Tanec pro nás a pro ně? Tanec pro všechny!

Medzinárodný tanečný festival Dni tanca sa koná každý druhý rok v Banskej Bystrici. Ide o umelecké podujatie, ktoré organizuje Divadlo Štúdio tanca pod vedením riaditeľky Lucie Kašiarovej. Tento rok bol program sústredený najmä v Divadle, no diváci mali možnosť zahliadnuť diela prezentované aj v mestskej Záhrade či v priestoroch Akadémie umení.

O+

Z bohatého tanečného programu sa dala odpozorovať hlavná tematická línia – ľudský kontakt. Z prístupu riaditeľky a všetkých organizátorov sálalo nadšenie, veľké odhodlanie a silná viera v to, že napriek oslabenému kultúrnemu zázemiu má organizácia festivalu svoj zmysel, že je potrebné spoločensky angažovať divákov i tvorcov a tým podnecovať umelecký dialóg.

Hlavná téma bola prítomná už v prvom tanečnom predstavení, ktoré zahájilo festival. Bolo ním dielo domovskej scény s názvom Somewhere, we begin again, vytvorené tanečníkom a choreografom Jackom Strömbergom v spolupráci s umeleckým súborom Divadla Štúdia tanca. Na javisku sa predstavili štyria interpreti: Jason Michael Yap, Lenka Mičincová Rajchmanová, Ľubomír Kútnik a Martina Hájková a takisto aj hudobníci Jacob Gregersen (basa) a Vitus Denifi (saxofón) v rámci ich spoločnej hudobnej skupiny Javentu, ktorí odohrali viacero skladieb zo svojho repertoáru. Tanečníci na tieto skladby tancovali, gradujúc vo víre pohybov, skokov, ba dokonca až akrobatických prvkov. Samotné dielo vypovedá o ľudských stretnutiach, o tom, ako ľahko a hravo môže dochádzať ku kontaktu, k vzájomnému porozumeniu, nehe a empatii.

Na začiatku tanečníci postupne vychádzajú na scénu, každý opakuje sekvenciu tých istých pohybov. Niektoré prináležia jedincom, iné sa opakujú bez ohľadu na to, kto ich vykonáva. Po chvíli začína hrať hudba, tanec sa zrýchľuje, pohyby sa prelínajú, neskôr sledujeme už aj skupinové variácie. Približne po prvej tretine dochádza k prvému fyzickému kontaktu. Dianie sa spomaľuje a interpretky L. Mičincová Rajchmanová a M. Hájková sa ocitajú v centre pozornosti. Vzájomne si predávajú vlastnú telesnú váhu, klesajú na zem, potom zase vstanú, no počas celého diania poskytujú jedna druhej oporu. Od tohto momentu fyzický kontakt graduje a tanečníci rozvíjajú neuveriteľnú paletu akrobatických prvkov. Skáču jeden na druhého, zdvíhajú sa do vzduchu, prehadzujú, robia cez seba mlynské kolá či premety. Spočiatku sa tento acrobatic partnering odohráva len v dvojiciach, neskôr sa dvojice premieňajú a následne sa zdvíhajú všetci štyria navzájom, pričom ako diváci takmer nestíhame sledovať výmenu ich pozícií. Tanec vrcholí energickými spoločnými variáciami s radostným charakterom. Dielo obsahuje priam až virtuózne výkony, či už v spojitosti s hudobnou alebo pohybovou zložkou. Je teda neskutočne pôsobivou, hravou fúziou inštrumentálnej hudby a pohybu, ktorá v divákoch podnecuje veselú náladu a prináša festivalovú ľahkosť.

Festivalová ľahkosť pretrvávala aj počas ďalších dní. Pomedzi hlavný program sa ľudia stretávali a rozprávali v priestoroch Divadla Štúdia tanca či zúčastňovali sprievodných aktivít – rôznych tanečných workshopov a diskusií. Výrazne prínosným rozhovorom bola diskusia s názvom Umenie prežiť: budúcnosť kultúry na Slovensku, ktorej súčasťou boli prednostní kultúrni predstavitelia: Lucia Kašiarová, Alžbeta Lukáčová (odvolaná členka Rady FPU), Ján Fakla (organizátor festivalu Amplión) a Michal Ditte (tvorca a zakladateľ Divadla Pôtoň). Prostredníctvom rozhovoru, moderovaným Ivou Zigovou, reflektovali predstavitelia súčasnú slovenskú spoločensko-politickú situáciu v oblasti kultúry a snažili sa pomenovať pozitívne východiská či prostriedky, vďaka ktorým by stále mohlo dochádzať k podporovanej a finančne nepoddimenzovanej umeleckej tvorbe na domácej pôde.

Zaujímavou aktivitou bol aj inkluzívny workshop s Renae Shadler a Ronaldom Walterom, predstavujúci prepojenie mladých umelcov so seniormi a ľuďmi s telesným postihnutím. Kontakt tiel s odlišnými pohybovými dispozíciami otvoril účastníkom nové brány ich vnímania, podnietil rozvíjanie empatie a podporil myšlienku, ktorú počas jednej diskusie predniesol Ronald Walter: „Neexistujú zdravotne postihnuté ľudské telá, existujú len iné ľudské telá.“ A práve aktivity ako inkluzívne workshopy pomáhajú takéto vnímanie vytvárať.

Hlavný program festivalu obsahoval desať tanečných inscenácií z rôznych krajín. Diváci mali možnosť vidieť diela a umelcov pochádzajúcich z Francúzska, Nemecka, Mexika, Českej republiky, Dánska či Holandska. Slovenskú scénu reprezentovalo zoskupenie Med a prach v spolupráci s Divadlom Štúdiom tanca s inscenáciou re-member, ktorá prináša tému pamäte, kolobehu ľudského života, náhlenia sa, snahy a vytrvalosti. Kladie otázky, ako a odkiaľ má človek začať a ako vo svojej činnosti vytrvať.Súbor threeiscompany a umelec Jaro Viňarský s dielom IHOPEIWILL priniesli opätovnú otázku smerovania umenia a kultúry a Colectivo Priekopník Veverička spolu s Líviou MM Balážovou prostredníctvom inscenácie Camille priblížili osobnosť, tvorbu a odkaz jedinečnej francúzskej umelkyne Camille Claudel. Svojím dielom tvorcovia akcentujú otázku postavenia ženy-umelkyne v spoločnosti, jej tvorivej i osobnostnej realizácie v kontraste minulosti a súčasnosti.

Z hľadiska zahraničných inscenácií sa v programe ocitli diela českých tvorcov: Hang out (Eliška Brtnická) – site-specific výstup pojednávajúci o téme bezpečia vo vzťahu k verejnému priestoru. Prináša otázky, či je v dnešnej dobe ešte možné len tak sa potulovať po vonku a slobodne tráviť čas v exteriéri. Sme tejto aktivity ešte schopní v kontexte životného, spoločenského či environmentálneho nastavenia? Dielo Ať je moja ruka rukou (T.I.T.S. performance group) je označené aj ako „mystická meditácia o umieraní s trochou adrenalínu“, čo naznačuje, že s nadhľadom prináša tému smrti, skúmajúc vzťah človeka k vážnej chorobe.

Z prostredia Dánska pricestovalo zoskupenie Overhead Project s tanečno-cirkusovou inscenáciou My Body Is Your Body, ktorá prostredníctvom hľadiska v tvare arény vytvára s divákom iný kontakt a spochybňuje tak hierarchiu diváckej i umeleckej komunikácie, spolu s témami starostlivosti a zrozumiteľnosti. Holandský umelec Niels Weijer zase predstavil dielo arm dances, výnimočné práve vďaka nadrozmernému objektu ľudskej ruky, s ktorým interpreti narábali. Tento jedinečný objekt symbolizoval dotyk, ľudské prepojenie a vzájomnú dôveru.

Najexotickejšou krajinou programu bolo Mexiko, z ktorej pochádza tanečné združenie CUATRO X CUATRO, ktoré okrem inscenácie EL CUERPO VACÍO (Empty body) uskutočnilo aj pohybový workshop so študentami tanečných škôl. V spojitosti s hlavnou tematickou líniou zarezonovali aj inscenácie Skin (Rakúsko/Nemecko, tvorcovia Renae Shadler a Ronald Walter) a Schlass (Francúzsko, tvorcovia zoskupenia CIE LE TENEUR, Chloé Beillevaire a Steven Chotard). V oboch bol výrazne prítomný ľudský kontakt – v prvom prípade v spojitosti s inakosťou ľudského tela a v druhom prípade v kontexte prostredia, ktoré vytvára na človeka nápor, tlak.

Slovo „schlass“ síce pochádza z nemčiny, no v hovorovej francúzštine označuje opitého človeka. Rovnako nesie význam „unavený“, „vyčerpaný“, a dokonca sa ním označuje aj nôž. Nože sú v prípade inscenácie Schlass hlavným scénografickým prvkom, visia ich zo stropu desiatky. Scéna tak vytvára dojem ohrozenia, doslova hmatateľného, nebezpečného tlaku, ktorý interpretom visí tesne nad hlavou. Dielo sa skladá z pestrých pohybových scén, no okrem pohybu dochádza aj k hovorenému slovu a spevu, ktoré vôbec nepôsobia vyrušujúco, naopak veľmi inovačne dopĺňajú režijný i dramaturgický koncept. Interpreti Ch. Beillevaire a S. Chotard vedú spolu občas hravý, komický, inokedy agresívny, tragický dialóg, pričom sa neustále striedajú v dominancii ich vzťahu. Vďaka ich skvelým hereckým výkonom dokážu trefne, častokrát sarkasticky odreagovať činnosť druhého, a tak má dielo aj humorný charakter, ktorý vystupuje v protiklade k ťaživému významu visiacich nožov.

S témou tlaku narábajú tvorcovia rôzne: v začiatočnej scéne sa interpreti snažia bežať, prekonávajúc svoje kondičné možnosti, neskôr sa stelesnením tlaku stáva jeden z nich, keďže sa snaží toho druhého pristúpiť, pritlačiť k zemi. Následne téma nadobúda aj podobu psychického náporu – S. Chotard uprene sleduje výnimočný tanečný výkon Ch. Beillevaire, ktorá sa ho snaží zakaždým podať lepšie a pôsobivejšie. Veľmi silnou a výpovednou sa stáva práve záverečná scéna – obaja interpreti postupne začnú spoločne spievať španielsku pieseň, jemnú, veselú a aj v prípade, že ako diváci španielčinu neovládame, myslím, že z nej pramení z nej sloboda a nádej. Po krátkej chvíli spievania sa však ozve dunivá hudba, ktorá utlmí spev interpretov a oni už len zdesene ustupujú dozadu, akoby cúvali pred niečím zastrašujúcim, hrozivým.

 „Žijeme v dobe, ktorá nás často delí na ‚nás‘ a ‚nich‘. Polarizácia sa stala našou každodennou realitou. Tanec však ponúka priestor, kde môžu rozdiely aspoň na chvíľu ustúpiť. Pohyb je jazyk zrozumiteľný každému. Festival Dni tanca / Dance days 2025 reflektuje túto skutočnosť. Vytvára príležitosť na stretnutie, kde rozdielnosť nie je prekážkou, ale súčasťou spoločného zážitku. V pohybe môžeme byť spolu bez ohľadu na to, ako nás spoločnosť delí,“ ako to výstižne uviedli organizátori na svojich stránkach.

Festivalu sa skutočne podarilo vytvoriť priestor napĺňajúcim svoj zámer. Bol nežným prepojením, jedinečným vytvorením nielen umeleckého kontaktu, podnecujúcim dialógom, zamyslením, reflexiou, otázkou i odpoveďou, a pravdaže aj oslavou, prinášajúcou chvíľkovú slobodu a neobmedzenosť tanečno-divadelnej tvorby. Tvorby bez polarizácie, bez hraníc.