli úspešným športovcom. Len tak pre zaujímavosť: ako mladší dorastenec majster Slovensku v behu na 250 metrov cez prekážky, už ako starší dorastenec v behu cez prekážky na 400 m tretí na Slovensku a vyrovnali ste slovenský rekord, súčasne ste  boli šiesty v Československu, boli ste členom štafety na 4x sto metrov, ktorá bola tretia v Československu … Je divadlo behom na dlhé trate?

Divadlo je beh aj na dlhé trate, aj plné prekážok a niekedy v ňom treba veľmi rýchlo šprintovať, inokedy zasa veľmi dlho vyklusávať …

Ďakujem za rozhovor.

 

Vizitka:
Roman Polák po absolvovaní VŠMU (1982) pôsobil v činohre Štátneho divadla v Košiciach a od roku 1984 v Divadle SNP v Martine. Výsledky jeho práce v martinskom divadle ho zaradili medzi najvýznamnejších divadelných režisérov osemdesiatych rokov. Jeho réžie neboli vždy prijímané jednoznačne, vždy však rozvírili pokojnú hladinu a boli výzvou na polemické diskusie. Predstavenia Romana Poláka svojím významom presahujú rámec slovenského divadla. Mnohé z jeho réžii reprezentovali česko-slovenské divadlo na medzinárodných festivaloch po celej Európe: Dotyky a spojenia (pôvodný názov Spor, 1988) P. de Marivaux a Brechtov Baal (1989) mali úspech na prehliadkach Wroclawi a Toruni v Poľsku, Baal bol udalosťou v Moskve, Dotyky a spojenia na BITEF v Belehrade a obidve predstavenia s ročným odstupom (1988 a 1989) nadchli divákov a odbornú kritiku v škótskom Edinburghu. Inscenácia Dotyky a spojenia dostala dokonca The Guardian Critics´Choice, čo je prestížne ocenenie kritikov denníka The Guardian.

V rokoch 1990-1996 nebol Roman Polák v trvalom angažmá. Z tohto obdobia je výrazná etapa spolupráce s národnými divadlami v Bratislave, Prahe a Brne a ďalšími scénami (Činoherný klub, atď.), rovnako aj jeho priebežná spolupráca s výraznou scénou – s Divadlom Astorka – Korzo ´90 v Bratislave.

O spoluprácu s Romanom Polákom prejavili záujem aj divadlá v zahraničí, spomeňme estónsky Tallin, Chicago, Paríž. Roman Polák bol v rokoch 2000 – 2002 umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla Košice. V rokoch 2006 – 2008 bol riaditeľom Činohry SND, na tento post ho opätovne vymenoval generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Marián Chudovský s účinnosťou 1. januára 2013.

Gioacchino Rossini:
Barbier zo Sevilly
(Il barbiere di Siviglia)
Dirigenti: Rastislav Štúr (alt. Martin Leginus)
Réžia: Roman Polák
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Dramaturgia: Martin Bendík
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Slovenského národného divadla
Premiéra 8.2.2013 historiská budova SND Bratislava

Almaviva – Oto Klein / Norman Reinhardt / Juraj Holl
Bartolo – Gustáv Beláček / Jozef Benci
Rosina – Jana Kurucová / Terézia Kružliaková
Figaro – Pavol Remenár / Dalibor Jenis / Aleš Jenis
Basilio – Jozef Benci / Martin Malachovský / Peter Mikuláš
Berta – Katarína Polakovičová / Katarína Flórová
Fiorello – František Ďuriač / Martin Mikuš
Kapitán – Igor Pasek / Martin Gyimesi
Ambrogio – Peter Kružliak / Roman Krško
Inšpicient . Ivan Martinka
Šepkárka – Jana Sovičová

www.snd.sk

Foto Anton Sládek