Stvoření v Bratislavě

Stvorenie sveta je témou, ktorá fascinuje (a zrejme vždy bude) každého jednotlivca. Či už chápeme existenciu života, človeka z vedeckého, náboženského, alebo akéhokoľvek iného hľadiska, zrod života stále ostáva v polohe akéhosi zázraku, či záhady. Umelci rôznych odvetní od nepamäti stvárňujú ľudskú predstavu o stvorení sveta a pretože je tento námet ťažko uchopiteľný, snáď najcitlivejšie ho dokáže odraziť hudba. Tá je vždy základným a dominantným materiálom a inšpiráciou pre choreografa Uwe Scholza.   

V rámci projektu Hostia Baletu SND sa 9. februára 2013 predstavil v novej budove SND Balet Národného divadla Brno inscenáciou diela Josepha Haydna (1732 – 1809) Stvorenie, ktoré patrí k Haydnovým vrcholným dielam a k medzníkom v oratórnej tvorbe vôbec. Dielo, ktoré vzniklo v koprodukcii Janáčkovho divadla, Baletu NDB a Teatra Wielki v Poznani, malo českú premiéru 21. januára 2011 v Janáčkovom divadle v Brne. Text oratória nelíči dramatický alebo alegorický príbeh, ale je postavený na jednoduchom príbehu biblického svedectva o stvorení sveta, na jeho opise a oslave.

Nemecký choreograf Uwe Scholz (1958 – 2004), ktorý majstrovsky spája hudbu a tanec do harmonického celku s rovnocenným priestorom pre tanečníkov, spevákov i orchester sa predstavil slovenskému publiku v minulej sezóne s dielom Roberta Schumanna Druhá symfónia naštudovaným v SND. Stvorenie Národného divadla Brno teda rozširuje register tohto umelca o ďalší choreografický skvost v štýle neoklasického tancovania. Biblický námet stvorenia je rámec pre choreografické a interpretačné vyjadrenie autora. Dominantná a prvoradá je oslava tela, jeho fyzických možností, spojenie hudby, gesta a kroku dotvorených atmosférou svetla. Scholz vytvára geometrické obrazy presne vyrátaných kreácií, póz, stavia sošnú architektúru z tiel tanečníkov, ktorá je zároveň kinetická a mení sa v tempe. Pri recenzii Druhej symfónie (DUO, SND) som sa vyjadrila (a nedá mi to nezopakovať), že Scholz tvorí svojimi premyslenými choreografiami akýsi „krasohled“ pohybu, ktorý zamieňa rôzne zoskupenia a formácie podľa otočenia pomyselného tubusu. Pre Scholza je týmto otáčavým „tubusom“ hudba, ktorú dôsledne nasleduje a „popisuje“ telom. Stvorenie je sledom krátkych epizód, duetov so sprievodom malých skupín i zborových scén. Jednotlivým zoskupeniam tanečníkov zodpovedajú hudobné party – recitatívy, árie, duety a zbor. Choreograf má svoje dielo presne vymedzené a vystavané na hudbu, na každý nástroj, či tón. Doslova vizualizuje noty. V skĺbení hudby a tanca bol Uwe Scholz majstrom, baletom vzdával hold človeku a kráse jeho tela.

Stvorenie je kaskádou invenčných krokov a gest, brilantných dvíhaných figúr (ich prelínaní a prienikov), mikádom svalnatých paží a stehien, odrazených skokov a sošných póz. Telo „kreslí“ do priestoru obraz akoby bolo štetcom. „Píše“ kaligrafiu tanca. V neoklasických choreografiách ide o hold telu a o zásah do jeho takmer neobmedzených pohybových možností. Je to o tom, kam sa dá v geste, kroku a skoku ísť, aby bolo dokonalé, extrémne vyťažené a zároveň stále elegantne estetické.

Je to o nápade, invencii, kreativite choreografa a „boji“ i komunikácii s interpretom. Dielo je prezentáciou čistoty pohybu, vyabstrahovaným od deja, od postranných súvislostí, ktoré by nás rušili a odvádzali od vnímania jeho krásy, vznešenosti a vášne. Scholzove choreografie sú podpisom, priestorovou signatúrou umelca. Mužské a ženské postavy spredmetňujú v jeho diele symboly nádeje zrodené z lásky.Scéna je oprostená od detailov, čistá, priestorová, dáva absolútnu možnosť vyznieť tancu. Na začiatku sú spustené svetelné rampy teste nad baletizol . Pomaly sa dvíhajú, aby odkryli na horizonte tanečnú tyč, pri ktorej tanečníci trénujú v trikotoch ako v baletnej sále. Tento „tréningový“ obraz vystrieda veľká projekcia, na ktorej sa postupne objavujú fragmenty a torzá tiel – hrudníky, rebrá, paže, dlane…vyprofilované z počiatočnej žiary svetla, ktoré necháva v sebe tušiť embryo-zrod života. Žiara osvetľuje scénu a v nej sa začínajú kmitať tanečníci v briskných krokoch a tempe, aby z prvoplánového mystického ticha vyformovali jednoduchou formáciou tiel obrovský kruh. Ten sa objaví aj v závere diela, ako symbol nekonečna, ako cyklus, ktorý sa opakuje a uzatvára zároveň.

Svetlo je plnohodnotnou scénografickou zložkou, formuje prostredie, definuje komornosť a intimitu jednotlivých situácií kužeľom svetla, inokedy zaleje scénu sviežou a optimistickou žiarou radosti a nádeje. Kostým je výsostne jednoduchý a jednotný. Oceľovo modré trikoty a v druhej časti biele ľahké tuniky nechávajú obraz v čistote, zámernej uniformnej monotónnosti, aby vyznelo telo, gesto, krok i presná a logická globálnosť davových obrazov vyžadujúcich si maximálny synchrón. Tieto formácie sa striedajú v temperamentom tempe, raz v dynamických, inokedy lyricky poetických rovinách. Najviac zarezonujú nosené figúry v razantných presunoch cez scénu, efektné je prelínanie (prekračovanie) nôh a dotyky rúk vo vzduchu vo vysokých dvíhačkách, ale aj kontrastne intímne schúlené (zabalené) figúry v dôkladne premyslených estetických variáciách založených na napätí a uvoľnení paží. Čitateľná čistota je v otvorených (priestorových ) gestách, elegantné pnutie cítiť v ťahaných roznožkách presne napasovaných do lyrických bolestných tónov. V sólach, duetách, je možné užiť si každý detail, krok, pózu, vibráciu.

Príjemne prekvapili skupinové scény nasadením v kolektívnej družnosti a presnosti. Dielo je svieže, mladistvé, vyžadujúce si skúsenostnú rovinu v type neoklasického tanca, nepochybne excelentnú kondíciu i silu tanečníkov, zmysel pre precíznosť a súlad. Z dnešného pohľadu mu môžeme už prisúdiť nielen štýl, ale aj dobovosť. Práve v nej treba hľadať dôvody, logiku a krásu bez porovnávania súčasných choreografií, s prihliadnutím na charakter choreografovej tvorby, na jeho tanečnú filozofiu, ambíciu a odkaz. Každý pohyb, či gesto vyvodzoval z hudby, ponáral sa detailne do partitúr, porovnával interpretácie. Scholz bol pravdepodobne posledným choreografom 20. storočia, ktorý nepoužíval hudobné koláže. Svoje balety staval na kompletných verziách hudobných diel. Scholz „ukazoval“ hudbu, „vpisoval“ ju do tanca, spredmetňoval nehmotné, pomáhal hudbu vidieť. Keď opakuje gesto, nie je to z nedostatku tvorivej invencie, je to nasledovanie opakovaného hudobného motívu. Jeho zmnožovanie, gradovanie do veľkolepého finále cez poetické roviny lyrických výpovedí.Hoci má dielo svoje vyrátané tempo, môže dnes už pôsobiť staticky a svojou precíznou logikou ústiacou do geometrických štruktúr v absolútnej synchronizácii môže dokonca evokovať miestnym divákom spartakiádne davové akcie (aj keď toto je veľmi vulgárne prirovnanie). Choreografiu je preto nutné vnímať v súvislostiach, ako obraz, ktorému jeho dobovosť nevyčítame.

Stvorenie je naplnené mystikou biblického príbehu, ale nemusíme v ňom urputne hľadať dej. Necháva nás v úplnej slobode vnímať hudbu v spojení s tancom, estetiku a eleganciu tela a dokonalosť komplexného (ak chcete kolektívneho výrazu) . Bratislavské publikum ocenilo baletný (výrazne omladený a internacionálne uchopený) súbor Národného divadla Brno s ováciami. Ani po rokoch rozdelenia republiky v umeleckých súvislostiach akosi nedokážeme vnímať hostí z Brna ako zahraničných. Ľudí totiž môže rozdeliť čokoľvek, ale umenie ich vždy spojí.

Boh stvoril svoje dielo za šesť dní (sú zdroje, ktoré uvádzajú sedem), koľko dní trvalo Scholzovi na vytvorenie oslavy Stvorenia prostredníctvom svojej choreografie netuším. Ale možno začal v deň siedmy, keď už boh údajne odpočíval.  

 

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Joseph Haydn:
Stvoření (Die Schöpfung)
Libreto Thomas Lindley
Choreografie a režie Uwe Scholz
Nastudování choreografie Giovanni Di Palma a Montserrat León
Dirigent Caspar Richter
Koprodukce Baletu NDB a Janáčkovy opery NDB s Teatr Wielki Poznaň
Balet ND Brno
Premiéra 21.ledna 2011 Janáčkovo divadlo Brno
(psáno z hostování 9.2.2013 historická budova SND Bratislava)

www.ndbrno.cz
www.snd.sk