Pradleny pracujú s kolektívnou pamäťou. Holektiv dokáže z obyčajnej, fyzicky náročnej a dnes už takmer archaickej činnosti vytvoriť zrozumiteľný, vtipný a zároveň umelecky hodnotný javiskový jazyk.
Pranie v lavóroch, žmýkanie, vešanie na šnúry – to sú činnosti, ktoré veľká časť publika pozná buď z vlastnej skúsenosti, alebo zo spomienok starých rodičov. Preto predstavenie nemusí dlho vysvetľovať svoj svet. Divák okamžite rozumie pravidlám hry a môže sa sústrediť na to, ako sú tieto činnosti transformované do nového cirkusu, tanca a humoru. To je podľa mňa jedna z jeho najväčších dramaturgických predností. Nie je náhoda, že sa Holektiv pri tvorbe inscenácie spojil s režisérkou Veronikou Poldauf Riedlbauchovou. Práve dôsledná režijná a dramaturgická práca sa podpisuje pod výnimočnú zrozumiteľnosť a kompozičnú súdržnosť diela, ktoré ani na okamih nestráca kontakt s publikom.
Pradleny patria k tým inscenáciám, ktoré dokážu osloviť publikum naprieč generáciami. Na Kostnickom námestí sa 7. júna počas predstavenia prirodzene zhromaždili malé deti, rodičia aj starší diváci a diváčky. Napriek vekovým rozdielom ich spájala rovnaká reakcia – sústredené sledovanie, úsmev a radosť z hry, ktorá sa odohrávala priamo pred nimi. Holektiv tak potvrdil, že kvalitné pouličné divadlo nepotrebuje zjednodušovať svoje výrazové prostriedky, aby bolo zrozumiteľné širokému publiku.
Už samotný úvod naznačuje dramaturgickú premyslenosť inscenácie. Tri ženy prichádzajú s ťažkým prádelným vybavením a ešte pred samotným praním predstavujú pestrú škálu možných identít a nálad. Raz pôsobia zvodne a sebavedomo, inokedy sa ich pohyb približuje rituálnym obrazom či vírivým otočkám pripomínajúcim dervišské tance. V ďalšom momente sa pred divákmi objavujú ako obyčajné ženy bez idealizácie, unavené každodennou prácou a jej fyzickou náročnosťou. Charakterizácia vznikala postupnou a premyslenou transformáciou nie prostredníctvom slov, ale cez pohyb, rytmus a vzájomné vzťahy performeriek.
Silnou stránkou inscenácie je spôsob, akým rešpektuje samotnú logiku tradičného prania. Jednotlivé fázy – pranie, pláchanie, žmýkanie i vešanie – sa stávajú základom choreografickej štruktúry. Autorky dôsledne vychádzajú z reálnych pohybov, no postupne ich rozvíjajú do tanečných a novocirkusových situácií. V momente, keď sa známa pracovná činnosť začne premieňať na rytmus, opakovanie, pohybovú kompozíciu či charakterovú kresbu jednotlivých práčok, dochádza k prirodzenej fúzii každodennosti a umenia.
Osobitne vydarená bola časť venovaná pláchaniu a žmýkaniu bielizne. Ide o fyzicky náročnú činnosť, s ktorou si mnohí diváci a diváčky dokážu spojiť konkrétnu telesnú skúsenosť. Holektiv však túto námahu neprezentuje realisticky, ale premieňa ju na zdroj humoru a nadsádzky.
Vrchol inscenácie prináša záverečné vešanie bielizne. Napriek outdoorovým podmienkam vzniká vizuálne nápaditá scénická situácia, v ktorej sa práčovňa mení na priestor pre akrobaciu. Vysoko napnuté šnúry sa stávajú výzvou, ktorú performerky riešia prostredníctvom zdvíhačiek, partnerskej spolupráce a precíznej cirkusovej techniky. Práve tu sa naplno prejavuje ich skúsenosť s novým cirkusom. Technicky náročné prvky však nepôsobia samoúčelne; zostávajú pevne ukotvené v logike inscenácie. Keď sa napokon podarí vyvesiť posledné kusy bielizne, prichádza zaslúžený potlesk publika, ktoré počas celého predstavenia zostáva aktívnym partnerom tejto hravej oslavy každodennej práce.
Od realizmu k metaforám
Po vyvesení bielizne sa inscenácia prirodzene posúva od fyzickej práce k jej spoločenským a emocionálnym rozmerom. Na prednej časti šnúry visia tri pánske košele, ku ktorým si práčky začínajú vytvárať osobitý vzťah. Postupne si ich obliekajú a na krátky okamih sa premieňajú na mužské postavy. Každá z nich vytvára odlišný charakter, akoby sa za jednotlivými košeľami skrývali konkrétne príbehy, spomienky či predstavy.
Humor však ani tentoraz nezostáva samoúčelný. Performerky následne vyberú z publika troch mužov, oslovia ich krstnými menami a oblečú ich do pripravených košieľ. Muži sa stávajú súčasťou javiskovej akcie a vzápätí sú pomocou štipcov symbolicky „zavesení“ na pôvodné miesto. Ide o mimoriadne vtipný obraz, ktorý publikum odmeňuje spontánnym smiechom. Zároveň sa však pod vrstvou komiky objavuje aj jemná melanchólia. Vzniká obraz žien, ktoré sa starajú o všetko samy, nesú každodennú záťaž a zároveň udržiavajú chod domácnosti i vzťahov. Práve v tomto prepojení humoru a smútku nachádza inscenácia jednu zo svojich najpresvedčivejších polôh.
Výrazným motívom sa stáva aj starostlivosť. Kým sa muži zostávajú „sušiť“ na šnúrach, práčky rozprestrú na zem veľké biele plachty určené na kropenie bielizne. Publikum je opakovane upozorňované, aby sa po nich nechodilo. Situácia vyvoláva smiech, no zároveň nenápadne poukazuje na paradox práce, ktorá býva často neviditeľná. To, čo si človek neustráži sám, akoby neexistovalo. Predstavenie tak bez moralizovania pripomína hodnotu každodennej starostlivosti, ktorú spoločnosť často považuje za samozrejmosť.
V závere sa atmosféra citeľne mení. Po praní, pláchaní, žmýkaní a vešaní prichádza čas obrátiť pozornosť k samotným práčkam. Jemné gestá, voda a postupné odkladanie jednotlivých vrstiev oblečenia vytvárajú intímny obraz očisty. Nejde o efektný záver, ale o pokojné zastavenie po vykonanej práci. Práčky si akoby pripomínali, že po starostlivosti o druhých treba venovať pozornosť aj sebe.
Práve tu sa naplno odhaľuje ďalšia vrstva inscenácie. Historické práčovne neboli iba miestami práce, ale aj priestormi ženského spoločenstva. Popri praní sa zdieľali radosti, starosti, tajomstvá i bolesti. Holektiv tento rozmer nenápadne oživuje a pripomína, že za každodennými úkonmi sa skrývajú príbehy, emócie a medziľudské väzby. Od humoru cez silu a vytrvalosť až po samotu či zraniteľnosť – pripomínajú, že ženstvo je široké spektrum.
Holektiv svojim dielom Pradleny ponúka a dokazuje citlivý portrét ženskej skúsenosti bez potreby veľkých slov.
Inscenačný tím
Koncept a interpretácia: Andrea Benková, Karolína Křížková, Eva Stará
Réžia: kolektív tvorkýň v spolupráci s Veronikou Poldauf Riedlbauchovou
Scéna: Matěj Forman
Kostýmy: Marianna Stránská
Hudba: Julie Lupačová
