Strážce a oživovatel slovenské operní historie, jubilant Jaroslav Blaho (2)

(Dokončenie rozhovoru)

Po čase prišla ponuka zo Slovenského národného divadla…

Po „planých rokoch“ v kanceláriách Divadelného ústavu ma z jari 1988  povolal nový riaditeľ SND Ivan Petrovický do funkcie šéfdramaturga opery. Prvá sezóna 1988/89 skončila v napätiach okolo Bednárikovho Fausta – na tzv. preberačke  sa proti inscenácii postavil kompletne  umelecký poradný zbor, zostavený z dirigentov, režisérov a „zaslúžilých“ sólistov. Len Petrovický, šéf opery Chudovský, ktorý bol už na odchode pre sústavné tlaky voči svojej  osobe a ja, sme sa Bednárika zastávali. Napriek pokusom o škandál na premiére všetko dopadlo inak a o rok, keď  Faust dostal pozvanie na festival do Edinburghu, mal v divadle už iba žičlivcov!  Potom prišla hektická jeseň 1989. Pád režimu, ktorý mne drasticky neublížil, ale ktorý aj dnes považujem za chorý vo svojej filozofickej prapodstate. Tých šesť týždňov v divadle od siedmej ráno do polnoci považujem za jedno z najvzrušujúcejších období svojho života. A potom bolo všetko inak, prezliekanie kabátov, boje o moc. A samozrejme, predstava o funkcii a právomociach dramaturga, aká panuje u nás dodnes.Takže si sa vrátil do Divadelného ústavu. V istej etape si stál na jeho čele.

Áno, opäť som sa vrátil do Divadelného ústavu a od 1.januára 1991 stal sa jeho riaditeľom na viac ako štyri roky. Stále som však spolupracoval s rozhlasom, tu a tam napísal do novín recenziu či úvahu, bez prerušenia naďalej plnil funkciu dramaturga a potom aj riaditeľa  opernej časti Zámockých hier zvolenských. Po nástupe Mečiara ma odvolali z funkcie,  dva roky som pokračoval ako odborný pracovník inštitúcie a začiatkom roka 1997 na protest proti praktikám vtedajšieho ministra kultúry rozšíril rady nezamestnaných. Vtedy mi po niekoľkých mesiacoch podal pomocnú ruku šéf Komornej opery Marián Vach a tam sa začala naša spolupráca. S drobnými prerušeniami spolupracujem s ním ako dramaturg takmer pätnásť rokov. Najprv v Komornej opere, potom v Banskej Bystrici a samozrejme aj v rámci opery na zvolenskom zámku. Čím sa môžeme pochváliť ? Nuž napríklad tým, že sme napriek spochybňovačom našli odvahu vrátiť sa v roku suchoňovskej storočnice k originálnej verzii Krútňavy, ktorú zmietli z javiska a plagátu SND stalinskí estetici už po niekoľkých reprízach začiatkom roka 1950. V  roku cikkerovskej storočnice naštudoval Vach s režisérom Romanom Polákom (robil aj Krútňavu) majstrovho Coriolana, ktorý zaznel na Slovensku vôbec po prvý raz. Netajím sa láskou k talianskej opernej klasike a rozčuľuje ma, ako sa naše operné divadlá už roky odvolávajú na dávno prežité súdy a hodnotenia. A hrajú z tejto bohatej studnice kolom  dokola  pomerne úzky výber titulov. Hanbil som sa, že naše operné umenie, tak rado sa samo pasujúce takmer za opernú veľmoc , vonkoncom opomenulo už polstoročie trvajúcu renesanciu predverdiovského klasického belkanta (Donizetti, Bellini). A tak sme v Komornej opere uviedli v slovenskej premiére Lucreziu Borgiu, Annu Bolenu, Caterinu Cornaro a koncerte aj  Mercadanteho Il Giuramento. V Banskej Bystrici potom Belliniho Puritánov, Capuletovcov a Montekovcov, Donizettiho Lindu di Chamounix -všetko v slovenských premiérach. Naštudovaním Leoncavallovej Bohémy sme u nepredpojatých vygumovali vžitú „fámu“,  že táto Bohéma je v porovnaní s Pucciniho Bohémou slabá. Naštudovanie  v Komornej opere potvrdilo, že je iba iná, menej poetická, oveľa popisnejšia, oveľa veristickejšia. Od roku 2005 pokúšame sa aspoň v v koncertnej podobe uviesť na zvolenskom zámku po prvý raz na Slovensku doposiaľ nehrané opery Giuseppe Verdiho.  Takto odznela  Bitka pri Legnane, Alzira, Zbojníci, Lombarďania, Giovanna d´Arco (tú koncertne začiatkom deväťdesiatych rokoch uviedli už v Žiline). K nim sme predvlani pridali Normu – cítil som hanbu, že toto najvýznamnejšie dielo predverdiovskej opery serie zaznamenalo pred polstoročím pri jedinom naštudovaní v SND sotva desať  repríz – minulé leto pribudol na zámku Donizettiho Poliuto. Tento rok plánujeme opäť koncertného Belliniho – po prvýkrát na Slovensku zaznie Beatrice di Tenda.Spomínaš Mariána Vacha a dlhodobú spoluprácu s ním. Pre mňa je ťažko pochopiteľné, že človek jeho odborných a ľudských kvalít má zatvorenú bránu do bratislavskej opery. Avšak to, čo si vymenoval, vás ako tandem zapisuje výraznými písmenami do análov slovenskej opery. Ostaňme ešte pri Zámockých hrách zvolenských, jedinom slovenskom opernom festivale pod voľnou oblohou. A vlastne nielen pod ňou, iný operný festival ani nemáme.

Opera na Zámockých hrách zvolenských, to je „moje dieťa.“ Námet, ktorý vyčerpať nemôže niekoľko riadkov nášho rozhovoru. Dieťa vytúžené, aj chorľavé, aj radosti prinášajúce. Chce to besedu, možno aj polemické hlasy, priestor na hĺbkové pertraktovanie potrebnosti a problémov jediného letného operného festivalu na Slovensku. V letnej Európe sú takýchto už prostredím atraktívnych podujatí desiatky. Čo do umeleckej úrovne sa nemusíme hanbiť. Dramaturgia páčivej talianskej romantickej a veristickej opery v kvalitnom vokálnom predvedení je myslím správnou voľbou. Tým viac , že exteriér i interiér zámku – národnej kultúrnej pamiatky, nedovoľuje priveľa scénického experimentovania. A talianska klasika je predovšetkým o hudbe a speve. Dramaturgiou neobohraných, prípadne u nás vôbec doposiaľ neuvádzaných titulov, robíme tento festival zaujímavý aj pre blízke okolie. V posledných rokoch  spieval tu rad špičkových sólistov prevažne talianskej proveniencie. Aj keď nie medializované megahviezdy, zato celý rad interpretov minimálne na úrovni našej súčasnej vokálnej elity a navyše umelci, pre ktorých je táto tvorba domácim terénom.

Keď rekapitulujem ostatných šesť – sedem rokov nielen z hľadiska hustoty slovenských premiér talianskych opier, ale rovnako cez prizmu mien, ktoré zvolenské nádvorie, či v nepriaznivom počasí miestne divadlo hostilo, tak je to neporovnateľné s operou slovenskej metropoly. Mená sopránov  ako Dimitra Theodossiou, Iano Tamar, Susan Neves, Paoletta Marrocu, tenoristov ako Cupido, Encinas, Borras, barytonistov kalibru Servileho, Cecconiho, Vitelliho, Stacenka či basistov typu Zanellata, Boua (to som spomenul len vzorku) nájdeme na plagátoch svetových scén. Predsa, a to ma dlhodobo trápi, festival nevošiel dostatočne do celoslovenského povedomia. V Bratislave rezonuje minimálne.

Prečo, až na „rakúsku výnimku“ nemá ohlas, aký by si zaslúžil? Túto otázku si v najužšom štábe ZHZ tiež kladieme. Nepochybne jednou z príčin je marketing. Pokiaľ budú ZHZ len úlohou navyše pre marketing banskobystrickej Štátnej opery, ktorá je z legislatívneho hľadiska jediným organizátorom festivalu, pokiaľ je tento marketing už v sezóne naplno vyťažený, pokiaľ neprídeme včas s plagátom, pokiaľ nenájdeme agresívnejšie, nápaditejšie a modernejšie formy propagácie, pokiaľ okrem umeleckého zážitku z nádvoria neponúkneme aj „elegantnú obsluhu, predjedlá a dezerty“ v podobe vylepšenej infraštruktúry, zmeny sa sotva dočkáme. Všetko to, čo som pomenoval ako absentujúce položky, má napríklad hneď za hranicou festival v rakúskom St. Margarethen. A na vysokej úrovni, hoci programovou ponukou, aj zvukom mien interpretov je to oproti Zvolenu často skôr „druhá liga.“ Ďalšou rezervou sú financie, aj keď Ministerstvo kultúry posledné roky je podstatne žičlivejšie než povedzme v rokoch deväťdesiatych. Lenže večne spoliehať na to, že vokálne pojmy formátu Dimitry Theodossiou (Giselda v Lombarďanoch v roku 2007), ktoré vylepšujú imidž každého operného festivalu, získame vďaka známostiam za zlomok honoráru aký berú inde, je veľmi riskantné. A čakať väčšie sponzorské peniaze na operné podujatie je vzhľadom na postavenie opery na Slovensku z ríše snov.Zatiaľ to našťastie vďaka kontaktom vychádza. Žiaľ, sponzorovanie hodnotného umenia je skutočne sci-fi. Stredné Slovensko by však vedelo v „opernom balíčku“ ponúknuť aj viac. Stačilo by azda sa inšpirovať blízkym zahraničím. A nájsť kľúč, ako na to.

Letné operné festivaly sú dnes v Európe pevnou zložkou prázdninového turistického ruchu. Umelecká ponuka ZHZ na jednej strane a skutočne zaujímavé okolie (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Sv. Anton, Kremnica, Špania dolina,  termálne kúpele Sliač a Kováčová, Harmanecká jaskyňa, Donovaly, ) by mohli byť pre tento biznis, hoci možno okrajovo, tiež objektom a inšpiráciou. Veď v západnej Európe, ktorú sa tak všemožne a občas aj komicky pokúšame dobehnúť,  je operná turistika samozrejmosťou. Že táto možnosť nikoho kompetentného doposiaľ neoslovila je opäť len svedkom jednofarebného vkusového  vnímania. V Bratislave si sťažujú, že turisti sa tu spravidla nezdržia viac než deň. Nuž, nestačí im ponúknuť sčasti devastované kultúrne pamiatky, dobré a lacné pivo, bryndzové halušky či exotické jedlá na terasách. Ale ani pop, rock a bližšie nezačleniteľnú hudobnú a slovnú kultúru, skôr blízku alternatíve. Tí starší Nemci, Taliani, Japonci, lebo cestujú všetky generácie,  ale možno aj zahraničná mládež, by boli možno vďačnejší za Hummelovu sonatínu v jeho rodnom dome, Haydnove, Mozartove a Beethovenove skladbičky v exteriéroch i interiéroch palácov kde (údajne ?) kedysi vystupovali. Nie je to otázka horibilných financií. Toto turistické spoločenstvo by sa uspokojilo aj so študentmi bratislavských umeleckých škôl, nemusel by to byť hneď Marián Lapšanský alebo Daniela Varinská! Ale to som už príliš odbočil.

Vráťme sa teda na opernú pôdu. Rok 2013 a veľké verdiovské jubileum. Zrejme máš už v hlave plán, ako ho na zvolenskom festivale osláviť.

Budúci rok si celý kultúrny, nielen hudobný svet pripomenie dvestoročnicu narodenia Giuseppe Verdiho. Ak ho chceme na zvolenskom festivale riadne pripraviť, nemôžeme čakať zasa do jari budúceho roka, koľko nám štát v čase veľkej krízy pridelí. Musíme zariskovať vo viere, že toto výročie by malo byť jednou z hlavných vizitiek slovenskej kultúry v nasledovnom roku. Zatiaľ presný program ZHZ nemáme, ale niektoré čísla sa už teraz javia ako reálne. Scénické Requiem, koncertne jedno z veľkých diel skladateľovho prvého obdobia – Korzár (samozrejme v slovenskej premiére a so zvučnými zahraničnými protagonistami), festivalová inscenácia Macbetha, pravdepodobne s Iano Tamar a Vittoriom Vitellim v ústrednej dvojici. V rámci tradičných koncertov Mladosť na zámku v Kráľovskej sieni zamýšľame predviesť široký prierez piesňovou tvorbou majstra s mladými interpretmi, ktorých vyberieme v konkurze umeleckých škôl. Ďalším tvojim operným „dieťaťom“ je autorstvo a moderovanie predpremiérových matiné v Opere SND a novšieho voľného cyklu Kontinuity. Vyplnil si vákuum v oživovaní vlastnej historickej pamäte.

Keď som po tridsiatich piatich rokov ukončil autorskú spoluprácu s Redakciou symfonickej a opernej hudby Slovenského rozhlasu (z posledných rokov rád spomínam na moderovanie priamych prenosov z veľkých svetových scén), zameral som sa na inú formu propagácie opery. Začal som v priestoroch Slovenskej národnej galérie Talianskymi opernými podvečermi – rozprávaniami pri živej i reprodukovanej hudbe. Tieto mesačné, neskôr dvojmesačné stretávky prežili celé jedno desaťročie. Teraz už desiatu sezónu pripravujem a moderujem predpremiérové matiné v Opere SND a najnovšie aj hudobnoslovný program Kontinuity, venovaný   stretnutiam  s osobnosťami našej opernej minulosti, ale aj mladým nádejam. S hrôzou zisťujem, že dnešní študenti väčšinou túžia len čo najskôr stať sa súčasťou operného biznisu a mená veľkých zjavov našej minulosti – Bartošová, Hoza, Česányiová, Kittnarová – im nič nehovoria. Viem sa vcítiť do túžob aj potrieb dnešnej mlade, ale neverím, že by ich českí či talianski  spolužiaci mlčali, ak sa ich opýtate, či im niečo hovorí meno Cigna, Lauri Volpi, Siepi, resp. Zítek, Mařák, Podvalová…

Nuž, k tomu sa nám azda zasvätenejšie vyjadria naši českí čitatelia. A na tie rozhlasové live prenosy si rovnako rád spomínam. Nie jeden sme v štúdiu, vedno s redaktorom Slavomírom Jakubekom, prežívali spoločne, keď som mal tú česť byť tvojím hosťom. A zopárkrát aj v opačnom garde. Skúsme sa ešte zamyslieť nad našou opernou minulosťou. Máme ju vôbec?

Opernú minulosť samozrejme máme a v niektorých aspektoch aj celkom cennú. Kontakty s Viedňou v tridsiatych rokoch, keď rakúska metropola bola jedným z pupkov operného sveta, môžeme byť hrdí na Suchoňovu  Krútňavu a najlepšie opery Jána Cikkera, samozrejme na Luciu Popp, Editu Gruberovú, Petra Dvorského. Ale aj na zjavy z dávnejšej minulosti, ktorým v žilách síce nekolovala slovenská krv, ale s naším územím boli pevne zviazaní . Za všetkých spomeniem iba Košičanku Etelku Gerster a Prešovčanku Rose Pauly. Minulosť máme, lenže záujem o ňu je pramalý. A čo je smutnejšie, nie je to prejavom vlastným pre širšiu kultúrnu obec, či tých, ktorí by úctu k tradícii mali pestovať predovšetkým. Operných profesionálov na všetkých stupňoch činnosti, vrátane pedagógov. Spravidla ich postoje vychádzajú z premisy, že pred nimi tu nič nebolo, až práve oni sú  tými spasiteľmi. Samozrejme, česť výnimkám.A tak sme zasa uviezli v bludnom kruhu. Dovoľ mi teda poslednú otázku. Aké sú tvoje ďalšie plány? Veď, čože je to sedemdesiatka…

Pokiaľ bude záujem, chcem pokračovať v príprave predpremiérových matiné a Kontinuít. Rád by som veril, že sa dožijem chvíle, keď náš jediný letný operný festival bude srdcovou záležitosťou nielen pre mňa, hŕstku priateľov a zopár nadšencov z banskobystrickej opery. Chcem písať, lebo azda mám čo povedať o tom polstoročí  u nás i vo svete, ktoré som s operou prežil. Nechcem odísť so záplavou článkov roztratených po všetkých možných novinách a časopisoch. Po kapitolkách o Lucii Popp a Edite Gruberovej, ktoré som napísal do slovenského vydania ich monografií z pera zahraničných autorov a po knihe o Petrovi Dvorskom „Legenda bez legiend – Peter Dvorský a jeho doba“ (žiaľ písanej trocha v časovom strese z blížiaceho sa umelcovho okrúhleho jubilea), mám v hlave niekoľko tém. Najrozpracovanejšou je „Sedem desaťročí s operou“ – kombinácia teatrologických a historických štúdií o slovenskom opernom divadle a osobných, aj kurióznych spomienok, ktoré slovenský operný vývoj v  mnohom dokresľujú. A možno prinesú tu a tam aj prekvapujúce závery.

Ďakujem za rozhovor, prajem pevné zdravie a veľa ďalšej tvorivej energie.